Mustafa Akyol: Viera verzus tradícia v islame.

Počas konferencie TEDxWarwick, žurnalista Mustafa Akyol rozpráva o tom, ako sa niektoré miestne kultúrne zvyky (ako napr. nosenie šatky na hlave) začali spájať v ľudskej mysli so stanovami islamskej viery. Bola svetová všeobecná myšlienka islamskej viery zameraná príliš na tradície namiesto viery ako takej?

Pred niekoľkými týždňami

som mal príležitosť ísť do Saudskej Arábie.

Prvá vec, ktorú som chcel urobiť ako moslim,

bolo ísť do Mekky a navštíviť Kaabu,

najsvätejšiu svätyňu islamu.

Urobil som tak; obliekol som si liturgický odev;

išiel som do svätej mešity;

modlil som sa;

vykonal som všetky rituály.

Za ten čas,

popri tej všetkej duchovnosti,

som si všimol v Kaabe jeden svetský detail,

ktorý ma dosť zaujal.

Neexistovalo tu oddelenie pohlaví.

Inými slovami, muži a ženy

vykonávali pobožnosť spolu.

Boli spolu počas pútnického rituálu "tawaf,"

okružnej chôdze okolo Kaaby.

Boli spolu počas modlitieb.

Ak sa čudujete, prečo je to také zaujímavé,

mali by ste vidieť zvyšok Saudskej Arábie,

pretože je to krajina,

ktorá prísne oddeľuje pohlavia.

Inak povedané,

ak ste muži, nezdržiavate sa

v rovnakom priestore ako ženy.

Uvedomil som si to zábavným spôsobom.

Odišiel som z Kaaby,

aby som sa najedol v centre Mekky.

Vybral som sa do najbližšej reštaurácie Burger King.

Keď som vstúpil,

všimol som si, že mužská časť

tam bola veľmi starostlivo oddelená od ženskej časti.

Tak som si musel objednať, zaplatiť a jesť v mužskej časti.

"Je to čudné," pomyslel som si,

"môžete byť pomiešaný s opačným pohlavím vo svätej Kaabe,

ale nie v Burger Kingu."

Trochu irónia.

Je to ironické, ale tiež, myslím si, dosť veľavravné.

Pretože Kaaba a rituály, ktoré sa tam vykonávajú,

sú pozostatkami najstaršieho obdobia islamu,

obdobia proroka Mohameda.

Ak by bol v tom čase kladený veľký dôraz

na oddeľovanie mužov od žien,

rituály v Kaabe by sa asi tomu podriadili.

Ale očividne to tak v tom čase nebolo.

Takže rituály sa vykonávali týmto spôsobom.

Myslím si, že je to tiež potvrdené faktom,

že izolovanie žien

s cieľom vytvoriť rozdelenú spoločnosť,

je niečo, čo nenájdete ani v Koráne,

v pravom jadre islamu,

v duchovnom jadre islamu,

v ktorý všetci moslimovia, vrátane mňa, veria.

Myslím si, že to nie je náhoda,

že túto myšlienku nenájdete

v prvopočiatkoch islamu.

Pretože mnohí odborníci,

ktorí študujú históriu myšlienky islamu,

moslimskí odborníci alebo odborníci zo západnej časti USA,

si myslia, že rozdeľovanie

mužov a žien

prišlo ako neskoršie rozvíjanie islamu,

keď moslimovia prevzali

niektoré predtým existujúce kultúry a tradície Stredného Východu.

Izolácia žien bol vlastne zvyk

pôvodom z Byzancie a Perzie,

a moslimovia to prevzali

a urobili súčasťou svojho náboženstva.

Toto je vlastne len jeden príklad

oveľa väčšieho fenoménu.

To, čo dnes nazývame zákon islamu, a hlavne kultúra islamu -

existuje v podstate veľa islamských kultúr;

kultúra islamu v Saudskej Arábii je o dosť odlišnejšia

oproti krajine odkiaľ pochádzam ja - oproti Istanbulu, Turecku.

Ale aj tak,

ak chcete hovoriť o moslimskej kultúre,

tá má svoj pôvod, duchovný odkaz,

ktorý dal základ náboženstvu,

ale potom boli k nemu pridané mnohé tradície,

chápania, zvyky.

