Robiť nemožné, dostať sa cez strach | Dan Meyer | TEDxMaastricht

Chceli ste niekedy byť superhrdinom a dokázať robiť nemožné? Dan Meyer verí, že nezáleží na tom, aké extrémne sú naše strachy alebo aké divoké sú naše sny, každý máme potenciál byť superhrdinami, robiť nemožné a meniť svet. Riaditeľ humanitárnej agentúry na pomoc sirotám v Kazachstane Dan rozpráva, ako prekonal detstvo plné extrémnych strachov, sociálnej fóbie a šikanovania, aby sa dostal k nadľudským činom, stal sa finalistom súťaže Amerika má talent, na Harvarde získal Ig Nobelovu cenu za medicínu za rok 2007 a stal sa 39-násobným držiteľom rekordov a vedúcou osobnosťou v jednom z najstarších a najnebezpečnejších umení na svete – v hltaní meča – a zanieteným inšpirátorom ľudí, aby aj oni robili nemožné vo SVOJOM živote.

Vo svojej prvej TED-ovskej prednáške Dan berie obecenstvo na svoju dlhú púť od extrémnych strachov k extrémnym kúskom, od strachopuda k držiteľovi rekordov, od lúzra k držiteľovi Ig Nobelovej ceny a od nevytrvalého človeka k finalistovi súťaže Amerika má talent. Dan odhaľuje vedu za starobylým umením hltania mečov a opisuje svoju cestu ku konaniu nadľudských činov, prekonaniu zlyhaní a hraníc ľudského tela, aby robil nemožné veci a menil svet. A delí sa o rady, ako sa aj vy môžete dostať cez strach a robiť nemožné veci vo SVOJOM živote!

Toto vystúpenie bolo súčasťou miestneho podujatia TEDx organizovaného nezávisle od konferencií TED.

Ďakujem.

(potlesk)

Žil raz v Indii jeden kráľ, maharadža,
a v deň jeho narodenín vyšlo nariadenie,

že všetci náčelníci majú
priniesť dary vhodné pre kráľa.

Niektorí doniesli kvalitný hodváb,
niektorí zvláštne meče,

niektorí zlato.

Na konci zástupu kráčal
malý zvráskavený starec,

ktorý došiel zo svojej dediny vzdialenej
mnoho dní cesty popri mori.

A keď predstúpil, kráľov syn sa spýtal:
„Aký dar nesieš pre kráľa?“

A starec veľmi pomaly
otvoril dlaň a odhalil

nádhernú mušľu s pásmi
fialovej a žltej, červenej a modrej.

A kráľov syn povedal:

„To nie je dar pre kráľa!
Čo to je za dar?“

Starec naňho pomaly
zdvihol zrak a povedal:

„Dlhý pochod – súčasť daru.“

(smiech)

O malú chvíľu vám dám jeden dar,

o ktorom som presvedčený,
že je hodný šírenia.

Ale než tak urobím, dovoľte mi
vziať vás na môj dlhý pochod.

Tak ako mnohí z vás
aj ja som začal svoj život ako dieťa.

Koľkí z vás začali život ako malé deti?

Narodili sa mladí?

Asi polovica z vás. Okej.

(smiech)

A vy ostatní čo?
Narodili ste sa ako dospelí?

Páni, chcem spoznať vašu mamu!

Nič nie je nemožné!

Ako malé dieťa ma vždy
fascinovalo robiť nemožné.

Dnes je deň, na ktorý
som sa tešil mnoho rokov,

pretože dnes je deň, kedy sa pokúsim

urobiť nemožné rovno pred vašimi očami,

rovno tu na TEDxMaastricht.

Začnem tým,

že odhalím koniec:

A dokážem vám,

že nemožné nie je nemožné.

A skončím tým, že vám
dám dar hodný šírenia:

Ukážem vám, že vy môžete
vo svojom živote robiť nemožné.

Na mojej misii za nemožným
som zistil, že existujú

dve veci, ktoré platia rovnako
pre všetkých ľudí na svete.

Každý má strachy

a každý má sny.

Na mojej misii za nemožným
som zistil, že existujú tri veci,

ktoré som urobil za svoj život,

ktoré akosi spôsobili,
že som robil nemožné:

Vybíjaná, alebo ako ju
nazývate vy „treftbal“,

Superman a komár.

To sú moje tri kľúčové slová.

Teraz už viete, prečo vo svojom
živote robím nemožné.

