Edi Rama: Prinavrátenie mesta farbami

Okrášlite svoje mesto, odstráňte korupciu. Edi Rama sa vydal po tejto, na prvý pohľad, jednoduchej ceste ako primátor hlavného mesta Albánska, Tirany, v ktorom vrátil občanom hrdosť, namaľovaním verejných budov. Projektami, v ktorých sú na prvom mieste ľudia, dokázal Rama znížiť kriminalitu a svojim spoluobčanom ukázal, že svojim lídrom môžu veriť. (Natočené na TEDxThessaloniki).

Predtým som bol umelcom.

Stále maľujem. Milujem umenie.

Milujem radosť, ktorú farby vnášajú do našich životov

a našich spoločenstiev

a pokúšam sa priniesť kúsok mňa-umelca

aj do mojej politiky

a vidím

dnes časť mojej práce, dôvod, pre ktorý som dnes tu,

nie len ako súčasť kampane pre moju stranu,

ale pre politiku ako takú, ako aj úlohu, ktorú zohráva

pre dobro v našich životoch.

Počas 11 rokov som bol primátorom v Tirane, nášho hlavného mesta.

Čelili sme mnohým výzvam.

Umenie bolo súčasťou odpovede

a moje meno sa na začiatku

spájalo s dvoma vecami:

demoláciou nelegálnych budov

za účelom získania verejných pozemkov naspäť

a použitím farieb na prinavrátenie, v mojom meste

už stratenej, viery.

Avšak používanie farieb nebolo len čisto umeleckým aktom.

Skôr išlo o politickú činnosť

v kontexte mesta, ktorého dostupný rozpočet

v čase, keď som bol zvolený, bol nula celých niečo.

Keď sme namaľovali prvú budovu

so smutno sivou fasádou

na žiarivo oranžovú,

stalo sa niečo nepredstaviteľné.

Došlo k dopravnej zápche

a zhromaždil sa tam zástup ľudí,

akoby došlo k nevídanej nehode,

alebo akoby uvideli pop star.

Francúzsky predstaviteľ EÚ, zodpovedný za financovanie,

sa ponáhľal maľbu zastaviť.

Vyhrážal sa, že financovanie pozastaví.

„Ale prečo?", opýtal som sa.

„Pretože farby, ktoré ste objednali

nespĺňajú európske predpisy, " odpovedal.

„Nuž", povedal som mu,

„okolie nespĺňa európske predpisy

a navyše, nepáči sa nám,

ale farby si vyberieme sami,

pretože to je to, čo sa nám páči.

A ak nám zakážete pokračovať v našej práci,

usporiadam tu tlačovú konferenciu,

hneď teraz, na tejto ceste

a ľuďom poviem, že konáte ako

cenzory za socializmu."

Zaskočilo ho to a

požiadal ma o kompromis.

Povedal som mu, že mi je to ľúto,

ale kompromis vo farbách znamená sivá

a že už jej máme za celý život po krk.

(Potlesk)

Takže je čas na zmenu.

Ozdravenie verejných priestranstiev

oživilo stratený pocit

spolupatričnosti s mestom.

Ľudia cítili, že ich hrdosť na svoje vlastné mesto,

bola po dlhé roky pochovaná

pod zlosťou nad nelegálnymi,

barbarskými budovami, ktoré vyrástli po celom meste.

A keď sa farby rozšírili,

duch zmeny začal pretvárať aj náladu ľudí.

Objavili sa aj námietky: „Čo je to? Čo sa to deje?

Čo to tie farby s nami robia?"

Tak sme uskutočnili anketu,

najúžasnejšiu anketu, akú som kedy videl.

Opýtali sme sa ľudí, „Páči sa vám táto činnosť

a pomaľované budovy?"

A druhá otázka znela,

„Chcete, aby sme s tým prestali alebo máme pokračovať?"

Na prvú otázku

odpovedalo 63% ľudí kladne, páči sa nám to.

37% odpovedalo záporne, nepáči sa nám to.