Boli to tradície Stredného Východu - stredoveké tradície.

Z tejto skutočnosti vychádzajú

dva dôležité odkazy alebo ponaučenia.

Po prvé, moslimovia,

pobožní, konzervatívni, veriaci moslimovia, ktorí chcú byť oddaní svojmu náboženstvu,

by sa nemali pevne držať všetkého vo svojej kultúre,

mysliac si, že je to boží príkaz.

Je možné, že niektoré skutočnosti sú zlými tradíciami

a je potrebné ich zmeniť.

Na druhej strane, ľudia zo západu USA,

ktorí sledujú islamskú kultúru

a vidia určité problematické aspekty,

by nemali len tak usúdiť, že to nariaďuje islam.

Možno, že je to kultúra Stredného východu,

ktorá sa začala zamieňať s islamom.

Existuje zvyk, nazývaný ženská obriezka.

Je to niečo strašné.

V podstate ide o operáciu,

ktorá ženy zbavuje sexuálneho potešenia.

Ľudia zo západu, Európania alebo Američania,

ktorí o tom predtým nevedeli,

sa stretli s týmto zvykom

v rámci niektorých moslimských komunít,

ktorí sa prisťahovali zo severnej Afriky.

Pomysleli si: "Aké je to hrozné náboženstvo,

čo nariaďuje takéto niečo."

Ale v podstate, keď sa pozriete na ženskú obriezku,

zistíte, že nemá nič spoločné s islamom.

Je to zvyk zo severnej Afriky,

ktorý časovo predchádza islamu.

Existoval tisícky rokov.

Musím povedať, že niektorí moslimovia to robia.

Moslimovia v severnej Afrike, inde nie.

Ale tiež nemoslimské komunity v severnej Afrike -

animisti, dokonca niektorí kresťania

a tiež jeden židovský kmeň v severnej Afrike

je známy tým, že vykonáva ženskú obriezku.

Takže to, čo vyzerá ako problém

týkajúci sa islamskej viery,

ukazuje sa ako súčasť tradície,

ktorú moslimovia prevzali.

To isté možno povedať o zabíjaní pre česť,

čo je opakujúcou sa témou v západných médiách

a čo je, samozrejme, strašná tradícia.

Skutočne to môžeme vidieť v niektorých moslimských komunitách.

Ale aj v nemoslimských komunitách na Strednom východe,

ako napríklad v kresťanských komunitách, východných komunitách,

možno vidieť rovnakú tradíciu.

Tragický prípad zabitia pre česť

sa vyskytol v rámci arménskej komunity v Turecku

len pred niekoľkými mesiacmi.

Toto sú veci týkajúce sa kultúry všeobecne,

ale ja sa tiež veľmi zaujímam o kultúru politiky,

o to, či je sloboda a demokracia uznávaná,

alebo či je kultúra politiky autoritatívna,

pričom je štátu umožnené predpisovať občanom, čo majú robiť.

Nie je žiadne tajomstvo,

že mnohé islamské hnutia na Strednom východe

majú sklon k autoritatívnosti,

a niektoré z tzv. "islamských režimov"

ako Saudská Arábia, Irán

a najhorší prípad - Taliban v Afganistane,

sú naozaj veľmi autoritatívne, bez pochýb.

Napríklad, v Saudskej Arábii

existuje fenomén nazývaný náboženská polícia.

Náboženská polícia predpisuje

islamský spôsob života

každému občanovi násilím,

tak ako ženy sú nútené zakrývať si hlavy,

nosiť hidžáb, islamskú pokrývku hlavy.

To je veľmi autoritatívne

a je to niečo, čo veľmi kritizujem.

Ale keď som si uvedomil,

že nemoslimovia

alebo neislamsky zmýšľajúci herci v rovnakom prostredí

sa niekedy správajú podobne,

uvedomil som si, že problém možno

leží v politickej kultúre celého regiónu, nielen islamu.

Dovoľte mi použiť príklad: v Turecku, odkiaľ pochádzam,

čo je naozaj veľmi sekulárna republika,

sme až donedávna

mali niečo, čo ja nazývam sekulárna polícia,

ktorá mala chrániť univerzity

pred zahalenými študentami.