Takže vás vezmem na moju misiu,
na môj dlhý pochod

od strachov ku snom,

od slov k mečom,

od vybíjanej

k Supermanovi,

ku komárovi.

A dúfam, že vám ukážem,

ako môžete robiť nemožné
vo vlastnom živote.

4. október 2007.

Srdce mi búšilo, kolená sa triasli,

keď som vystúpil na pódium

v Sanders Theatre

na Harvardovej univerzite, aby som prevzal

Ig Nobelovu cenu za medicínu za rok 2007

za lekársky dokument,
na ktorom som sa spolupodieľal,

s názvom „Hltanie mečov

a jeho vedľajšie účinky“.

(smiech)

Bol zverejnený v malom časopise,
ktorý som nikdy predtým nečítal,

v British Medical Journal.

A pre mňa to znamenalo,
že nemožný sen sa stal skutočnosťou,

bolo to nečakané prekvapenie
pre niekoho ako ja,

bola to pocta, na ktorú nikdy nezabudnem.

Ale to nebola najpamätnejšia
časť môjho života.

4. októbra 1967

jedno vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté, plaché decko

ovládali extrémne strachy.

Ako sa pripravoval, že vyjde na pódium,

jeho srdce mu búšilo,

jeho kolená sa triasli.

Otvoril ústa, aby začal rozprávať,

no slová jednoducho nechceli vyjsť.

Stál tam v slzách a triasol sa.

Paralyzovala ho panika,

zamrzol od strachu.

Toto vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté, plaché decko

ovládali extrémne strachy.

Bál sa tmy,

bál sa výšok,

bál sa pavúkov a hadov...

Bojí sa tu niekto pavúkov a hadov?

Hej, niekoľkí z vás...

Bál sa vody a žralokov...

Bál sa doktorov a sestričiek a zubárov

a ihiel a vŕtačiek a ostrých predmetov.

Ale väčšmi než čohokoľvek sa bál ľudí.

To vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté, plaché decko

som bol ja.

Bál som sa zlyhania a odmietnutia,

mal som nízke sebavedomie,
komplex menejcennosti

a čosi, o čom sme vtedy
ani nevedeli, že môžeme mať:

sociálnu fóbiu.

Keďže som sa bál, siláci si zo mňa
uťahovali a bíjali ma.

Smiali sa mi a vymýšľali prezývky.
Nikdy mi nedovolili hrať ich klanové hry.

Ach, bola tu jedna hra,
ktorú mi dovolili hrať s nimi:

Vybíjaná –

a ja som v nej nebol dobrý.

Siláci zvykli zakričať moje meno

a keď som zdvihol zrak, videl som,
ako sa tie červené lopty

rútia na moju tvár
nadzvukovou rýchlosťou.

Bum, bum, bum!

A pamätám si, ako som mnohé dni
kráčal domov zo školy

a mal som červenú tvár, ktorá štípala
a červené uši, v ktorých mi zvonilo.

Oči mi horeli od sĺz

a ich slová mi horeli v ušiach.

A nech už ktokoľvek povedal,

že „palice a kamene mi môžu dolámať kosti,
no slová ma nikdy nezrania,“

je to lož.

Slová dokážu rezať ako nôž.

Slová môžu bodať ako meč.

Slová dokážu spôsobiť rany,
ktoré sú také hlboké,

že nie sú viditeľné.

Tak som sa bál. A slová
boli mojimi najhoršími nepriateľmi.

Stále sú.

Ale mal som aj sny.

Šiel som domov, unikol som
ku komixom o Supermanovi

a čítal som si ich

a sníval, že budem
superhrdina ako Superman.

Chcel som bojovať
za pravdu a spravodlivosť,

chcel som bojovať
proti zlosynom a kryptonitu,

chcel som poletovať po svete,

robiac pritom nadľudské činy
a zachraňovať životy.

Fascinovali ma však aj veci,
ktoré boli skutočné.

Čítal som Guinessovu knihu rekordov
a Ripleyho knihu Verte-neverte.

Čítali ste niekto Guinessovu knihu
rekordov alebo Ripleyho?

Milujem tie knihy!

Skutoční ľudia robia skutočné kúsky.

A ja som povedal, že to chcem robiť.

Ak mi siláci nedovolia

hrať v žiadnej ich športovej hre,

chcem robiť skutočné kúzla, reálne kúsky.

Chcem robiť niečo skutočne pozoruhodné,
čo tí siláci nedokážu.

Chcem nájsť svoj význam a poslanie.

Chcem vedieť, že môj život má zmysel.

