PAPAJI - "Krása bytia bez mysle" - rozhovor s Jeffom Greenwaldom

Prvá otázka, Papaji, znie:

Kto si?

Ja som To

odkiaľ sa ty, ja

ona, on,

všetko ostatné, objavuje.

Ja som

To!

Čo vidíš, keď sa na mňa pozrieš?

Pozorovateľa.

Všetky tieto odpovede
sú výborné na ukončenie konverzácie.

Papaji, ako prebudená bytosť,

ako si ty,

vidí svet?

Ako moje vlastné Ja,

ako moje vlastné Ja.

Keď vidíš svoje ruky, nohy,

telo,

myseľ,

zmysly,

intelekt,

sú tvojou súčasťou, nie?
Povieš "ja" a zahŕňa to toto všetko.

Rovnako musíš vidieť svet ako svoju súčasť.

Je to rovnaké.

Ako vidíš, ruka nie je od teba oddelená.

Noha nie je od teba oddelená.

Dokonca ani tvoj necht nie je niečo iné ako ty.
Môj necht.

Vlasy nie sú niečo iné, než ty.
Je to presne také.

Takže hovoríš, že neexistuje žiadne miesto,
kde končím ja a ty začínaš?

Existuje.

Existuje, beriem ťa tam.

Papa, hovoríš o slobode.

Čo je sloboda?

Sloboda?

Pasca.

Pasca.

Príčinou je

uväznenie, si v pasci, v pasci.

Človek, ktorý je zatvorený vo väzení,

potrebuje byť slobodný, nie?

Je zatvorený vo väzení.

Počul, vie, že niektorí ľudia vonku
sú slobodní.

Takže toto si niekde počul,

od rodičov, nie?

- Od?
- Od kňazov,

od učiteľov, kazateľov.

Poď za nami, dáme ti slobodu.
Poď za mnou,

u mňa nájdeš pokoj.

To sľubujú.

A to je ďalšia pasca.

Je to ďalšia pasca. Z jednej pasce do druhej.

Teraz si chytený v pasci slobody.

Mal by si sa vyslobodiť z oboch týchto pascí,

ani zviazanosť, ani sloboda.

Pretože toto je pojem.

Zviazanosť bola pojem.

Teraz je tu pojem sloboda.

Zbav sa obidvoch týchto pojmov.

Kde si potom?

- Tu.
- Tu.

Tu nie je ani pasca zviazanosti, ani slobody.
Tu je tu,

nie tam,

dokonca ani tu.

Potom? Ďalej.

Pred niekoľkými dňami,

pred niekoľkými dňami si čítal list,
ktorý som ti dal, o slovách,

o ťažkostiach so slovami.

Považujem slová za veľkú pascu.

A je pravda,

že tu sa po celý čas ukazuje,
že slová boli neustále nedostatočné na to,

aby vyjadrili

prebudenie sa. Nedokážem dokonca ani
vyjadriť, prečo sú slová nedostatočné,

pretože by som ich musel porovnať s tým,

čo je dostatočné,
a nedokážem to vyjadriť slovami.

Ale jedno slovo,
ktoré sa často používa na západe,

a na východe, je slovo "osvietenie".

Je to, o čom hovoríš, "osvietenie"?

"Osvietenie" je

poznanie

samotné,

poznanie samotné,

nie poznanie osôb, vecí, pojmov.

Čisté poznanie.

Iba poznanie.

Nie slovo.

Iba poznanie.

Tam, kde nič neexistuje,

žiadne predstavy

o minulosti, žiadne predstavy o budúcnosti,

dokonca ani prítomnosť.

Nedokážem si predstaviť
stav bez predstavivosti.

A to sa nazýva zviazanosť.

To sa nazýva zviazanosť, to sa nazýva
utrpenie a to sa nazýva sansára.

A ak ti poviem:

"Nepredstavuj si teraz vôbec nič."

Predstavy sú obrazy, nie?

Predstava - klamstvo.

Pochádza z obrazov, predstavivosti,
premýšľaš o obrazoch.

A všetky obrazy patria k minulosti.

Nevyvolávaj minulosť.

A nesnaž sa o nič, čo je v budúcnosti.

Predstavivosť zmizne.

Predstavivosť pochádza z mysle.

Myseľ je minulosť.

Stále padám do tejto pasce,

keď mi povieš, aby som si nič nepredstavoval,

je to akoby si mi povedal,
aby som nemyslel na hrocha.

Nemyslieť na nič?

Keď ti poviem, aby si nemyslel na slona,

prvá myšlienka,
ktorá sa objaví v tvojej mysli, bude

- slon.
- Preto to je tvoja otázka

o predstavivosti.
Bez predstavivosti si ho nepredstavím.

Zostaň bez predstavivosti. Nehovorím ti,

aby si žiadal o nejaké predstavy. Hovorím,

aby si si nepredstavoval

nič z minulosti, prítomnosti, ani budúcnosti.
To je to, čo hovorím.

Nedávam ti žiadne predstavy.

Osloboď sa od všetkých predstáv.

Ak nemáš žiadne predstavy,
si oslobodený aj od času.

Každý obraz ti pripomenie čas.

Každý obraz pripomína čas,
pretože keď obrazy zmiznú...

V bdelom stave vidíš obrazy -

osoby, veci, myšlienky.

A keď ideš spať,

všetky zmiznú.

A teraz spíš:

kde sú tieto obrazy, kde sú tieto osoby,

kde sú tieto veci

v stave spánku?

V spánku

tam tie veci stále sú,

v spánku sú stále aj tie veci, nezmiznú

počas spánku.

- Keď spíš?
- Uhm.

- Sú stále tam.
- Kto?

Všetko, čo tam bolo, keď si išiel spať,

je stále tam, keď zaspíš.

Ty si...

- Iba si toho nie si vedomý.
- Opisuješ stav snenia.

Ja ti hovorím o stave spánku.

Zoberiem ťa... Kedy spíš?

O koľkej si išiel spať?

Okolo 11:30 večer.

11:30.

Takže

jedenásť hodín, dvadsaťdeväť minút,
dvadsaťdeväť sekúnd,

čo sa stane v tridsiatej sekunde?

Tridsiata sekunda.

- Hovoril si 11.30, nie?
- Uhm.

Tridsiata sekunda

patrí k spánku alebo k stavu bdenia?

Je to táto zóna medzi nimi,

- ani tu, ani tam.
- Dobre, teraz,

tridsiata sekunda teraz uplynula,

skončila.

Už si povedal: "Tu a tam a tu a tam".

Teraz sa rozhoduješ,

že všetko odmietneš:

všetky obrazy, všetky osoby, všetky vzťahy.

Všetky predstavy sú teraz preč.

A teraz niekam skočíš.

Po tej tridsiatej sekunde nie je ani čas,

ani priestor, ani žiadna krajina.

Teraz hovoriš o spánku.

Takže,

- porovnávaš tento priestor...
- Nie, nie, počkaj, počkaj, počkaj.

Najprv hovoríš o spánku.

Ako dlho spíš?

Asi sedem hodín.

Ale nestrávil si tam ani tri sekundy.

Hovorím ti, keď sa vyspíš, teraz si spal,

popíš niečo zo spánku.

To, čo povieš,
je nasledujúci stav bdenia,

z predchádzajúceho stavu
si skočil do tohto stavu,

žiadny rozdiel.

Takže povedz mi, čo sa deje, keď spíš.

Snívanie.

- Čo?
- Snívanie.

- Iba snívanie.
- Čo?

Snívanie. Snívanie.

- Slobodný?
- Snívanie. Snívanie.

- Iba snívanie.
- Snívanie?

Snívanie.

Nie stav snenia, spánok.

Snívanie je rovnaký stav. To, čo vidíš tu,

vidíš aj v stave snenia.

Zlodej ťa okradol

alebo sa na teba vrhol tiger

a máš strach, rovnaký strach.

Keď v sne vidíš tigra
a tigra v bdelom stave,

sú rovnakí, strach je rovnaký,
tiger je rovnaký.

Hovorím ti, keď spíš,

čo vidíš, keď spíš?

- Nič.
- Čo?

- Nič.
- Ááá. To je správna odpoveď.

To je správna odpoveď.

Prečo sa ti páčila táto prázdnota,

keď vidíš obrazy, ľudí a všetko toto,

keď máš rád toľko vecí

zo sveta, prečo si ich odmietol

a ponúkol si sa

vstúpiť do lona prázdnoty, prečo?

Bol som unavený, moje telo bolo unavené.

- A tak...
- Moja myseľ bola unavená.