Inými slovami, nútili študentov,

aby si odkrývali hlavy.

Myslím si, že nútiť ľudí, aby si nezakrývali hlavy,

je rovnako tyranské ako nútiť ich, aby si ich zakrývali.

Malo by to byť rozhodnutie občana.

Keď som to videl, povedal som si:

"Možno je problémom

autoritatívna kultúra regiónu

a niektorí moslimovia sú tým ovplyvnení."

Ale aj svetsky zmýšľajúci ľudia tým môžu byť ovplyvnení.

Možno je to problém politickej kultúry

a my musíme rozmýšľať o tom,

ako túto politickú kultúru zmeniť.

Toto sú niektoré z otázok,

o ktorých som uvažoval pred niekoľkými rokmi,

keď som sa rozhodol napísať knihu.

Povedal som si, že urobím výskum o tom,

ako vznikol islam, aký poznáme dnes,

a aké cesty k tomu viedli

a aké cesty k tomu mohli viesť.

Názov knihy je "Islam bez extrémov: Moslimský pohľad na slobodu."

Ako naznačuje podtitul,

pozrel som sa na islamskú tradíciu a históriu islamskej myšlienky

z pohľadu osobnej slobody,

a pokúšal som sa nájsť silné stránky

vzhľadom na osobnú slobodu.

Naozaj možno nájsť v tradícii islamu silné stránky.

Islam, v podstate, ako monoteistické náboženstvo,

ktoré opisovalo človeka ako bytosť zodpovednú samu za seba,

vytvorilo myšlienku jednotlivca na Strednom východe

a chránilo ju pred orientovaním sa na spoločenstvo, kolektivizmus

kmeňa.

Môžete si z toho odvodiť mnoho myšlienok.

Ale okrem toho som tiež videl problémy týkajúce sa islamskej tradície.

Jedna vec však bola zvláštna:

väčšina týchto problémov sa však začala vynárať neskôr,

nie však z duchovného základu islamu, Koránu,

ale znova z tradícii a zmýšľania

alebo interpretácii Koránu,

ktoré moslimovia vytvorili v stredoveku.

Korán, napríklad,

nepripúšťa ukameňovanie.

Neexistuje trest za odpadlíctvo.

Neexistuje trest za osobné prehrešky, ako pitie alkoholu.

Tieto veci, ktoré tvoria Islamské právo,

problematické aspekty Islamského práva,

boli vyvinuté neskôr ako súčasť interpretácii islamu.

Znamená to, že moslimovia sa dnes môžu pozrieť

na tieto veci a povedať si:

"Nuž, základ nášho náboženstva

je tu preto, aby sme ho zachovali.

Je to naša viera a my jej budeme verní."

Ale my môžeme zmeniť to, ako bola interpretovaná,

pretože bola interpretovaná podľa času a prostredia v stredoveku.

Teraz žijeme v odlišnom svete,

s odlišnými hodnotami a odlišnými politickými systémami.

Taká interpretácia je dosť možná a prijateľná.

Ak by som bol však jediný človek takto uvažujúci,

mali by sme problém.

Ale to nie je tento prípad.

V podstate, od 19.storočia

existuje revizionistická, reformátorská -

alebo ako len chcete-

tradícia,

trend v islamskom myslení.

Boli to intelektuáli alebo štátnici

19.storočia a neskôr 20.storočia,

ktorí pozerali na Európu ako takú

a videli, že Európa má mnohé veci, ktoré možno obdivovať,

ako napríklad vedu a technológiu.

Ale nielen to; tiež demokraciu, parlament,

myšlienku zastupiteľstva,

myšlienku rovnocenného občianstva.

Títo moslimskí myslitelia, intelektuáli a štátnici

19.storočia pozorovali Európu a videli tieto skutočnosti.

Hovorili: "Prečo my nemáme takéto veci?"

Pozreli sa späť na islamskú tradíciu,

všimli si, že sú tam problematické aspekty,

ktoré však nie sú jadrom náboženstva, tak by sa možno mohli začať chápať inak

a Korán by bol znovu čítaný

v modernom svete.