Ale na druhú otázku, polovica tých, ktorým sa naša práca nepáčila,

odpovedala kladne. (Smiech)

A všimli sme si zmenu.

Napríklad, ľudia začali na uliciach odhadzovať menej odpadkov,

začali platiť dane,

začali cítiť niečo, na čo už zabudli

a krása slúžila ako hliadka na miestach,

kde chýbali mestskí alebo štátni policajti.

Raz, pamätám si, ako som kráčal po ulici,

ktorá bola čerstvo natretá,

a kde sa práve vysádzali stromy.

Zrazu som uvidel predavača s manželkou,

ako upevňovali nové sklo do výkladu.

Staré črepiny vyhodili

do kontajnera na sklo.

„Prečo ste črepiny odhodili?" opýtal som sa ho.

„Lebo ulice sú teraz bezpečnejšie," odpovedali.

„Bezpečnejšie? Prečo? Hliadkuje tu viac policajtov?"

„Ale kdeže! Akí policajti?

Sám to môžete vidieť. Všetko je farebné,

máme pouličné lampy, nové chodníky bez jám,

stromy. Vyzerá to nádherne; bezpečne."

A naozaj, bola to práve krása, čo dávala ľuďom

pocit bezpečia.

A nebol to mylný pocit.

Kriminalita opadla.

Sloboda, ktorú sme vyhrali v roku 1990

spôsobila v meste anarchiu,

zatiaľ čo barbarizmus 90-tych rokov

priniesol stratu nádeje.

Farby na stenách nenakŕmili deti,

nevyliečili chorých a ani nevychovali nevedomých,

ale vrátili ľuďom nádej a svetlo

a pomohli ľuďom vidieť,

že veci možno robiť inak, že existuje

iný postoj, iný pocit v našich životoch,

a že ak prinesieme rovnakú energiu a nádej

do politiky, dokážeme vybudovať lepší život

pre nás všetkých a našu krajinu.

Odstránili sme 123 tisíc ton betónu,

a to len z nábrežia.

Zbúrali sme viac ako 5 tisíc ilegálnych budov

po celom meste,

dokonca i jednu osem-poschodovú, najvyššiu z nich.

Zasadili sme 55 tisíc stromov a kríkov.

Zaviedli sme tzv. zelenú daň,

s ktorou všetci súhlasili

a všetci podnikatelia ju aj pravidelne platia.

Vďaka otvoreným konkurzom,

sme do verejnej správy dosadili

mnoho mladých ľudí,

a tým sme dokázali vybudovať

nepolitickú verejnú inštitúciu,

s rovnakým zastúpením mužov a žien.

Medzinárodné organizácie

investovali v Albánsku za posledných 20 rokov mnoho prostriedkov,

no nie všetky použili užitočne.

Keď som riaditeľom Svetovej banky povedal,

že chcem, aby financovali projekt na stavbu

modelovej prijímacej sály pre občanov,

určenú na boj proti endemickej dennej korupcii,

nerozumeli mi.

Ľudia čakali v dlhých radoch

na slnku a v daždi,

len aby získali potvrdenie alebo jednoduchú odpoveď

z dvoch malých okienok na dvoch kovových búdach.

Podplácali, len aby sa vyhli radu,

dlhému radu.

Odpoveď na ich požiadavky im tlmočil

hlas vychádzajúci z tmavého otvoru,

a dokumenty

im vydávala záhadná ruka,

zatiaľ čo hľadala staršie potvrdenia o úplatku.

Mohli sme vymeniť neviditeľných úradníkov za okienkom

každý týždeň, ale neodstránili by sme úplatkárstvo.

„Som presvedčený," povedal som nemeckému úradníkovi

vo Svetovej banke,

„že by určite nemohli prijímať úplatky,

ak by pracovali v Nemecku

na nemeckej správe

rovnako, ako som presvedčený, že ak by ste dosadili nemeckých úradníkov

z nemeckých úradov do týchto búdok,

tiež by sa nechali podplatiť."

