Ženy by v médiách mali reprezentovať ženy

Ako vyrozprávate príbehy žien? Požiadajte ženy, aby vám o nich povedali. Na podujatí TEDxABQ nám Megan Kamerick ukáže, ako médiá nedostatočne prezentujú ženy ako reportérky a zdroje správ, a preto nám nepovedia celý príbeh.
(Natočené na podujatí TEDxABQ.)

Ako väčšina novinárov,
aj ja som idealistka.

Najradšej odkrývam dobré príbehy
a zvlášť tie, o ktorých sa nehovorí.

Nemyslela som si však, že v roku 2011

budú ženy ešte stále patriť
do tejto kategórie.

Som predsedkyňou Journalism & Women
Symposium, v skratke JAWS.

Znamená to čeľuste.
A veru máme ostré zuby. (smiech)

Pred 10 rokmi som sa stala členkou,
lebo som hľadala ženské vzory.

Bolo pre mňa totiž frustrujúce
sledovať situáciu žien

v našej profesii
a jej vplyv na našu prezentáciu

v médiách.

Predstavujeme polovicu
svetového obyvateľstva,

ale sme témou len 24 percent článkov

v novinách

a len 20 percent
odborných citátov pochádza od žien.

A teraz, vďaka dnešným technológiám

možno ženy úplne vymazať zo života.

Tu vidíte fotografiu
prezidenta Baracka Obamu

a jeho poradcov, ktorí sledujú
usmrtenie Usámu bin Ládina.

Všimnite si Hillary Clintonovú vpravo.

Teraz sa pozrime na to, v akej podobe

sa fotografia objavila v ortodoxných
židovských novinách v Brooklyne.

Hillary je fuč. (smiech)

Noviny sa ospravedlnili, ale povedali,

že nikdy neuverejňujú fotky žien.

Mohli by pôsobiť sexuálne provokatívne.
(smiech)

Áno, ide o extrémny prípad,
ale skutočnosť je taká,

že ženy tvoria len 19 percent prameňov

v článkoch o politike

a len 20 percent v článkoch o ekonomike.

Noviny nám naďalej podsúvajú
predstavu, v ktorej je mužov

zďaleka viac ako žien
v takmer všetkých profesných kategóriách.

Teda až na dve: študentky a gazdinky.
(smiech)

Získavame teda
veľmi pokrivený obraz reality.

Problém samozrejme spočíva v tom,

že je nedostatok žien v spravodajstve.

Len 37 percent ich správ dostalo priestor

v tlači, televízii a rozhlase.

Dokonca aj v správach o sexuálnom násilí

dostávajú muži
oveľa viac priestoru v tlači

aj vo vysielaní.

Uvediem konkrétny príklad.

V marci tohto roku zverejnili
v New York Times článok

od Jamesa McKinleyho
o skupinovom znásilnení mladého

11-ročného dievčaťa
v jednom texaskom mestečku.

Ako uvádza McKinley, miestni sú udivení,

„Ako sa ich chlapci mohli
nechať zatiahnuť do takejto situácie?“

„Nechať zatiahnuť.“
Akoby ich

niekto naviedol
na spáchanie násilného činu.

A prvá osoba, ktorú cituje, vraví:

„Títo chlapci s tým budú
musieť žiť do konca života.“

(odozva publika)

O 11-ročnej obeti sa veľa nedozviete,

až na to, že mala na sebe
trošku odvážnejšie šaty

a mejkap.

Noviny zaplavila vlna kritiky.

Najskôr sa bránili tým,
že „Nejde o naše názory,

ale o prezentovanie získaných informácií.“

Prezradím vám teraz ale tajomstvo,
ktoré už asi aj tak poznáte:

Vaše príbehy sú vyskladané.

My, reportéri, skúmame fakty
a robíme rozhovory.

Snažíme sa podať reálny obraz skutočnosti.

Tiež máme naše podvedomé predsudky,

ale v Times nám chcú nahovoriť,

že by tento prípad každý z nás
podal rovnakým spôsobom.

S tým nesúhlasím.

O tri týždne neskôr sa Times
vrátili k tomuto príbehu.

Tentoraz však k McKinleymu
pridali podtitulok s menom

Erica Goodeová.

Výsledkom je veľmi smutný
a desivý príbeh mladej dievčiny

a jej rodiny zmietajúcej sa v chudobe.

Bola niekoľkokrát znásilnená
viacerými mužmi.