Tento trend

sa vo všeobecnosti nazýva Islamský modernizmus

a bol zdokonaľovaný intelektuálmi a štátnikmi,

nielen však ako duševná myšlienka,

ale aj ako politický program.

Preto sa vlastne v 19. storočí,

za čias Osmanskej ríše, ktorá potom pokryla celý Stredný východ,

urobilo mnoho dôležitých reforiem -

kresťania a židia získali

rovnaké občianske práva,

prijala sa ústava,

prijal sa parlament ako zastupiteľský orgán,

zviditeľnila sa myšlienka slobody náboženstva.

Preto sa Osmanská ríša v jej posledných desaťročiach

pretvorila na protodemokraciu,

konštitučnú monarchiu.

V tom čase bola sloboda veľmi dôležitou politickou hodnotou.

Podobne, v arabskom svete,

bolo, čo veľký arabský historik Albert Hourani

nazýva "Liberálny vek."

Napísal knihu "Arabské myslenie v liberálnom veku."

Liberálny vek datuje do obdobia

19. storočia a začiatku 20. storočia.

Je celkom prirodzené, že to bol dominantný trend

na začiatku 20. storočia

medzi islamskými mysliteľmi, štátnikmi a teológmi.

V ďalších rokoch 20. storočia

však môžeme sledovať zvláštny obraz,

pretože vidíme silný pokles

v tejto islamskej modernistickej línii.

Namiesto toho,

začína islamizmus rásť

ako ideológia, ktorá je autoritatívna,

dosť výrazná,

orientovaná proti západu

a ideológia, ktorá chce formovať spoločnosť

na základe utopistickej vízie.

Takže islamizmus je problematickou ideou,

z ktorej pramenilo skutočne mnoho problémov

v islamskom svete 20. storočia.

Dokonca veľmi extrémne formy islamizmu

viedli k terorizmu v mene islamu,

čo je vlastne skutočnosť, ktorá je podľa mňa proti islamu,

ale niektorí extrémisti, samozrejme, nerozmýšľajú takto.

Zaujímavá je však otázka:

Ak bol islamský modernizmus taký populárny

v 19. a na začiatku 20. storočia,

prečo sa islamizmus stal tak populárny

v ďalších rokoch 20. storočia?

Myslím si, že toto je otázka,

o ktorej je treba pozorne diskutovať.

V mojej knihe som sa zaoberal aj touto otázkou.

Naozaj nemusíte byť raketový vedec, aby ste to pochopili.

Stačí, keď sa pozriete na politickú históriu 20. storočia

a uvidíte, že veľa vecí sa zmenilo.

Zmenili sa súvislosti.

V 19. storočí,

keď moslimovia pozerali na Európu ako na vzor,

boli nezávislí, viac sebavedomí.

Na začiatku 20. storočia, s pádom Osmanskej ríše,

bol celý stredný východ kolonizovaný.

A keď máte kolonizáciu, čo máte?

Máte anti-kolonizáciu.

Európa už nie je viac vzor, ktorý treba napodobňovať,

je to nepriateľ, proti ktorému treba bojovať a ktorému treba odolávať.

Nastal teda veľmi silný pokles

liberálnych myšlienok moslimského sveta,

a čo možno vidieť, je veľa obranného,

trvalého, spiatočníckeho napätia,

ktoré viedlo k arabskému socializmu, arabskému nacionalizmu

a, nakoniec, k islamskej ideológii.

Keď sa skončilo obdobie kolonizácie,

čo ho nahradilo, boli

svetskí diktátori,

ktorí hovorili, že zastupujú svoju krajinu,

avšak nepriniesli do nej demokraciu,

ale založili vlastnú diktatúru.

Myslím si, že Západ, prinajmenšom niektoré mocnosti na Západe,

predovšetkým Spojené štáty,

urobili chybu, keď podporovali týchto svetských diktátorov,

mysliac si, že budú viac nápomocní pre ich záujmy.

Ale skutočnosť, že títo diktátori

potlačili demokraciu

a zakázali islamské skupiny vo svojej krajine,

spôsobili, že islamisti sa stali dôraznejšími.