(Potlesk)

Nie je to o génoch.

Nie je tom, že niekto má

a niekto nemá svedomie.

Je to o systéme, o organizácii.

Je to takisto o prostredí a rešpekte.

Odstránili sme búdky.

Postavili sme nádhernú prijímaciu halu,

ktorá spôsobila, že občania Tirany,

sa cítili, akoby svoje požiadavky prišli vybaviť

do inej krajiny.

Vytvorili sme kontrolný online systém,

a tak procesy urýchlili.

Na prvé miesto sme dosadili občanov, nie úradníkov.

Korupciu v štátnej správe

v krajinách ako je Albánsko

- nie som povolaný povedať aj ako Grécko -

môžeme poraziť len modernizáciou.

Modernizácia vlády prostredníctvom modernizácie samotnej politiky

je odpoveďou, nie modernizácia ľudí

založená na vopred pripravenom modely,

ktorý rozvinuté krajiny skúšajú zaviesť

na ľuďoch ako sme my.

(Potlesk)

Veci do týchto rozmerov došli,

pretože politici vo všeobecnosti,

ale hlavne v našich krajinách, a povedzme to otvorene,

si myslia, že ľudia sú hlúpi.

Berú to ako samozrejmosť, že nech sa deje čokoľvek,

ľudia ich musia poslúchať,

zatiaľ čo politici stále ťažšie nachádzajú odpovede

na verejné otázky

alebo požiadavky bežných ľudí.

Politika pripomína

cynickú tímovú hru, ktorú politici hrajú,

zatiaľ čo verejnosť odsunuli nabok

akoby sedeli na štadióne,

na ktorom zanietenosť pre politiku

postupne vytvára priestor pre slepotu a zúfalstvo.

Z tohto uhla pohľadu, všetci dnešní politici

sa zdajú byť rovnakí a

politika pripomína

šport generujúci skôr stále väčšiu agresivitu

a pesimizmus, ako sociálnu súdržnosť

či túžbu po reprezentovaní občanov.

Barack Obama vyhral

- (Potlesk) -

pretože zmobilizoval ľudí prostredníctvom sociálnych sietí

ako nikto predtým.

Nepoznal osobne všetkých tých ľudí,

ale svojou obdivuhodnou dômyselnosťou

z nich dokázal urobiť dobrovoľníkov tým,

že im dal do rúk všetky možnosti,

argumenty a nástroje, ktoré by každý z nich

sám použil vo svojej kampani.

Tweetujem to. Milujem to.

Milujem to, pretože mi to dáva možnosť vyslať ľuďom správu,

ale takisto dostanem aj ja správy od ľudí.

Toto je politika, nie zhora nadol,

ale zdola nahor a zľava doprava,

vypočuť si každého

je presne to, čo potrebujeme.

Politika nie je len o lídroch.

Nie je ani o politikoch a zákonoch.

Je o myslení ľudí,

o tom, ako vidia svet okolo seba,

ako využívajú svoj čas a energiu.

Keď ľudia hovoria, že všetci politici sú rovnakí,

položte si otázku, či je Obama rovnaký ako Bush,

či je François Hollande rovnaký ako Sarkozy.

Nie sú. Sú to osoby s iným pohľadom

a inými predstavami o svete.

Keď ľudia hovoria, že sa už nič nezmení,

zastavte sa a porozmýšľajte, aký bol svet pred

10, 20, 50 či 100 rokmi.

Náš svet je definovaný tempom zmien.

Každý z nás môže zmeniť svet.

Na malom príklade som vám ukázal,

ako môže jedna vec, farba,

dosiahnuť zmenu.

Ako premiér mojej krajiny,

chcem ešte urobiť veľa zmien,

ale aj každý z vás môže niečo zmeniť,

ak skutočne chcete.

Prezident Roosevelt povedal,

„Veriť, že niečo dokážete, je polovica cesty."

Efharisto a kalinihta (Pozn.prekl. z gr. Ďakujem a dobrú noc).

(Potlesk)