Chcem urobiť niečo neuveriteľné,
aby som zmenil svet;

chcem dokázať, že nemožné nie je nemožné.

Presunieme sa o 10 rokov vpred –

bol týždeň pred mojimi 21. narodeninami.

V jeden deň sa udiali dve veci,
ktoré mali navždy zmeniť môj život.

Žil som v Tamil Nadu, v Južnej Indii,

bol som tam ako misionár,

a môj učiteľ, môj priateľ sa ma opýtal:

„Máš trómy, Daniel?“

A ja som povedal: „Trómy? Čo sú trómy?“

Odvetil: „Trómy sú veľké životné ciele.

Sú kombináciou snov a cieľov, napríklad,

ak by si mohol urobiť čokoľvek,
alebo ísť kamkoľvek,

byť kýmkoľvek,

kam by si šiel? Čo by si robil?
Kým by si bol?“

Povedal som: „To nedokážem!
Príliš sa bojím! Mám priveľa strachov!“

Tú noc som vzal moju rohožku
na strechu bungalova,

ľahol som si pod hviezdy

a sledoval, ako sa netopiere
vrhajú za komármi.

A dokázal som myslieť
iba na trómy a sny a ciele

a na tých silákov s loptami.

O pár hodín neskôr som sa prebudil.

Moje srdce búšilo, kolená sa triasli.

Tentokrát nie od strachu.

Celé moje telo dostalo kŕče.

A nasledujúcich päť dní

som strácal vedomie a prichádzal k sebe,
bojujúc na smrteľnej posteli o život.

Môj mozog spaľovala
40-stupňová horúčka z malárie.

A kedykoľvek som bol pri vedomí,
dokázal som myslieť iba na trómy.

Rozmýšľal som: „Čo chcem
spraviť so svojím životom?“

Napokon, noc pred mojimi 21. narodeninami,

vo chvíli jasnozrivosti,

som si čosi uvedomil:

Uvedomil som si, že malý komár,

Anopheles Stephensi,

ten malý komár,

ktorý váži menej ako päť mikrogramov,

menej ako zrnko soli,

ak ten komár dokáže
zabiť 80-kilového muža,

uvedomil som si, že to je môj kryptonit.

Potom som si uvedomil,
že to nebol ten komár,

to ten malý parazit v komárovi,

zimnička tropická, ktorá zabíja
vyše milióna ľudí ročne.

Uvedomil som si vtedy,
že je to ešte menšie,

ale mne sa to zdalo o toľko väčšie.

Uvedomil som si,

že strach bol môj kryptonit, môj parazit,

ktorý ma mrzačil a paralyzoval
celý môj život.

Viete, je rozdiel medzi
nebezpečenstvom a strachom.

Nebezpečenstvo je skutočné.

Strach je rozhodnutie.

A ja som si uvedomil, že mám na výber:

Mohol som buď žiť v strachu
a v zlyhaní v tú noc umrieť,

alebo usmrtiť moje strachy

a siahnuť po mojich snoch,
mohol som sa odvážiť žiť život.

A, viete, je čosi zvláštne na tom,
keď ležíte na smrteľnej posteli

a čelíte smrti, čo vás vlastne
núti skutočne chcieť žiť život.

Uvedomil som si, že každý zomrie,
nie každý v skutočnosti žije.

Žijeme v umieraní.

Keď sa naučíte zomierať,

skutočne sa naučíte žiť.

Tak som sa v tú noc rozhodol,
že zmením svoj príbeh.

Nechcel som umrieť.

Tak som sa pomodlil malú modlitbu:

„Bože, ak ma necháš
dožiť sa 21. narodenín,

nedovolím už, aby strach
vládol môjmu životu.

Usmrtím moje strachy,

pôjdem za mojimi snami,

chcem zmeniť svoje správanie,

chcem urobiť niečo neuveriteľné
s mojím životom,

chcem nájsť môj zmysel a poslanie,

chcem zistiť, že nemožné nie je nemožné.“

Nepoviem vám, či som tú noc prežil;
to nechám na vás, aby ste rozmýšľali.

(smiech)

Ale tú noc som spravil
zoznam mojich prvých 10 trómov:

Rozhodol som sa, že navštívim
najväčšie kontinenty,

7 divov sveta,

naučím sa zopár jazykov,

budem žiť na pustom ostrove,

na lodi v oceáne,

s kmeňom indiánov v Amazónii,

vyleziem na najvyšší vrch vo Švédsku,

chcel som vidieť Mount Everest
za brieždenia,

pracovať v hudobnom priemysle v Nashville,

chcel som pracovať s cirkusom

a chcel som si skočiť z lietadla.