Aby si si doplnil energiu,

išiel si k rezervoáru energie, prázdnoty.

A ak sa nedotkneš toho zdroja,

- čo sa ti stane, kam pôjdeš?
- Zošaliem.

Zošalieš, áno, áno, zošalieš, áno, áno.

A ak si vždy v tom stave prázdnoty,

v tom stave spánku počas bdenia...

Poviem ti, ako stále spať, kým bdieš

a poviem ti, ako máš byť bdelý, keď spíš.

- To by bolo dobré, nie?
- Áno.

Dobre, teraz sa prebúdzaš zo spánku,

posledná

sekunda stavu spánku,
prebudenie ešte nenastalo,

prebudenie ešte nenastalo,

a stav spánku odchádza, prvý moment,
prvá sekunda,

prvá sekunda nastávajúceho stavu bdenia.

Čo zažívaš?

- Moje zmysly ma volajú späť do tela.
- Čo?

- Čo hovoríš?
- Moje zmysly ma volajú späť do sveta.

OK. Čo sa stalo s týmto zažívaním šťastia,
ktoré si mal počas spánku?

Čo si si priniesol z týchto šiestich hodín?

Prázdnota. Kam si... Čo si s tým urobil?

- Je to preč. Je to preč.
- Hm?

- Je to preč?
- Som uvoľnený.

- Dobre.
- Svieži.

- Atcha.
- Ale nič nezostalo.

Atcha. Takže máš radšej napätie ako relaxáciu.

Mám otázku ohľadne toho neskôr.

Ale ak to pochopíš,
možno mi nepoložíš ďalšiu otázku.

Takže keď vyjdeš,

vyjdeš z divadla,
videl si v divadle tanec,

tanec a

od desiatej do piatej

hrajú v divadle toto tanečné predstavenie.

Možno v divadle, do ktorého si išiel,

a potom prídeš domov

a tvoji priatelia sa ťa opýtajú:

"Aké to bolo?" Čo im povieš?

- Bolo to krásne predstavenie.
- Ach, krásne.

Takže toto si môžeš zobrať so sebou

a zo spánku si si nepriniesol nič.

A kto sa zobudil prvý?

Kto sa zobudil z tohto

stavu šťastia?

Bol si v stave spánku šťastný.

Keby to nebol šťastný stav,

nikto by neopustil milovaných,

ktorí sú vedľa nich.

Teraz povedia svojim milovaným, blízkym:

"Dobrú noc."

Povedia: "Dobrú noc. Nechajte ma spať."

Prečo? Niečo dôležitejšie, niečo vyššie,
niečo, čo je pre nich krajšie:

byť sám.

Preto keď sa prebudíš,

kto sa prebudil prvý?

A nepriniesol si si ten pocit

šťastia, z ktorého si sa tešil v noci
šesť alebo sedem hodín.

A z tanca si si priniesol tieto dojmy.

Takže si musíš vytvoriť nový zvyk.

A ten si môžeš vytvoriť iba na satsangu.

Keď si išiel do divadla,

pretože si chodil do divadla

a tvoji rodičia ťa zobrali do divadla,
keď si bol malý chlapec.

Takže máš zvyk opísať to,
čo zaujalo zmysly

a z čoho si mal radosť.

Ale radosť bez zmyslov,
také potešenie ťa rodičia nenaučili,

preto ho nepoznáš,

spoznáš ho jedine na satsangu.

Preto si tu.

Áno.

Takže keď sa zobudíš, kto sa zobudí prvý?

- Je to "ja", ktoré sa zobudí prvé.
- Dobre.

- "Ja" sa zobudí.
- "Ja" sa zobudí, dobre.

"Ja" sa zobudilo.

Keď sa zobudí "ja", zobudí sa minulosť.

Keď sa zobudí "ja",
zobudí sa minulosť, prítomnosť, budúcnosť.

To znamená, že sa zobudí čas.

S časom sa zobudí priestor.

Teraz čas a priestor:

slnko sa zobudí, hviezdy sa zobudia,
hory sa zobudia, rieky sa zobudia,

lesy sa zobudia, ľudia sa zobudia,

vtáky, zvieratá, všetko sa zobudí,
keď sa zobudí "ja".

A toto "ja" spalo počas stavu spánku,

všetko bolo pokojné.

Teraz zisti,

nechytaj sa znova tohto "ja"

a znova budeš spať počas bdenia.

Iba na jedinú sekundu,

polovicu jedinej sekundy,

bude stačiť štvrtina jedinej sekundy.

Nechytaj sa tohto "ja".
Myslím, že si to môžeš dovoliť.

Nechytaj sa "ja".

A povedz mi, či nespíš.

Znovu naspäť v rovnakom príbehu.

Je to tak.

V tom momente je všetko ako sen.

Teraz toto "ja", keď toto vieme,

teraz, nech sa toto "ja", to isté "ja",

teraz sa zobudí,
nechaj všetko, aby sa zobudilo

v tomto "ja".

V tomto "ja" nechaj všetko zobudiť sa

a bude to časťou teba,
rovnakou časťou.

Všetko toto, ľudia,

ľudia z minulosti, prítomnosti, budúcnosti,
sú v tom zahrnutí, lebo nie je čas.

Nie je minulosť.

A toto sa nazýva

bdenie počas spánku a spánok počas bdenia.

A si vždy šťastný, vždy prebudený

a toto prebudenie sa nazýva

Poznanie, Sloboda, čokoľvek, Pravda.

Nie mená, nechytaj sa mien.

Zbav sa všetkých slov,
ktoré si doposiaľ počul, odkiaľkoľvek.

A uvidíš, kto skutočne si.

Teraz nespi, musíš...

Bývam vedľa opravovne áut,
neďaleko tvojho domu

a niekedy mám pocit, že jediné, čo mi bráni

v tom, aby som bol v tomto stave neustále,
je neprestajné búchanie áut,

keď ich opravujú,

a otázka je:

Ako je možné,

ako môžem zostať tichý v tomto okamihu,

keď zmysly neustále prijímajú
podnety z prostredia?

Je to ich práca, to robia. Každú sekundu
nasakujú podnety z prostredia.

Takže keď sa dieťa učí chodiť,

rodičia mu dajú nejakú oporu, nie?
Ako sa učí chodiť?

- Držia ho za ruku.
- Čo?

Áno, držia ho a potom sa s tým naučí chodiť
a potom, keď vyrastie,

zahodí to. Dokáže chodiť samostatne.

Takže na začiatku,

keď vidíš,

že ťa niečo ruší, keď medituješ alebo
študuješ alebo čokoľvek robíš,

je lepšie zmeniť prostredie.

V prvom rade sa radí,

keď ideš do domu alebo nejakého prostredia,

musíš sa vyhnúť...
Musíš sa najprv pozrieť na okolie.

Najprv sa musíš pozrieť, s čím to susedí.

Sú tam prasatá?

Hluční ľudia?

Trh s rybami?

Supermarket?

Na začiatku sa musíš týmto veciam vyhnúť,

pretože nemôžeš meditovať.

Môžeš ísť do lesa a meditovať.

Takto ti poradia a keď sa naučíš,

keď sa naučíš meditáciu, ako meditovať,

keď si sa naučil umenie meditácie,

ideš a sadneš si uprostred trhu s rybami

a potom v supermarkete

a potom tu na križovatke Shalimar
a na námestí Hazrat Ganj,

nebudeš počuť hluk.

Pretože tu nie si, medituješ,

presne ako keď spíš.

To sa nazýva

spánok počas bdenia.

A kým,

kým sa toto nenaučíš,

je lepšie sa takým okolnostiam vyhnúť,

ale radšej sa pozri,

predtým než sa nasťahuješ do akéhokoľvek
bytu, ako vyzerá okolie.

Okolie musí byť dobré, nie iba byt,
je lepšie

nepozerať sa do svojho...

"Byt je veľmi dobrý,
sú tam gýče a dobré postele." Nie.

Najprv si prezri svoje okolie.

A potom môžeš žiť priateľsky.

A hlavne

nájdi ľudí,

ktorí žijú podobným spôsobom života.

Potom ťa nebudú vyrušovať,
budeš s nimi hovoriť o svojich

veciach, o veciach, ktoré študuješ,
tak ako učitelia by boli radi s učiteľmi,

filozofi s filozofmi,

robotníci s robotníkmi,

a cítia sa spolu veľmi jednotne.

Takže keď sa to raz naučíš,
potom môžeš robiť, čo chceš.

Práve si spomenul meditáciu.