Bolo to bystré a bezstarostné dievča.

Po fyzickej stránke rýchlo dospievala,

ale jej posteľ bola ešte vždy
plná plyšových hračiek.

Je z toho celkom iný príbeh.

Možno práve vďaka doplneniu od autorky

je pohľad na vec ucelenejší.

Globálny projekt monitoringu médií zistil,

že príbehy od reportérok oveľa častejšie

napádajú stereotypy ako tie,
ktorých autormi sú muži.

Elaine Baumgartelová z tunajšej
rozhlasovej stanice KUNM

urobila absolventský výskum
týkajúci sa pozornosti médií

venovanej násiliu na ženách.

Zistila, že mnohé
z týchto článkov majú tendenciu

obviňovať obete
a znehodnocovať ich životy.

Vyrábajú senzácie a chýba im kontext.

Vo svojej diplomovej práci
vytvorila trojdielnu sériu

o vražde 11 žien,

ktoré našli pochované
vo West Mesa v Albuquerque.

Vo svojej práci sa pokúsila
napadnúť tento model a stereotypy

a snažila sa poukázať na výzvy,

ktorým novinári čelia
z externých prameňov,

z vlastnej predpojatosti
a kultúrnych noriem.

Spolupracovala pritom
s redaktorkou z National Public Radio,

aby sa tento príbeh
dostal do éteru po celej krajine.

Nie je si ale istá, či by sa tak stalo,

keby bol redaktorom muž.

Udalosti v správach až dvakrát častejšie

zobrazujú v úlohe obetí ženy než mužov

a ženy častejšie charakterizujú

po fyzickej stránke.

Časopis Wired, november 2010.

Uznávam, v tomto čísle išlo
o tkanivové inžinierstvo prsného tkaniva.

Je mi jasné, že sa teraz nikto nesústredí,
tak to radšej vypnem. (smiech)

A do očí sa mi pozerajte.
(smiech)

Takže...
(potlesk)

Poďme k veci.

Časopis Wired takmer nikdy
nedáva na obálku ženy.

Hoci, zopár kúskov by sa predsa len našlo.

Pam zo seriálu The Office.

Manga dievčatá.

Zmyselná modelka
pokrytá syntetickými diamantmi.

Cindy Royalová, profesorka
na texaskej štátnej univerzite,

si v blogu kladie otázku,
ako majú mladé ženy ako sú jej študentky

vnímať svoju úlohu v oblasti techniky
po prečítaní časopisu Wired?

Chris Anderson, redaktor časopisu Wired,
obhajoval svoj výber

a povedal, že v technike je málo žien,
ktoré sú dosť významné na to,

aby sa dostali na obálku
a dobre sa predávali.

Sčasti má pravdu. Naozaj nie je veľa žien,

ktoré vynikajú v oblasti technológie.

Ale nesedí mi tu jedna vec.

Médiá nám každý deň vtĺkajú do hlavy,
čo a kto je dôležitý,

práve tým, aké správy vyberajú
a kam ich umiestnia.

Volá sa to selekcia tém
určených na zverejnenie.

Koľkí z vás poznali zakladateľov Facebooku

a Google, skôr ako sa ich tváre
objavili na titulke časopisov?

Práve tým, že sa ocitli na obálke,
sa stali známejšími.

Napríklad časopis Fast Company
túto myšlienku víta.

Tu vidíte titulnú stránku
z 15. novembra 2010.

Číslo je venované najvýznamnejším
a najvplyvnejším ženám

v oblasti technológie.

Redaktor Robert Safian
povedal pre Poynter Institute:

„V Silicon Valley prevláda
biely a mužský element,

ale Fast Company si myslí, že svet biznisu

bude v budúcnosti vyzerať inak.
Preto sa snaží ukázať,

akým smerom sa bude svet uberať.“

Mimochodom, vo Wired
si tiež vstúpili do svedomia.

Tu vidíte aprílové číslo časopisu.
(smiech)

Limor Friedová,
zakladateľka Adafruit Industries,

pózuje ako známa
americká ikona „Rosie nitovačka“.

Určite by pomohlo,
ak by bolo viac žien na vedúcich postoch

v médiách.
Nedávny globálny prieskum ukázal,

že 73 percent vrcholových
manažerských pozícií

stále zastávajú muži.

Ide však aj o oveľa
komplexnejšiu záležitosť:

naše vlastné podvedomé predsudky a veci,
od ktorých zvyčajne odvraciame zrak.