Počas nasledujúcich 20 rokov
som dosiahol väčšinu z tých trómov.

Zakaždým, keď odfajknem
jeden tróm zo zoznamu,

pridám 5 alebo 10 ďalších
a môj zoznam stále rastie.

Nasledujúcich sedem rokov som
žil na malom ostrove na Bahamách,

sedem rokov v slamenom domčeku,

ako jediný na ostrove som kvôli
potrave bodal žralokov a raje,

s bedrovou prikrývkou

a musel som sa naučiť plávať so žralokmi.

A odtiaľ som sa presunul do Mexika,

a potom k brehom Amazonky v Ekvádore,

Pujo Pongo Ecuador,
žil som tam s jedným kmeňom,

a krok za krokom som začal získavať
sebadôveru iba vďaka mojim trómom.

Prešiel som k hudobnému priemyslu
do Nashvillu, potom do Švédska,

do Stockholmu, pracoval som
v hudobnom priemysle,

kde som vyliezol na vrchol Kebnekaise,
vysoko nad polárnym kruhom.

Naučil som sa, ako byť klaunom a žonglovať

a chodiť na chodúľoch,

na jednokolesovom bicykli,
hltať oheň a jesť sklo.

V roku 1997 bolo na svete menej
ako tucet hltačov mečov

a ja som povedal: „To musím urobiť!“

Stretol som sa s hltačom mečov
a požiadal o pár rád.

Povedal: „Hej, dám ti dve rady.

Po prvé: Je to extrémne nebezpečné,

ľudia pri tom zomreli.

Po druhé:

Neskúšaj to!“

(smiech)

Tak som to pridal do môjho zoznamu trómov.

A cvičil som každý deň 10- až 12-krát

počas štyroch rokov.

Spočítal som to.

4 x 365 [x 12]

Bolo to okolo 13 000 neúspešných pokusov,

než som dostal svoj prvý meč
do hrdla v roku 2001.

V tom čase som si stanovil tróm,

že sa stanem vedúcim svetovým
expertom na hltanie mečov.

Takže som prechádzal všetky knihy,
časopisy a novinové články,

každú lekársku správu,
študoval som fyziológiu, anatómiu,

rozprával som sa s doktormi a sestričkami,

pospájal navzájom všetkých hltačov mečov

založením Medzinárodnej
asociácie hltačov mečov

a napísal som prácu
na základe 2 rokov výskumu

hltania mečov a jeho vedľajších účinkoch,

ktorá bola uverejnená
v British Medical Journal.

(smiech)

Ďakujem.

(potlesk)

A dozvedel som sa zopár
fascinujúcich vecí o hltaní mečov.

Vecí, o ktorých ste isto nevedeli,
ale po dnešku budete.

Keď nabudúce pôjdete domov
a odrežete si zo stejku nožom

alebo mečom alebo „bestekom“,
spomeniete si na toto...

Zistil som, že hltanie mečov
sa začalo v Indii –

práve tam, kde som to videl
prvýkrát ako 20-ročný chlapec –

pred asi 4000 rokmi,
asi 2000 rokov pred Kristom.

Počas posledných 150 rokov
sa hltači mečov používali

na poli vedy a medicíny,

aby pomohli vyvinúť
neohybný endoskop v roku 1868

Dr. Adolfovi Kussmaulovi
vo Freiburgu v Nemecku.

V roku 1906 elektrokardiogram vo Walese,

na štúdium porúch prehĺtania a zažívania,

bronchoskopy, takéto veci.

Ale počas posledných 150 rokov

sme vedeli o stovkách poranení
a tuctoch úmrtí...

Tu je neohybný endoskop,
ktorý vyvinul Dr. Adolf Kussmaul.

Zistili sme však, že za posledných
150 rokov bolo 29 úmrtí,

vrátane tohto hltača mečov v Londýne,
ktorý si mečom prepichol srdce.

Zistili sme tiež, že ročne sa vyskytne

3 až 8 vážnych zranení pri hltaní meča.

Viem, pretože ľudia mi volajú.

Práve mi dvaja volali,

jeden zo Švédska a jeden z Orlanda,
iba za posledných pár týždňov,

hltači mečov, ktorí sú v nemocnici
kvôli zraneniam.

Takže je to extrémne nebezpečné.