Rád by som o tomto hovoril ďalej.
Čo znamená meditácia

pre teba? Čo vidíš ako meditáciu?

Je toľko druhov meditácie,
ktoré sa praktizujú.

A toľko z nich je zameraných

na sledovanie fenoménov,
pozorovanie dychu,

pozorovanie, ako sa myšlienky objavujú a miznú.

Čo je meditácia?

To, o čom hovoríš, nie je meditácia,

to je koncentrácia.

Nie meditácia.

Hovoríš o koncentrácii,

nie o meditácii.

Meditácia znamená

nesústrediť sa na žiadny objekt.

To sa nazýva meditácia.

Nepriniesť si do mysle
žiadny objekt z minulosti

a nepoužívať myseľ.

To sa nazýva meditácia.

Nepoužívaj myseľ.

To sa nazýva meditácia.

A kde sa používa myseľ,

to sa nazýva koncentrácia,

pretože myseľ sa bude držať iba
nejakého objektu, ktorý patrí do minulosti.

A povedal ti niekto, že máš meditovať

bez pomoci mysle?

To je ťažká otázka.
Súčasťou väčšiny meditácií, ktoré som robil,

sú techniky na zvládnutie myšlienok,
ktoré sa objavujú,

ale zdá sa, že zmyslom meditácie
je bezmyšlienkový stav.

Stav, keď sa neobjavujú myšlienky.

Áno, to sa nazýva meditácia.

Keď sa neobjavujú myšlienky,
to sa nazýva meditácia.

Ale myšlienky sa objavujú,
nevyhnutne sa objavia.

Ako si poradiť s myšlienkami,
ktoré sa objavia?

Poviem ti, ako si s nimi poradiť
a potom budem,

budem vedieť,
ako sa objaví myšlienka, dobre?

Povieš mi to.

Myslím, že mi môžeš venovať

čas lusknutia prstom, urobíš to?

Jednu chvíľu, jeden moment, hovorím.

Toľko času potrebujem,
aby som zastavil tvoju myšlienku, dobre?

Dobre. Čo je myšlienka? Čo je myseľ?

Nie je rozdiel medzi myšlienkou a mysľou, však?

- Myšlienka sa objaví z mysle.
- Áno.

Myšlienka sa objaví z mysle
a myseľ je zhluk myšlienok.

Bez myšlienok neexistuje myseľ.

Bez myšlienok myseľ neexistuje.

Teraz sa ťa pýtam, čo je myseľ?

"Ja." "Ja" je myseľ.

Myseľ je minulosť.

Lipnutie na minulosti, prítomnosti, budúcnosti.

Lipnutie na čase, lipnutie na objektoch,

to sa nazýva myseľ.

Odkiaľ sa objavuje myseľ?

"Ja." Jednoduché.
Keď sa vynorí "ja", objaví sa myseľ.

Myseľ sa vynorí, objavia sa zmysly.

Objavia sa zmysly, objaví sa svet.

Teraz zisti, odkiaľ sa vynára "ja".

Odkiaľ sa vynára "ja"?

A povedz mi, či nie si tichý.

Povedz mi, poďme.

Hovor, čo sa deje?

Počúvam ťa, ako hovoríš.

Potom, teraz si počúval.

Teraz ti hovorím, teraz ti hovorím.

Kde sa táto myseľ,

alebo, teraz sme sa dostali k tomu,
že myseľ je "ja"

a myseľ sa objavuje z "ja".

Ak nie je žiadne "ja",
s čím sme predtým začali,

od spánku k stavu bdenia,
"ja" sa objavilo, vynorila sa myseľ.

Teraz zisti,

kde je prameň "ja", odkiaľ sa vynára "ja"?

- Je to meno.
- Počkaj, počkaj, počkaj, počkaj, počkaj.

Počkaj. Nenasledoval si to.
Zopakujem to znova.

Existuje kanál, kanál.

Pochádza z prameňa.

A nasleduješ

začiatok tohto kanála
a dostaneš sa ku prameňu.

Ku prameňu, kde začína.

Hovorím ti, aby si takto nasledoval

"ja" myšlienku.

"Ja", odkiaľ sa vynára?
Iba toto slovo, "ja".

A poviem ti, ako to urobiť,
ako nájsť odpoveď. Poviem ti.

Poviem ti, ako dostať odpoveď.

Lebo nemusíš boxovať ako Mohammed Ali,
takto, áno.

Je to veľmi jednoduché.

Rozpoznať Seba je veľmi jednoduché.

Ako keď pošúchaš medzi prstami lupeň ruže, áno.

Toto je poznanie alebo
prebudenie pravého Ja.

Je to také jednoduché
ako ružový lupeň medzi tvojimi prstami.

Nie je to vôbec ťažké.

Ťažkosti sa objavia vtedy, keď sa snažíš.

Takže nevyvíjaj žiadnu snahu na to,

aby si sa dostal ku zdroju "ja".

Nesnaž sa, ani nepremýšľaj.

Takže odmietni námahu a odmietni myšlienku.

Odmietnuť myšlienku znamená
odmietnuť myšlienku "ja",

akýkoľvek druh

snahy.

Potom.

- Je to ako...
- Hm?

- Pri vykonávaní, pri...
- Nie, nie, nie vykonávanie. Robiť čo?

- Žiadna námaha.
- Zdá sa to ako kométa, ktorá

preletí atmosférou a krátko sa mihne
a potom zmizne v priestore.

- Dobre.
- Takéto je to pre mňa, je to ako tieto

chvíľkové iskry plameňa,

a potom je tam znova tma "ja".

Nie znova, najprv musíš...

Znova znamená zostúpiť dole,
znova znamená ísť do minulosti, nie?

Urobil som tú prácu a znova to urobím,
to znamená opakovanie,

volanie minulosti,

nechoď znovu sem, nevracaj sa sem.

Znova je minulosť, nie?

Znova získať sa nazýva znova.

Je to znovu-získať, takže ti hovorím,

zbav sa tohto "ja", nevyvíjaj námahu,

a ani nepremýšľaj

na jedinú sekundu, polovicu sekundy,

úplne na to stačí aj štvrtina sekundy.

A toľko času si tým nestrávil
za 35 miliónov rokov,

môj drahý, mladý Jeff.

Tu je na to správny čas.

- Zdá sa mi nemožné neskúsiť to urobiť.
- Čo?

Zdá sa mi nemožné nepokúšať sa urobiť to.

Je tam vždy snaha,
niečo sa snaží, je tam pocit, že...

- Je tam očakávanie.
- Áno.

A vždy pocit snahy, ktorý sa nezdá, že by...

Tvoji rodičia, kňazi, ti povedali,
že si ten, ktorý niečo robí,

povedali ti to učitelia, kazatelia,
aspoň teraz môžeš byť potichu,

na štvrtinu sekundy a uvidíš, čo sa stane.

To konanie si zdedil po svojich rodičoch:
"Rob toto a rob tamto."

Išiel si za kňazom:

"Urob toto a nerob tamto."

A potom od spoločnosti

a zovšadiaľ: "Nerob toto a rob tamto."

Teraz ti hovorím, zbav sa konania a nekonania,

konania a nekonania.

A keď ideš konať,
vrátil si sa k rodičom, nie?

Naučil si sa, čo máš robiť, od rodičov,
najprv od matky, nie?

Keď si nepoužíval lyžicu a vidličku správne,
plesla ti pri stole, však?

Toto nerob. Áno.

Takže to, čo máš a nemáš robiť,
prišlo najprv od matky.

A potom od kňaza.
"Musíš ísť do špecifickej svätyne.

"Nie do svätyne niekoho iného."
"Rob, nerob.

Ak budeš robiť toto, pôjdeš do neba;
ak nie, do pekla.

Hriešnik!"

Ja hovorím, aby si sa zbavil oboch,

konania a nekonania,

a aspoň ochutnaj,

ako to chutí.

Inú chuť, chuť konania, si už okúsil.

Dnes je šesť miliárd ľudí.

A ochutnávajú konanie.

A povedz mi, aký je výsledok konania?

V poslednom čase sme videli
výsledky konania v Perzskom zálive.

Videli sme to všade, videli sme

aj tu tri vojny.

Toto je výsledok konania: nenávisť

medzi človekom a človekom. Konanie, zabíjanie.

Teraz sa poďme pozrieť,
či by sa dalo niečo urobiť

nerobením.

Nechaj túto lásku znova vyvierať,

tak, ako to bolo v časoch

Budhu, Ašóku, tu nedávno.

Papaji.