Shankar Vedantam
je autorom knihy „Skrytý mozog:

Ako naše podvedomie volí prezidentov,

riadi trhy, vedie vojny
a zachraňuje naše životy.“

Bývalému ombudsmanovi

v National Public Radio, ktorý pracoval

na správe o ženách
v spravodajstve NPR, povedal,

že podvedomé predsudky
nás sprevádzajú väčšinou života.

Je naozaj ťažké odpútať sa od nich.

Mal však jeden návrh.

Kedysi pracoval
pre dvoch redaktorov, ktorí určili,

že každý článok musí mať
aspoň jeden ženský prameň.

Najprv mu to prekážalo, ale vravel,

že sa napokon rád podvolil,
pretože sa jeho články zlepšili

a práca mu išla ľahšie od ruky.

Neviem, či jeden
z tých redaktorov bola žena,

ale môže to byť skutočne rozhodujúce.

Noviny Dallas Morning News
získali Pulitzerovu cenu v roku 1994

za sériu venovanú ženám po celom svete.

Ale jedna z reportérok
mi prezradila, že je presvedčená,

že by sa tak nikdy nestalo, nebyť toho,

že pomocná zahraničná
redaktorka bola žena.

Bez reportérok a redaktoriek na mieste

by inak nedokázali
získať niektoré z príbehov,

najmä o mrzačení
ženských pohlavných orgánov.

Mužov by k týmto rituálom
jednoducho nepustili.

Ide o dôležitý fakt, ktorý treba zvážiť,

pretože v súčasnosti
sa naša zahraničná politika točí

práve okolo krajín, v ktorých je
postavenie žien veľkým otáznikom.

Ako napríklad v Afganistane.

Hovoria nám, že pokiaľ ide
o argumenty, prečo neodísť

z tejto krajiny,
hlavným dôvodom je osud žien.

Som si istá, že reportér
by v Kábule našiel ženy

ochotné urobiť rozhovor. Pochybujem však,
že by mal rovnaké možnosti v tradičných

vidieckych oblastiach, kde sa zrejme ženy
nesmú rozprávať s cudzími mužmi.

Je dôležité v tejto súvislosti spomenúť

Laru Loganovú.

Bola spravodajkyňou pre CBS News,

ktorú surovo sexuálne napadli
na námestí Tahrír v Egypte

hneď po tom, ako vznikla táto snímka.

Takmer okamžite sa ozvali mudrlanti,

ktorí hádzali vinu na ňu a vraveli „Viete,

možno by ženy nemali posielať
na takéto reportáže.“

Nikoho som však nepočula vyjadrovať sa
takto o Andersonovi Cooperovi

a jeho tíme, ktorých napadli
pri rovnakej reportáži.

Jedným zo spôsobov,
ako dostať viac žien do vedenia,

je podeliť sa o rady skúsenejších kolegýň.

Jedna z členiek
nášho predstavenstva je redaktorkou

vo veľkej globálnej mediálnej spoločnosti,
ale nikdy predtým

nad touto kariérou neuvažovala.
Kým nespoznala úspešné ženy u nás v JAWS.

Nie je to však len úloha
pre špičkových novinárov

či moju organizáciu. Každý z vás
má svoj podiel na tvorbe silných,

energických médií.

Analyzujte správy a ozvite sa,
ak nájdete medzery v správach,

tak ako to urobili ľudia z New York Times.

Navrhnite reportérom a redaktorom
využitie ženských prameňov.

Nezabudnite, môže od toho závisieť

komplexný pohľad na skutočnosť.

Rozlúčim sa s vami s videoklipom,
ktorý som prvýkrát videla v roku [1987]

ešte ako študentka v Londýne.

Je to reklama pre noviny Guardian.

Bolo to dávno predtým,
než som začala uvažovať

nad kariérou novinárky,

ale veľmi ma zaujalo,
ako sa učíme vnímať svet okolo nás.

Rozprávač: Situácia z jedného uhla pohľadu

vytvára jeden dojem.

Z iného uhla pohľadu

zanechá pomerne odlišný dojem.

Ale len ak získate celkový pohľad,

môžete naozaj porozumieť tomu,
o čo vlastne ide.

„The Guardian“

Megan: Myslím, že so mnou

budete súhlasiť, ak poviem,

že by sa nám všetkým zišiel
ucelený pohľad na skutočnosť.