Iná vec, čo som zistil:
trvá to 2 až 10 rokov,

kým sa človek naučí hltať meč,

tak je to u mnohých.

Ale najfascinujúcejšia vec,
akú som objavil, bola,

ako vlastne hltači mečov
dokážu robiť nemožné.

A odovzdám vám malé tajomstvo:

Nezameriavajte sa na 99,9 % toho,
čo je nemožné.

Zamerajte sa na tých 0,1 % možného
a zistite, ako ho dokázať uskutočniť.

Teraz vás vezmem na cestu
do mysle hltača mečov.

Aby ste prehltli meč, je potrebná
meditácia mysle nad hmotou,

dokonalá koncentrácia, absolútna presnosť,

aby ste izolovali vnútorné orgány
a prekonali automatické reflexy tela

cez posilnené mozgové prepojenia,
cez opakovanú svalovú pamäť,

získanú úmyselným tréningom
pri 10 000-násobnom opakovaní.

Teraz vás vezmem na cestu
do tela hltača mečov.

Aby som prehltol meč,

musím si posúvať meč po jazyku,

potlačiť reflex zvracania v pažeráku,

urobiť 90-stupňový obrat
dolu hrtanovou príklopkou,

prejsť cez prstenec hltana,
horný zvierač pažeráka,

potlačiť peristaltický reflex,

posunúť ostrie do hrudnej dutiny

medzi pľúca.

V tomto momente

musím dokonca potisnúť nabok moje srdce.

Ak sa dívate pozorne,

môžete vidieť, ako mi srdce bije s mečom,

pretože sa opiera o srdce

oddelené asi tromi milimetrami
tkaniva pažeráka.

To nie je niečo, čo sa dá fingovať.

Potom ho musím posunúť
popri hrudnej kosti,

popri nižšom zvierači pažeráka,
dole do žalúdka,

potlačiť reflex grgania,
až dole do dvanástnika.

Malina.

(smiech)

Ak by som mal ísť ešte hlbšie,

až k vajíčkovodom... (holandčina)
Vajíčkovody...

Chlapi, neskôr sa na to
opýtajte svojich žien.

Ľudia sa ma pýtajú, hovoria:

„Určite to chce veľa odvahy,
aby človek riskoval život,

posunul si srdce a prehltol meč...“

Nie. Chce to veľa odvahy,

aby to vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté, plaché decko

riskovalo zlyhanie a odmietnutie,

aby sa otvorilo

a prehltlo svoju pýchu

a postavilo sa tu pred kopu
úplných cudzincov

a rozpovedalo svoj príbeh
o svojich strachoch a snoch,

aby riskovalo, že si vyleje srdce,
doslova ako aj obrazne.

Viete... Ďakujem.

(potlesk)

Viete, skutočne úžasná vec je,

že som vždy chcel robiť pozoruhodné veci

a teraz ich aj robím.

Ale skutočne pozoruhodné nie je to,
že dokážem prehltnúť

naraz 21 mečov,

alebo 6 metrov pod vodou v nádrži
s 88 žralokmi a rajami

pre Ripleyho Verte-neverte,

alebo rozžeravený na 1500 stupňov
pre Superhrdinov Stana Leeho

ako Muž z ocele

a to lízatko bolo horúce!

Alebo potiahnuť auto mečom pre Ripleyho

alebo Guinessa

alebo dostať sa do finále
Amerika má talent

alebo získať Ig Nobelovu cenu
za medicínu za rok 2007.

Nie, to v skutočnosti
nie je tá pozoruhodná vec.

To si myslia ľudia.
Nie, nie, nie. To nie je ono.

Skutočne pozoruhodné je,

že Boh zobral to vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté, plaché decko,

ktoré sa bálo výšok,

ktoré sa bálo vody a žralokov,

a doktorov a sestričiek
a ihiel a ostrých predmetov

a rozprávania pred ľuďmi,

a teraz spôsobil, že lietam po svete

vo výške deviatich kilometrov,

prehĺtam ostré predmety
pod vodou v nádrži so žralokmi

a hovorím pred doktormi, sestričkami
a obecenstvom ako vy po celom svete.

To je pre mňa skutočne úžasné.

Vždy som chcel robiť nemožné...

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem.

(potlesk)

Vždy som chcel robiť nemožné
a teraz to robím.

Chcel som urobiť niečo pozoruhodné
so svojím životom a zmeniť svet,

a teraz to robím.

Vždy som chcel lietať po svete,
mať nadľudské schopnosti

a zachraňovať životy a teraz to robím.