Mám teraz pocit, že aj volať ťa Papaji
ťa stavia do úlohy rodiča, takže

- mám z toho trochu nepríjemný pocit.
- Tento rodič ti hovorí: "Nenamáhaj sa!"

Volajú to Papaji, ale musia Papajiho počúvať,
iba jedno slovo.

Inak, ak nepočúvneš tohto Papajiho,

budeš mať v ďalšom cykle mnohých otcov.

- Buď môj posledný papa, Papaji.
- Posledný.

Spontánne si sa prebudil,
keď si mal osem rokov.

Toto je otázka, ktorú som tu napísal
a viem, že si ju pravdepodobne čítal, ale

začína, otázka začína tým,

že som spisovateľ
a je pre mňa veľmi prirodzené písať.

Píšem od ôsmych rokov.

Vždy za mnou prichádzajú ľudia
a chcú rady ohľadne písania

a ja im hovorím: "Rob to prirodzene,

píš tak, ako by si hovoril, nie je nič ľahšie."

A oni to nedokážu.
Musia vynaložiť námahu na to, aby to urobili.

Ty si sa prebudil

spontánne a úplne prirodzene
vo veku osem rokov.

Prečo si si taký istý, že je to také ľahké
a jednoduché aj pre mňa?

Spal som 37 miliónov rokov.

Tiež som tým prešiel, lebo poznám mnohých...
Aj Budha to hovorí,

prežil mnoho, mnoho, mnoho

reinkarnácií, a vie o tom.

Každý o tom vie. Vedel o tom.

Malú chybu, ktorú urobil

pred 253 inkarnáciami,
si pamätal veľmi dobre.

Áno, áno, takto.

Takže keď dospel k spontánnosti,

urobil aj to spontánne,
chodil za učiteľmi,

a potom v tomto, v tomto živote,

on

tiež išiel za niekoľkými učiteľmi.

Mal veľmi pohodlný život.

Bol princ,

žil v krásnej krajine,

mal v podobe Jašódhary

dar manželského života,

mal dieťa, ktoré pilo materské mlieko.

A tento mladý muž sa prebudí:

"Musím hľadať niečo iné.

"Toto je najkrajší palác, slony,
tancujúce krásky,

"manželka, syn.

"Čaká na mňa niečo iné."

Zahodil svoj kráľovský plášť,

zobral svojho koňa,

a povedal nejakému spoľahlivému mužovi:

"Zober ma za hranice."

A potom videl jednu mŕtvolu, odchádzal, mŕtveho,

odnášali, tak si prezliekol svoje rúcho a vzal si

látku, plachtu,

ktorou bolo telo, to mŕtve telo, prikryté,

a dal si ju na plecia,

aby zahodil svoje ego,

svoje šaty princa

a dal všetky svoje diamanty na túto mŕtvolu.

Potľapkal koňa,

s láskou potľapkal koňa,

a kôň tiež pobozkal jeho nohy,

zložil sa a zomrel.

Súcit, ktorý sa inde nedá vidieť.

Toto bolo na začiatku, ešte nebol osvietený,
toto sa objavilo v jeho mysli.

Iba zrieknutie sa a túžba

po Domove, po Domove,

potom išiel a sedel potichu pod stromom.

A tento Sidhárta, princ, sa stal Budhom.

Tak spontánne, že nemohol hovoriť.

Ánanda bol prvý človek:

"Majster,

"čo si zažil?" Bol potichu.

Takže kladieš mi veľmi priamu otázku,
neviem,

ale bol som tam, bolo to veľmi spontánne,

bolo to veľmi spontánne.

Nemohol som...

Nemal som ani žiadnu prípravu,

nemeditoval som,

nečítal som žiadne knihy.

Bol som v Pakistane,

preto k týmto knihám nebol prístup,
boli v sanskrte.

Neštudoval som sanskrt,
študoval som perzštinu.

Prišlo to ku mne.

Ako, to neviem.

Možno

si ma to vybralo,

vybralo si ma to, to znamená,

že Pravda sa odhalí

svätému človeku,

nemal som žiadne vzdelanie.

Nebol som v tom čase vzdelaný,
osem rokov, základné vzdelanie.

Takže som nevedel. Aj tak som sa pozeral:
"Čo je to? Čo je to? Čo je to?"

Každý moment to milujem viac a viac.

Celý život som chcel vedieť,

aké by to bolo, žiť v časoch Budhu

a sedieť pri nohách Budhu a mám pocit,
že teraz poznám odpoveď na tú otázku.

Bol si s ním, musel si s ním byť,

inak by si nedával takéto otázky.

Nikdy by si neprišiel k niečomu takémuto.

Ale čo ostatní ľudia?

Šesť miliárd ľudí, prečo neprídu na satsang?

Prečo ty? Čo tvoji susedia, tvoji rodičia,
tvoja spoločnosť?

Prečo si vybraný ty? Si na toto vybraný

a keď

to pochopíš, uvidíš,

že bol iba tento moment.

Iba tento moment,

predtým sa nič nestalo.

Nič sa nestane v budúcnosti.

V tejto chvíli si si myslel,

že si zviazaný, a v tejto chvíli

si zistil, že si slobodný.

A v tejto chvíli budeš vedieť,

že nie je žiadna Sloboda, žiadna zviazanosť,
Ja som To, čo Som.

- V tejto chvíli to viem.
- Hm?

V tejto chvíli to viem.

- Vieš to.
- Vidím.

Áno.

Som šťastný, že si taký mladý človek.

Starí ľudia zomrú,

zomierajú a chodia do klubov.

V Európe som išiel do jedného klubu.
Povedal som: "Toto sú..."

Iba kotúľali jednu gumovú loptičku
z jednej strany miestnosti na druhú.

Potom som sa opýtal jedného človeka:
"Sú to starí ľudia?" "Nie, nie, nie."

"Nie sú starí, sú veľmi starí, pretože

"do osemdesiatky na tento šport nechodia.

"Majú okolo deväťdesiat.
Teraz už nemôžu ísť do klubov.

"Do osemdesiatky môžu íst do klubov,
tancovať sem a tam, neprídu sem."

Bol to športový klub pre starých ľudí.

Pretože spoločnosť,
mladí synovia, ich neprijmú,

lebo kašlú.

Kašlú, musia ísť do domovov dôchodcov.

Teraz si môžeš založiť vlastný kriketový tím.

Prosím? Áno, prišiel som rovno zo zápasu,

preto som prišiel iba o päť minút skôr.

Inak by som prišiel trochu skôr

a porozprával sa s tebou.

Mal som také podozrenie.

Papa, môže myseľ asistovať
v procese dosiahnutia Slobody?

Áno, robí to.

Robí to. Myseľ je tvoj

nepriateľ, a je to tiež tvoj priateľ.

Keď je pripútaná k zmyslovým objektom,
je to tvoj nepriateľ.

A keď túži

prísť na satsang,

ten istý človek, tá istá myseľ,
je priateľská myseľ.

Dá ti Slobodu. Rovnaká myseľ.

Toto je z nejakého dôvodu veľká úľava.

Áno, áno, zoberie ťa,

zoberie ťa niekde tam.
Je to tá istá myseľ. Áno.

Keď hovoríme o dosiahnutí Slobody,

kto dosiahne Slobodu?

Toto "kto" samotné.

Toto "kto" samotné dosahuje Slobodu.

Toto "kto" kladie otázku.

Je to rovnaké "kto",

ktoré cíti,

že toto "kto" je teraz zviazané.

Keď to vieš,

toto "kto" ti ukáže svoju "kto-podstatu".

Ja som...

"Pozri sa sem.

"Pozri sa sem, Jeff, som to isté "kto",
ktoré ťa sem priviedlo."

Svätý František povedal:

"To, čo hľadáte, je ten, kto to hľadá."

Ach, áno, áno.

Múdry chlapík, tento svätý František.

To je "kto", keď povieš iba "kto".

Povedz iba "kto". K-T-O. Kto.

Kde to nájdeš? Povedz mi. Kde?

Kde to nájdeš?

Musíš niečo pridať,

potom príde odpoveď. "Kto si?"

Potom ti dajú odpoveď.
Jednoducho povedz: "Kto?"

Kto sa potom objaví?

Jednoducho povedz: "Kto?"

Povedz iba: "Kto?"

Odkiaľ, odkiaľ sa vynára, odkiaľ?

O chvíľu tu budem sedieť ako sova.

Pozrime sa.

Často hovoríš,
že sila, ktorá nás priviedla na satsang,

sila, ktorá nás sem priviedla,
sa o nás postará.

Aká je to sila?