Preto v 20. storočí

existuje tento začarovaný kruh v arabskom svete,

v ktorom panuje diktatúra, ktorá utláča svojich vlastných ľudí

vrátane islamských veriacich,

ktorí konajú konzervatívne.

Napriek tomu, našla sa krajina,

ktorá bola schopná uniknúť alebo nezúčastňovať sa

tohto začarovaného kruhu.

Je to krajina, odkiaľ pochádzam; Turecko.

Turecko nikdy nebolo kolonizované,

preto zostalo po páde Osmanskej ríše nezávislým národom.

To je jedna vec, ktorú si treba pamätať.

Nezdieľali rovnaké anti-koloniálne šialenstvo,

aké možno vidieť v niektorých krajinách regiónu.

Po druhé, a najdôležitejšie,

Turecko sa stalo demokratickou republikou

skôr než ktorákoľvek z krajín, o ktorých tu hovoríme.

V roku 1950 malo Turecko prvé slobodné a regulárne voľby,

ktoré ukončili autokratický sekulárny režim,

ktorý stál pri vzniku Turecka.

Veriaci moslimovia v Turecku

videli, že môžu zmeniť politický systém voľbami.

Tiež si uvedomili, že demokracia je niečo, čo je spojiteľné s islamom,

ich hodnotami,

a preto podporovali demokraciu.

Je to skúsenosť,

ktorú nemal žiadny národ na Strednom východe

ešte donedávna.

V posledných dvoch desaťročiach

vďaka globalizácii, trhovej ekonomike,

vďaka vzostupu strednej triedy,

my v Turecku vidíme,

čo ja nazývam znovuzrodenie islamského modernizmu.

Teraz je viac tunajších veriacich moslimov strednej triedy,

ktorí, opäť, pozerajú na svoju tradíciu

a vidia v nej určité problémy.

Chápu, že by mali byť zmenené, diskutované a reformované.

Pozerajú do Európy

a vidia znovu príklad, ktorí by mohli nasledovať.

Vidia príklad, z ktorého sa možno prinajmenšom inšpirovať.

Preto proces EÚ,

úsilie Turecka pripojiť sa k EÚ,

bolo podporované vo vnútri Turecka

islamskými veriacimi,

kým niektoré svetské národy boli proti tomu.

Daný proces bol trochu nejasný

kvôli skutočnosti, že nie všetci Európania to vítali,

ale to je iná debata.

Stanovisko pro-EÚ v Turecku za posledné desaťročie

sa stalo takmer islamským sporom,

podporovaným islamskými liberálmi

ako aj svetskými liberálmi.

Vďaka tomu

bolo Turecko schopné primerane vytvárať úspešný príbeh,

v ktorom islam a najnábožnejšie chápanie islamu

sa stalo súčasťou demokratickej hry

a, dokonca, prispelo k demokratickému a ekonomickému

pokroku krajiny.

Toto sa teraz stalo inšpiratívnym príkladom

pre niektoré islamské hnutia

alebo pre niektoré krajiny arabského sveta.

Všetci ste museli vidieť arabskú jar,

ktorá začala v Tunisku a Egypte.

Arabské masy

búriace sa proti svojim diktátorom.

Žiadali demokraciu, slobodu.

Neukázali sa byť tými islamskými strašiakmi,

ktorých diktátori často používali

na ospravedlnenie svojho režimu.

Povedali: "Chceme slobodu, chceme demokraciu.

Sme moslimskí veriaci,

ale chceme žiť ako slobodní ľudia v slobodnej spoločnosti."

Pravdaže, bude to dlhá cesta.

Demokracia nie je niečo, čo možno dosiahnuť za noc;

je to proces.

Toto je však sľubné obdobie

v moslimskom svete.

Verím, že islamský modernizmus,

ktorý začal v 19. storočí,

ale v 20. storočí zaznamenal prekážky

kvôli politickým problémom moslimského sveta,

zažíva znovuzrodenie.

Myslím si, že je to v tom, že

islam, napriek

niektorým skeptikom na Západe,

má v sebe potenciál

pre vytvorenie vlastnej cesty k demokracii, k liberalizmu,

vytvorenie vlastnej cesty k slobode.

Len by im malo byť dovolené pracovať na tom.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)