A viete čo?

Stále je tu malá časť veľkého sna
toho malého decka kdesi hlboko.

(smiech) (potlesk)

A viete, vždy som chcel nájsť
svoj zmysel a poslanie,

a teraz som ho našiel.

Ale predstavte si:

Nie je v mečoch, nie v mojich
silných stránkach.

Je v mojej slabej stránke, v slovách.

Mojím zmyslom a poslaním je zmeniť svet

tým, že sa prehryziem strachom,

vždy meč po meči, slovo po slove

nôž po noži, život po živote,

aby som inšpiroval ľudí,
aby boli superhrdinami

a robili nemožné veci vo svojom živote.

Mojím zmyslom je pomáhať
iným nájsť ich zmysel.

Aký je ten váš?

Aký je váš zmysel?

Na čo ste sem boli poslaní?

Myslím, že všetci máme poslanie
byť superhrdinami.

Aká je tá vaša superschopnosť?

Z celej svetovej populácie
vyše siedmych miliárd ľudí

je menej ako niekoľko tuctov hltačov meča,

ktorí ostávajú dnes na svete,

ale vy ste iba jeden.

Ste jedineční.

Aký je váš príbeh?

Čo vás robí odlišnými?

Vyrozprávajte svoj príbeh,

aj keď je váš hlas tenký a trasľavý.

Aké sú vaše trómy?

Ak by ste mohli urobiť čokoľvek,
byť kýmkoľvek, ísť kamkoľvek –

Čo by ste urobili?
Kam by ste šli?

Čo chcete urobiť so svojím životom?

Aké sú vaše veľké sny?

Aké boli, keď ste boli malí?
Rozpomeňte sa.

Predpokladám, že toto nebolo ono, že?

Aké boli vaše najdivokejšie sny,

o ktorých ste si mysleli,
že sú zvláštne a obskúrne?

Určite teraz vaše sny
nevyzerajú až tak zvláštne, však?

Čo je vaším mečom?

Každý z vás má meč,

s dvojitým ostrým, meč strachu a snov.

Prehltnite svoj meč, nech je akýkoľvek.

Choďte za svojimi snami, dámy a páni,

nikdy nie je neskoro byť človekom,
ktorým ste chceli byť.

Tým silákom s loptami z vybíjanej,
tým deckám, čo si mysleli,

že nikdy nedokážem nemožné,

im poviem iba jednu vec:

Ďakujem vám.

Lebo ak by nebolo zloduchov,
nemali by sme superhrdinov.

Som tu, aby som dokázal,
že nemožné nie je nemožné.

Toto je extrémne nebezpečné,
mohlo by ma to zabiť.

Dúfam, že si to vychutnáte.

(smiech)

Budem pri tom potrebovať vašu pomoc.

Diváci: Dva, tri.

Dan: Nie, nie, nie. Potrebujem,
aby ste počítali všetci, okej?

(smiech)

Ak viete slová. Okej?
Rátajte so mnou. Pripravení?

Jeden.

Dva.

Tri.

Nie, to sú dva, ale princíp poznáte.

Diváci: Jeden.

Dva.

Tri.

(lapanie dychu)

(aplauz)

Dan: Áno!

(potlesk) (ovácie)

Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, ďakujem, ďakujem.
Ďakujem z hĺbky svojho srdca.

Vlastne vám ďakujem z hĺbky môjho žalúdka.

Povedal som vám, že som sem prišiel
urobiť nemožné a teraz som to dokázal.

Ale toto nebolo to nemožné.
Toto robievam každý deň.

Nemožné bolo pre to vystrašené, hanblivé,
vyziabnuté decko čeliť svojim strachom,

postaviť sa tu na scéne TEDx

a meniť svet slovo po slove,

meč po meči, život po živote.

Ak som dokázal, že teraz rozmýšľate inak,
ak som dokázal, že ste uverili,

že nemožné nie je nemožné,

že ste si uvedomili, že dokážete
robiť nemožné vo svojom živote,

potom moja práca je hotová
a vaša sa práve začína.

Nikdy neprestaňte snívať.
Nikdy neprestaňte veriť.

Ďakujem, že veríte vo mňa

a ďakujem, že ste súčasťou môjho sna.

A tu môj dar pre vás:

Nemožné nie je...

Diváci: Nemožné.

Dlhý pochod – súčasť daru.

(ovácie)

Ďakujem.

(potlesk)

(ovácie)

Moderátorka: Ďakujeme, Dan Meyer, vau!