Rovnaká sila, ktorá vás sem priviedla,

rovnaká sila, ktorá hovorí,

rovnaká sila, ktorá sa ma pýta tieto otázky.

Je to rovnaká sila.

Táto sila sa teraz stáva tým, kto sa pýta.

Pýta sa rovnaká sila.

A táto sila hovorí: "Buď potichu."

Po tebe, Papaji,
by som mohol robiť rozhovor s kýmkoľvek.

Čo si povedal?

Čo si povedal?

Veľká časť toho, o čom píšem, je veda,
je tu jedna vedecká otázka.

Podľa vedeckých názorov,

prečítam to, lebo mi chvíľu trvalo,
kým som to tak dokonale sformuloval.

Podľa vedeckých názorov,

všetko, čo vnímame, od jablka po čistú Milosť,

je výsledkom neurónových signálov
a chemických procesov.

Z biologického pohľadu

zázrak vedomia má priamu fyzickú príčinu.

Ako si môžeme byť istí,

že vedomie, bdelosť, prebudenie,

nie je iba chemická reakcia,

a že dosiahnutie prázdnoty nie je
iba stíchnutie mozgových buniek?

Myslím si, že sa vede v posledných výskumoch
darí veľmi dobre,

Veda dosahuje veľmi dobré výsledky

a nevidím žiadny rozdiel v tom, čo robí veda.
Žijeme v 20. storočí.

Sme veľmi šťastní ľudia,

že sa môžeme tešiť
z výsledkov vedeckých výskumov.

Nemôžem odmietnuť vedu, vedecké objavy.

Inak by ste sa nedostali

z Kalifornie sem iba za 20 hodín.

- Veľká pravda.
- Áno, takže by sme ju mali prijať.

Ale odkiaľ

pochádza intelekt, ktorý robí objavy?

Hovoríš, že z buniek v mozgu.
Vedecké objavy sa dostali k tomu,

že skúmajú mozog, bunky v mozgu,
ako hovoríš.

Odkiaľ čerpajú tieto bunky energiu?

Bunky dostávajú energiu,
ale toto veda ešte nepreskúmala,

zatiaľ veda objavila čelný mozgový lalok,

vďaka najnovším nástrojom vedy
a vedeckým prístrojom,

ale zadný lalok mozgu,

ktorý je prázdny,

zatiaľ veda, ani žiadne nástroje,

nedokážu objaviť. Čo to obsahuje,

vďaka čomu sa tieto bunky aktivujú,

to ešte neobjavili.
Dúfam, že jedného dňa sa to podarí.

A táto prázdnota samotná

dáva týmto bunkám energiu.

Tieto bunky teraz posielajú signály

do celého tela.
Máme v tele miliardy a bilióny buniek.

Tieto bunky sa aktivujú
v podobe myšlienok a pohybov

všetkého, končatín, zmyslov

a mysle, čokoľvek robíš,
niečo je zodpovedné za bunky.

A takto je ten výtvor:

od začiatku prázdnoty k bunkám,
a od buniek k intelektu,

od intelektu k mysli
a od mysle k telu a zmyslom a objektom.

Toto vnímanie máme vďaka bunkám.

Potom sa raz

tieto bunky unavia

z tejto práce, pretože trpeli,

pretože sme tieto bunky
používali milióny rokov,

chcú si oddýchnuť.

Teraz si chcú oddýchnuť.

A zvolajú spoločnú konferenciu,

tieto bunky budú mať spolu konferenciu

a budú protestovať proti mysli.

"Nebudeme ťa počúvať.

"Stačí, počúvali sme 35 miliónov rokov."

A teraz sa postavia a budú tancovať.

"Chceme byť slobodné
od celej tejto záležitosti s bunkami.

Už žiadne bunky."

Teraz toto hovoria.

Každá bunka spôsobuje tvoju ďalšiu inkarnáciu,

každá bunka, pretože to, po čom túžiš,
sa zapíše priamo do bunky.

A tam sa to skryje.

Odhalí sa to, keď budú vhodné podmienky,

a reinkarnuje,
toto je bunka, ktorá sa reinkarnuje.

A teraz sa z toho stala myseľ.

Teraz budú protestovať

a chcú byť slobodné.

A teraz, keď si sa na začiatku pýtal,

je to... a keď bunky stíchnu,
ty si hovoril o prázdnote, nie?

Povedal si:
"Sloboda je proces chemických reakcií."

Možno je sloboda, možno je prázdnota
iba chemická reakcia, ktorá prebehne v mysli.

- Myseľ, áno, možno v mysli.
- Alebo v mozgu.

- Mozog, nie myseľ, mozog.
- Áno, áno.

Dobre, nechaj to, nech sa to deje,
ale kto si uvedomuje túto chémiu v bunkách?

Nejaká vyššia sila,
nejaká sila jemnejšia ako bunka,

ktorá si je vedomá dokonca aj toho,
čo sa deje s bunkami.

Je si vedomá. Čo je tá sila?

Vlastne, Papa, to vedie k mojej ďalšej otázke.

Čo hovoríš?

Otázka, odpveď, ktorú ti chcem dať,
je Milosť, átman.

Milosť, átman,

tá vec, väčší kontext, v ktorom

my všetci existujeme vo svojej forme.

Ale otázka, ktorú som chcel položiť po tej chemickej otázke,

je o tom, čo nazývame átman alebo Milosť,
átman, Milosť.

A keď čítam túto otázku,

prosím, chcem, aby si rozumel,
a aby všetci v tejto miestosti rozumeli,

odkiaľ vychádzajú tieto otázky
a to, že sa pýtam tieto otázky.

Cítim v tvojej prítomnosti Milosť, Papa,

a nehovorím, že ju necítim,
ani to nepopieram.

Iba sa pokúšam pochopiť to
a odstrániť pochybnosti,

- ktoré mi bránia v Slobode.
- Atcha. Dobre.

Táto Milosť pre mňa znie ako niečo,

ako nejaká sila, ktorá musí zahŕňať všetko,
dokonca ešte viac,

za všetkým, presahuje všetko,

ale tiež sa mi to zdá ako niečo,

čomu by som mal uveriť,

niečo, v čo musím veriť.

A otázka je: Je viera,

je viera v najvyššiu silu
nevyhnutná pre Slobodu?

Musíme mať vieru v túto silu,
aby sme sa mohli prebudiť do Slobody?

To, čo robíš, čo nás učíš, čo nám dávaš,
vyžaduje to vieru?

Prvá vec, slovo viera vytvorili tí,
ktorí založili náboženstvá.

- Áno.
- Nie je to tak?

Slovo viera, najprv bol Kristus,
potom vytvorili ...

Keď povieš slovo viera,

musíš ísť späť,
ak patríš k nejakému náboženstvu,

ten a ten zakladateľ nám to povedal,
v rôznych náboženstvách.

Takže oni vám povedia,
aby ste nasledovali niekoho z minulosti.

Keď povieš slovo viera, musíš vidieť,
že tvoja myseľ ide do minulosti.

Povedz mi nejaký príklad,
ktorý je spojený s vierou

a netýka sa minulosti.

To môžem, Papa.

Môžem, môžem povedať, že Milosť....

Nie, nie, najprv si sa pýtal na vieru.

- Ja hovorím o viere.
- Dobre.

Ešte nehovorím o átmane alebo Milosti.

Pre mňa je slovo viera spojené s náboženstvami
a mŕtvymi náboženskými vodcami.

- Áno, a toto ťa privedie iba k obrazom z minulosti.
- To je pravda.

"Majte vieru v tohto Boha alebo iného,
v túto sochu alebo nejakú inú."

A ja deťom, ktoré sú tu,

nehovorím, aby verili v čokoľvek z minulosti.

Neučím vieru, učím poznanie.

Poznanie nemá s vierou nič spoločné.

Viera vás privádza do minulosti

a poznanie do okamžitej prítomnosti.

To je rozdiel medzi vierou a poznaním.

A keď sa dostávame k átmanu a Milosti,

nie je medzi nimi rozdiel.

Pretože keď použiješ slovo átman,

myseľ sa nedrží žiadnej osoby, ničoho,
žiadnej predstavy z mysle,

s Milosťou je to rovnaké.

Keď povieš slovo Milosť, nemôžeš predpokladať,
že prichádza od tej a tej osoby,

toho a toho obrazu, tej a tej veci,

odtiaľ prichádza viera.

Už som to opísal.

Milosť je niečo viac ako priestor,

je dokonca vyššia a jemnejšia ako priestor.

Odkiaľ sa objavuje dokonca aj priestor?

Otázka je, to je átman,

vďaka ktorému,
vďaka Milosti ktorého svieti slnko.

Svetlo slnka je táto Milosť.

Mesiac v noci,

tvrdosť skaly,

jemnosť kvetu,

tok rieky,

pohyb vzduchu

a vlna v oceáne.

Čo je toto?

To, čo spôsobuje pohyb vzduchu,

nie pohyb, nie pohyb,

to, čo spôsobuje pohyb vzduchu.

Nie vlna, to, čo spôsobí,
že sa vlna objaví na hladine.

To.

- To je.
- To.

- To je najväčšia záhada, nie?
- Ha?

- Je to najväčšia záhada.
- Áno. Môžeme to nazvať záhadou.

A tá zahadnosť sa nazýva Milosť.

Nie je medzi nimi rozdiel.

Môžeš to nazvať záhadou.

Nazvi to záhadou.

Stále je to záhada

a záhada zostane

vždy tajomstvom,

je to tiež tajomstvo, záhada.

Je to také posvätné,
že mi o tom nebudeš schopný rozprávať,

pretože keď som ťa zobral na to miesto,
nemohol si mi nič povedať.

Také posvätné,

také tajomné, keby to nebolo tajomstvo,

určite by si mi to povedal, lebo ma poznáš,

neoklamem ťa.

Nepovedal si mi, čo sa stalo v tom momente.
Nepovedal si mi.

Prečo? Je to také tajomstvo,
že do neho nemôžu vkročiť dvaja.

Také tajomné, že tam nemôžu vojsť dvaja.

Dokonca ani jeden.

Ani telo, ani myseľ, ani zmysly,

dokonca ani intelekt,

dokonca ani rozlišovanie,

dokonca ani rozlišovanie.

To je To.

A toto je záhada, o ktorej hovoríš,

a ak to nie je tajomstvo,

môžeš mi o tom povedať,

pretože sa pokúšam už šesťdesiat rokov,

prosím, nemôžem vyriešiť túto záhadu,

nemôžem rozlúsknuť toto tajomstvo.

Som starý človek, ty si veľmi mladý.

Prosím, povedz mi o tom.

Chcem sa tomu pozrieť do očí,

chcem ho pobozkať, chcem ju pobozkať,

pretože som takúto krásu nevidel
nikde na tejto planéte.

Pretože som sa do niekoho zamiloval,

ale milovanú som ešte nevidel, však?

Wau!

Ako som sa sem dostal?

Ako sa to stalo,
že sedím takto pri tvojich nohách?

Aký zázrak ma priviedol na toto miesto?

Zavolal si ich, zavolal si všetkých.

Je to tvoje pozvanie.

Papaji, včera na satsangu si odporúčal,

aby sme nečítali knihy o prebudení,

pretože iba vytvárajú predstavy
a očakávania,

aké to bude, keď sa prebudíme,
akú to bude mať chuť, aké to bude.

Súhlasím s tebou.

Čo potom očakávaš, že vyjadríš v rozhovore,
ktorý bude publikovaný na Západe?

Neodporúčam, aby ste čítali knihy,

pretože keď čítate niekoho knihu,

kohokoľvek,

či je to svätec, mudrc alebo dokonca Budha,

neodporúčam vám dokonca ani to,
aby ste čítali sútry,

neoporúčam vám žiadne sväté knihy.

Pretože čo sa stane? Keď si prečítate knihu,

určite sa vám niečo z tej knihy bude páčiť.

Dobrá kniha znamená dobrá kniha,
kniha samotná,

sútra samotná,

Upanišády samotné,

dokonca aj Diamantová sútra,
dokonca aj Sútra srdca,

Vadžraččhédiká sútra, čokoľvek to je.

Čo sa stane? Prečítal si si to.

Keď si si to prečítal, páčilo sa ti to, nie?

A uložil si si to v pamäti.

Dobré veci sa musia uložiť do pamäte.

Čo sa stane potom?

Teraz sa posadíš, aby si meditoval,
pre Slobodu

a

chceš byť slobodný, chceš Slobodu,

a tieto

vopred naplánované, vopred naplánované

veci, ktoré si počul,

sa stanú tvojou neskoršou skúsenosťou,

ktorá sa pred tebou objaví,

a povieš: "Toto je moja skúsenosť."

A zabudneš, že toto už bolo uložené v pamäti

a čokoľvek príde, je minulá skúsenosť.

A toto nikdy nebude minulosť.

To je klam mysle, myseľ ťa bude učiť,

klamať, bude ťa vždy podvádzať.
Nebuď závislý od mysle.

To, čo sa páči mysli,

nepočúvaj ho, nemaj rád to, čo sa páči mysli.
Čo sa stane potom?

Takže tieto uložené myšlienky,
myšlienky znamenajú minulosť,

toto teraz plánuješ v meditácii:
"Musím sa dostať k tomuto.

"Takto je to tam napísané."
Takže toto je už tvoja skúsenosť,

tvoja neskoršia skúsenosť
je vopred naplánovaná

a dostaneš sa k nej,

lebo o čomkoľvek myseľ premýšľa,
to sa prejaví.

Na čokoľvek myslíš, to sa prejaví.

Musel si myslieť na sansáru
a tu je jej prejav.

Toto je tvoja myšlienka, tvoje želanie.

Preto je tu. Vyzerá tak skutočne,

pretože veríš, že táto realita je skutočná,

že toto je skutočné,
že je táto sansára skutočná.

A keď zažiješ, že skutočnosť je

niekde inde, potom ju okamžite odmietneš.

Budeš mať veľmi novú,
veľmi čerstvú skúsenosť.

Veľmi novú, v každom momente nová skúsenosť.

Nie prostredníctvom mysle, bez mysle.

Bez mysle, úplne sám.

To sa nazýva skúsenosť,

nepoužijem znova slovo skúsenosť,

pretože každá skúsenosť
je naplánovaná z minulosti.

Nebude to skúsenosť.

Bude to veľmi priame,

veľmi priame stretnutie,

veľmi priame stretnutie.

Po prvý raz niekoho stretneš.

Keď pôjdeš na stretnutie s tým,

keď si už vyčerpal svoju myseľ,

keď si už vyčerpal všetky predstavy z mysle,

musíš ísť v týchto šatách,

všetko si vyzleč, nahý,

dokonca nechaj bokom aj svoju nahotu,
rozumieš?

Taká posvätná je komnata

tejto milovanej.
Ak ju chceš stretnúť, choď.

Kto ťa teraz drží?

Také jednoduché, také jednoduché.

Obliecť sa chvíľu trvá,
keď sa zoblečieš, čo je tam?

Včera

si hovoril príbeh o guruovi,

ktorý bol taký chorý...
tak hlboko ponorený v meditácii,

že ho nezaujímalo, že je jeho syn chorý.

Niekto iný prišiel za tebou a opýtal sa ťa na to,
mňa to tiež oslovilo.

Prinieslo to pre mňa otázku zodpovednosti.

A chcel som sa ťa opýtať,
či je sloboda aj slobodou od zodpovednosti.

Tento muž, ktorý za mnou prišiel cez satsang,
prišiel potom aj ku mne domov.

Povedal som mu, že toto je príbeh svätca

a jeho manželky a ich syna,

ktorý som vám povedal,

a ty sa nestotožňuj s nikým z týchto troch,

ani so synom, ani s manželkou, ani s manželom.

Toto je príbeh svätca a jeho manželky.

Musíš sa stať buď svätcom

alebo jeho manželkou, potom budeš rozumieť,

alebo aspoň ich synom.

Potom bol ticho.

"Som spokojný," povedal.

Čo sa týka zodpovednosti,

zodpovednosť je tam dovtedy,
kým máš v mysli ego,

že toto patrí mne

a to patrí jemu.

Až potom sa objaví zodpovednosť.

A potom, keď rozumieš,

kto je otcom tohto stvoreného sveta...

Predtým, než si sa narodil,

táto sansára, tento svet tu už bol.

Bol tu už milióny rokov.

Kto sa oň staral?

Ty sa staráš o veci,
za ktoré si zodpovedný, iba tridsať rokov.

A o sedemdesiat rokov
sa o ne už nebudeš starať.

Takže tvoje povinnosti a záväzky,

tvoje povinnosti trvajú iba sto rokov.

Čo miliardy rokov?

Miliardy rokov povinností, kto sa o ne stará,
kto sa na tom podieľa?

Dokonca aj keď prijmeš zodpovednosť

za svoju rodinu, syna, manželku, spoločnost,

za svoju krajinu

a za všetkých ostatných,

musíš používať svoju myseľ alebo telo

alebo intelekt, je to tak?

- Áno.
- K naplneniu zodpovednosti potrebuješ tri veci:

Dobré zdravie - dobré telo,
dobrú myseľ - dobré zámery, súcit.

Toto potrebuješ.

Z čoho to čerpáš?

Energiu, aby sa telo hýbalo a
pomohlo ostatným na fyzickej úrovni,

využívať myseľ a mentálne vyslať súcit
a dobré veci iným.

Odkiaľ máš energiu na to,

- aby si konal?
- Je od Milosti.

Od Milosti. Dobre. Ak vieš:

"Mám energiu od Milosti",

ako sa z toho potom stane tvoja zodpovednosť?

Teraz táto žiarovka svieti, nie?
Je tam svetlo.

A teraz lampa povie: "Je to moje svetlo."

"Je to moje svetlo."

"Keď sa rozhodnem svietiť, bude svetlo,
a keď nie, bude tma."

Svetlo nepochádza odtiaľ,
dokonca ani z tohto bhavanu.

Jeho zdroj je niekde inde,
generátor je niekde inde.

Takže ak táto lampa povie:

"Som žiarivá, vďaka mne môžeš vidieť",

je to omyl, nie?

Nevie, odkiaľ prichádza tento prúd,

odkiaľ prichádza elektrina

a kde sa energia vyrába.

Dokonca ani elektrikár,
ktorého som zavolal,

pýtal som sa ho, bol tu jeden elektrikár,
hlavný elektrotechnik.

Spýtal som sa: "Čo je elektrina?"

Pretože

ak prestrihneš drôt, ktorým prechádza prúd,
ktorý nám dáva svetlo,

nevidím nič.

Ak je drôt prestrihnutý, nevidím nič.

Povedal: "Ešte nevieme."

Ešte nevieme,

a elektrina sa vyrába

a nejako funguje, funguje

a vytvára elektrinu

ale v skutočnosti pochádza z miesta,
ktoré ešte nepoznáme.

Funguje, ale to, čo je predtým,
kde získavame

túto energiu, silu, to ešte nevieme.

Takže zabudeme, keď zabudneme

a sme v napätí a trpíme a podobne,

a keď položíme toto všetko pred otca,

a keď si mal päť rokov,
v piatich rokoch sa o teba staral otec,

až keď si dospel,

a mal si pocit, že teraz si už samostatný,

už ťa nezaujímajú rodičia, pracuješ sám

a rodičia sa o teba tiež už nestarajú,
rob, čo chceš.

Takže takto je rodič šťastný,

rodič je šťastný, pracuješ samostatne.

Pracuj! A keď nemôžeš nájsť prácu,
keď máš problémy,

choď za ním, povie, pobozká ťa:

"Môj drahý syn, poď ku mne.
Postarám sa o teba."

Takže nezabudni,

že: "Táto energia, vďaka ktorej pracujem,

"patrí átmanu, Milosti",

a budeš mať o 200% viac energie na prácu
ako teraz.

Vráť sa do svojej krajiny a uvidíš.

"Toto prichádza od Milosti.

"Toto je moje šťastie,

"že som videl túto Milosť. Pracujem

"a dostal som túto príležitosť
starať sa o svoje deti,

"svoju manželku, svoje vzťahy,
svoju spoločnosť, svoju krajinu", takto.

Uvidíš nový život, ktorý z toho vzíde,

pretože mnohí, ktorí odtiaľto odídu, mi píšu.

"Odkiaľ sa berie táto energia?

"Doteraz sme mali plné ruky práce,
ale teraz robíme ešte viac.

"A aj tak sa neunavíme.

"Sme teraz veľmi mladí

"a stali sme sa,

"sme o tridsať rokov mladší,
ako keď sme prišli do Lucknow."

To je to, čo...

Aj ty?

- Potom by som mal osem rokov.
- Atcha.

- To je dobrý vek na prebudenie sa.
- Áno, áno, ty už si.

Áno, áno, inak si príliš starý.

Je to príliš neskoro,
treba to pochopiť v detstve, v mladosti.

V starobe

znova povinnosti,

deti ti budú robiť starosti.

Deti ti budú spôsobovať starosti,
spoločnosť ti bude spôsobovať starosti,

budú ťa trápiť choroby.

Choroby,

telo samotné je choroba, komplikácie,

potom budeš myslieť iba na choroby,
nebudeš sa môcť sústrediť.

Myseľ sa sústredí na určitú chorobu,
ktorú budeš mať,

mentálne problémy, fyzické problémy

a potom nejaké problémy zvonku,

vzťahy, toľko vecí.

Takže to musíš urobiť v najlepších rokoch.

Detstvo je na to najlepšie.

A mladosť je tiež dobrá.

Staroba,

niektorí starí ľudia sem tiež prišli,
a nabudúce budú v poriadku.

Bola tu jedna žena.

- Včera tu bola jedna žena.
- Áno, bola tu žena, ktorá povedala, veľmi šťastná,

tak som povedal, že ju musím stretnúť,
možno ma potrebuje.

Tá žena, ktorá za tebou prišla
po včerajšom satsangu,

bola trochu staršia než ja,

zdalo sa,
že pre ňu bola návšteva u teba krásna,

pozeral som sa na ňu a upokojilo ma to,
pretože som si myslel: "Ešte stále mám čas."

Prečo čas? Načo?
Zbav sa času, tu, teraz. Prečo čas?

Prečo by si mal byť závislý na čase?
Čas je minulosť.

Takže keď odchádzaš odtiaľto,
odhoď čas v Lucknow,

to je všetko, nepotrebuješ čas.

Vieš, Papaji, túto otázku som neplánoval.

Nie, toto sa stalo, to, čo som povedal:
"Zahoď svoj čas", znamená...

Bol tu jeden muž, mal okolo päťdesiat rokov?

Tento muž z LA. Niekto z LA, Los Angeles?

- Judištira, Papa.
- Áno, bol, ale všetci ho tu poznajú.

Prišiel a

nebol spokojný so svojím synom,
pretože on bol vždy tu.

Nepáčilo sa mu to a

chcel, aby mu pomáhal v priemysle,
bol to dosť bohatý muž,

a priniesol si so sebou

stovky otázok

a začal so mnou bojovať, prečo držím,
prečo som mu ukradol jeho syna.

Takže mali tri izby v hoteli Clarks

a ďalšie ráno prišiel za mnou.

Sedel potichu,
nevedel som, kto je tento muž,

a jeho syn ho predstavil: "Toto je môj otec.

"Prišli sme včera večer,
nemohli sme prísť v noci.

"Odpočinuli sme si."

A nepovedal mi, že má nejaké otázky.

Posadil sa predo mňa v mojom dome a

povedal: "Prišiel si ku mne minulú noc.
Sedel si.

"Sedel si pri mojej posteli v hoteli Clarks.

"A zodpovedal si všetky moje otázky.
Boli tu otázky.

"A teraz nemám nič, čo by som sa opýtal."

A čo sa týka času, mal na ruke hodinky,
ktoré ukazovali čas na rôznych miestach sveta

a položil ich sem a povedal:
"Teraz už nepotrebujem čas."

A zostal asi dvadsať dní.

Ešte som nevidel Američana bez hodiniek.

Nikdy som nikoho takého nevidel.

Nemal hodinky, nechal ich tu, ležali tam.

Američania,

dokonca aj keď idú spať,
majú pod vankúšom hodinky.

Idú do kúpeľne s hodinkami,
aj tam majú hodinky.

Sú takí opatrní, takí presní,
dokonca aj v kúpeľni.

Takže keď odchádzal, ležali tu hodinky,
povedal som:

"Čo s časom? Teraz potrebuješ vedieť čas,
aby si sa nemusel pýtať ľudí." Povedal: "Nie,

"mám pravidelnosť,

"vstávanie, spánok, bez času,
opustil som čas.

- "Nepotrebujem ho."
- Povedal som: "Nie, teraz si zober môj čas."

Sám som mu dal na zápästie hodinky.
"Zober si tieto hodinky."

Spoznáš krásu bezčasovosti.

Žiadny čas, žiadna myseľ.

Kto sa o teba postará?

Keď prijmeš zodpovednosť za čas, myseľ

a toto všetko, musíš niesť svoju časť.

A ak sa spoľahneš na najvyššiu silu,

postará sa o teba veľmi dobre.

- Papa, ešte pár otázok. Chceš pokračovať?
- Áno, áno.

Povedal si mi: "Žiadne politické otázky."
Ale vieš, že je tu politická otázka

a položím ju a budem dúfať,
že dostanem odpoveď.

Skoro všetci v tejto miestnosti,
a je tu veľmi málo výnimiek,

skoro všetci v tejto miestnosti,
je tu iba jedna alebo dve výnimky,

povedal by som, že sme všetci
zo slobodných krajín a darí sa nám.

Navštíviť ťa v Lucknow je privilégium,
ktoré si všetci môžeme dovoliť.

Pre mnohých ľudí však sloboda stále
znamená úľavu od politického útlaku,

väzenia, mučenia.

Preto sa pýtam: Sú vonkajšie okolnosti
prekážkou v dosiahnutí vnútornej slobody?

A ak áno, vidíš vo svete miesto
pre politický aktivizmus?

Potom?

Politický aktivizmus, politický aktivizmus.

Je väzenie, doslovné väzenie,
absencia ľudských práv,

je takáto situácia prekážkou
v hľadaní osobnej slobody?

Nie, nie je to prekážka.
Nie je vôbec žiadna prekážka.

Prekážka je

ego, vytvorená egom.

"Musím urobiť toto
a nesmiem urobiť tamto."

Neexistuje vôbec žiadna prekážka,
pretože nie si ten, kto koná.

Nie si ten, kto koná.

Najvyššia sila pracuje prostredníctvom teba
a povedie ťa

v podmienkach, ktoré sa objavia.

Stále mám pocit,
že táto otázka potrebuje odpoveď.

Strávil som istý čas, kvôli vlastným pocitom
a zmyslu pre zodpovednosť,

prácou pre ľudské práva a ľudí
v krajinách ako Barma a Tibet,

ktoré sú pod strašným útlakom,
ľudia, ktorí ich kontrolujú,

ich zabíjajú alebo im ubližujú.

Hovoríš, že telo samotné je choroba
a niekedy sa v starobe

z tela stane tyran,
kvôli ktorému je veľmi ťažké prebudiť sa.

Myslím si, že keď si v krajine, kde ťa zabijú
iba kvôli tomu, že ideš na satsang,

a stále existujú také krajiny, v ktorých
keby sme sa takto ako skupina stretli,

iba by nás zastrelili samopalmi.

Takéto niečo musí byť prekážkou
v Slobode, a je nutné,

aby niekto konal
a zastavili tých, ktorí ich utláčajú.

Ty si tiež robil niečo také, keď si mal dvadsať,
ak je to v tvojej biografii správne.

Ako sa pozeráš na takéto aktivity?

Teraz sa svet rúti do katastrofy,
ukazuje sa to,

táto populácia sa pohybuje smerom k tomu,
aby zničila samu seba.

Ale jediný spôsob,
ktorý teraz môžeme vyskúšať,

nie sú atómové bomby,

nie sú chemické zbrane

a

teraz vyskúšajme

súcit a lásku, nie iba voči ľudským bytostiam,

ale voči všetkým bytostiam.

Vyskúšajme toto.

A na skúšku šírime posolstvo mieru a lásky.

Začíname s tým tu, na skúšku.
Dúfam, že sa to rozšíri.

A všetcí tí, ktorí sú tu,
sú ambasádormi svojich krajín,

takže určite o tom povedia svojim rodičom

a svojej spoločnosti.

Oni ich doženú.

Tento oheň sa rozšíri. Jedného dňa to uvidíš.

Ty odídeš,

budeš hovoriť so svojimi ľuďmi,
svojimi priateľmi

a uvidíš,

čo sa deje. Uvidíš.

Nastane veľká zmena, som si tým istý.

Teraz prichádza ten čas.

Musíme sa poučiť z predchádzajúcej deštrukcie,

z atómových experimentov.

Ešte sme nezabudli na Hirošimu v Japonsku.

Tí ľudia ešte stále trpia.

Nemôžeme na to zabudnúť.

Takže sa musíme poučiť
a šíriť posolstvo lásky,

ako v časoch Ašóku.

Všade bol pokoj, neboli vojny.

A on poslal

svoju vlastnú dcéru a syna na Srí Lanku

a do Číny

a do východných krajín.

Tak sa to rozšírilo od jednej osoby,
ktorá sedela pod stromom bodhi.

Takto sa toto posolstvo rozšíri

po celom svete.

Som si veľmi istý,
že tento oheň je veľmi mocný

a láska je veľmi mocná.

Tento oheň
nemôžu zastaviť ani chemické zbrane.

Jednoducho meditujte,

môžete aj vo svojom vlastnom byte,

dokonca aj sami vo svojom vlastnom byte
a uvidíte výsledky.

Buďte tichí.

Vyšlite posolstvo pokoja.

Nech je pokoj na celom svete.

Nech všetky bytosti žijú šťastne,
v pokoji.

A čo toto?

Čo táto vlnová dĺžka?

Musí to fungovať.

Modlime sa, aby to tak bolo.

Modlime sa, aby to tak bolo.

Dúfajme, že to tak bude.

Dúfajme.

- Dúfajme, že to tak bude.
- Nie dúfajme. Neverím v nádej.

Nádej je budúcnosť.

Dôverujme Najvyššiemu.

Dôverujme Najvyššiemu aj v tomto.

A postará sa o to veľmi dobre.

Zmení sa to okamžite.

Takže sa modli k Najvyššiemu:

"Prosím, pomôž nám, aby sme žili v pokoji
so všetkými živými bytosťami."

"Prosím uč nás." Nie ostatných.
Je veľmi jednoduché učiť ostatných.

Najprv sa to naučme sami.

Takže nepomáhaj ostatným, ako si písal,
položil si otázku.

Najprv pomôž sám sebe.

Uč seba, nauč sa to sám.

Čo si sa ty naučil počas tých rokov, keď učíš?

Čo si sa naučil počas tých rokov, keď učíš?

Nie som učiteľ. Kto ti povedal, že som učiteľ.

Kto ti to povedal?

Kto ti to povedal?

Nikdy som to nepovedal.
Opýtaj sa, je tu toľko ľudí.

Ja som nikdy... Nie som učiteľ.

Učiteľ, učenie je vždy minulosť.

A učiteľ je ten, ktorý ti povie,
aby si robil toto, robil tamto.

"Ak to neurobíš, pôjdeš do pekla."

Toto je učiteľ.

Ja nie som ani učiteľ, ani kazateľ.

Dobre, preformulujem tú otázku.

Čo si sa naučil počas rokov,
keď sedíš na satsangu na tomto mieste?

Láske. Iba láske.

Iba láska.

Milujem ich. Milujem ich a milujem ich.

Prečo ich, Papa, nemiluješ aj mňa?

Pretože si môj milovaný,

sedíš vedľa mňa.

Sedíš vedľa mňa, nie?

- Ďakujem, Papa.
- Ďakujem, že si sem prišiel.

Ďakujem, že si sem prišiel.

Ďakujem, my všetci, za seba,

ďakujem ti.

A v mene svojich detí,

ďakujem znova a znova.

Som veľmi šťastný, že si mal také otázky.

Nám všetkým tieto otázky pomohli,

a tiež tento satsang

a táto vibrácia, a všetko, čo sa stalo.

Nie je to obmedzené
iba na tento Satsang Bhavan,

už sa to šíri po celom svete, uvidíš.

Papa, máš veľmi širokú vlnovú dĺžku.

Akýkoľvek prijímač môže zachytiť tento signál.

Každý druh a veľkosť prijímača
môže zachytiť tvoj signál.

Žiadny prijímač a žiadny signál.

Nepotrebuješ žiadne signály.

Na signalizáciu treba dvoch.

Treba dvoch na to, aby si signalizovali, nie?

Toho, kto vysiela, a toho, kto prijíma.

Áno, áno.

Kedy sa to už naučím?

Teraz!

Odpovedáš na moju otázku, však?

Opýtal si sa ma toľko otázok,
a ja som ti položil iba jednu.

A tu je odpoveď.

Tu je signál bez signalizovania.

Krásne.

Čo je to?

Aspoň teraz mi môžeš povedať.

Interview sa skončilo.

Teraz mi môžeš povedať.

Čo je toto? Čo je toto?

Čo je toto? Vieš, čo sa deje vo vnútri?
Čo je táto radosť?

Vidíš, všetky bunky sa tešia, vidíš to teraz?

Tešia sa z nektáru.

Som veľmi šťastný.

Zopovedal si ich všetky.

- Zodpovedal si ich všetky.
- Všetky. Atcha.

Myslel som si,
že tam boli dosť záludné otázky.

Všetky majú úplne rovnakú odpoveď.