Môžeme začať vyhrávať vojnu proti rakovine

Dozviete sa o najnovších pokrokoch vo vojne proti rakovine od výskumníka Adama de la Zerdu zo Stanfordu, ktorý pracuje na vývoji prelomových technológii. Použitím výnimočnej zobrazovacej technológie, ktorá vďaka luminescencii čiastočiek zlata vpichnutých do tela zviditeľnuje rakovinu, v Zerdovom laboratóriu dúfajú, že osvetlia cestu chirurgom, aby odstránili aj najmenšiu stopu po smrtiacich nádoroch.

„Vyhlasujeme vojnu proti rakovine

a vyhráme ju do roku 2015.“

Toto vyhlásili Americký kongres
a Národný inštitút pre rakovinu

len pred pár rokmi, v roku 2003.

Neviem ako vy, ale ja tomu neverím.

Nemyslím si, že sme túto vojnu už vyhrali,

a nemyslím si, že niekto o tom pochybuje.

Teraz sa pokúsim dokázať,
že hlavný dôvod,

prečo túto vojnu proti rakovine
nevyhrávame,

je, že bojujeme naslepo.

Začnem tým, že vám rozpoviem
príbeh môjho dobrého priateľa.

Jeho meno je Ehud

a pred pár rokmi mu diagnostikovali
rakovinu mozgu.

A nielen tak hocijaký typ rakoviny mozgu:

diagnostikovali mu jednu
z najsmrteľnejších foriem rakoviny mozgu.

Vlastne, bolo to až také zlé,

že mu doktori povedali,
že mu ostáva len 12 mesiacov

a počas týchto 12 mesiacov
musia nájsť liečbu.

Musia nájsť liek

a ak nenájdu liek, zomrie.

Dobrou správou je, povedali,

že je na výber množstvo liečebných metód,

ale zlou správou je,

že na to aby zistili,
či liečba funguje alebo nie,

potrebujú približne 3 mesiace.

Takže nemôžu vyskúšať veľa vecí.

Teda, Ehud podstupuje svoju prvú liečbu

a počas nej,
len pár dní pred jej začiatkom,

sa s ním stretávam, a on mi vraví:
„Adam, myslím že to bude fungovať.

Myslím, že sme mali skutočne šťastie.
Niečo sa deje.“

Pýtam sa ho: „Naozaj?
Ako to vieš, Ehud?“

A on vraví: „Nuž,
vo vnútri sa cítim úplne zle.

Niečo tam vo vnútri musí pracovať.

Proste musí.“

Nuž, nanešťastie, o 3 mesiace neskôr,
prišli správy, že to nezabralo.

A tak Ehud podstúpil svoju druhú liečbu.

A znovu, rovnaký príbeh.

„Cítim sa tak zle,
že niečo tam musí pracovať.“

A po 3 mesiacoch, znovu zlé správy.

Ehud ide na svoju tretiu liečbu
a potom na štvrtú.

A potom, podľa predovedí, Ehud zomiera.

Ak niekto, kto je vám skutočne blízky,
prechádza takýmto veľkým bojom,

vašimi emóciami to skutočne zamáva.

Hlavou vám prejde veľa myšlienok.

U mňa to bolo hlavne rozhorčenie.

Bol som rozhorčený, ako je možné, že
toto je to najlepšie, čo môžeme ponúknuť?

A začal som sa tomu venovať viac a viac.

Ukázalo sa, že to nebolo to najlepšie,
čo lekári mohli ponúknuť Ehudovi.

Nie je to to najlepšie, čo lekári ponúkajú
pacientom s rakovinou mozgu všeobecne.

Vlastne sa nám nedarí dosť dobre
naprieč celou oblasťou rakoviny.

Vybral som jednu z tých štatistík

a som si istý,
že niektorí z vás ich už videli.

Táto vám ukáže, koľko pacientov
už vlastne zomrelo na rakovinu,

v tomto prípade ženy v USA

od roku 1930.

Všimnite si, že sa toho
až tak veľa nezmenilo.

Stále je to obrovský problém.

Hoci sú tam aj malé zmeny.

Napríklad môžete vidieť,
že pľúcna rakovina rastie.

Vďaka vám, cigarety.

A môžete tiež vidieť,
že rakovina žalúdka,

ktorá bývala jedným z najväčších zabijakov
zo všetkých rakovín,

je v podstate eliminovaná.

Prečo je to tak?
Mimochodom, vie to niekto?

Prečo ľudstvo už viac nie je postihnuté
rakovinou žalúdka?

Čo bol veľký, obrovský medicínsky
technologický prelom,

ktorý prišiel na svet a zachránil ľudstvo
od rakoviny žalúdka?

Možno to boli nové lieky
alebo lepšia diagnostika?

Máte pravdu, správne.

Je to vynájdenie chladničky

a fakt, že už viac nejeme pokazené mäso.

Takže najlepšia vec,
čo sa nám dosiaľ prihodila

v medicíne, vo výskume rakoviny,

je fakt, že bola vynájdená chladnička.

(smiech)

A tak – áno, viem.

Nedarí sa nám až tak dobre.

Nechcem bagatelizovať pokrok

a všetko, čo bolo urobené
vo výskume rakoviny.

Pozrite sa, je za nami viac ako 50 rokov
dobrého výskumu rakoviny,

ktorý objavil závažné veci
a naučil nás veľa o rakovine.

Ale toto všetko nám ukazuje,

že máme pred sebou ešte veľa ťažkých úloh.

Opäť sa pokúsim ukázať, že základným
dôvodom prečo je to tak,

prečo sa nám nedarí tak pozoruhodne dobre,

je, že bojujeme tak trochu naslepo.

A tu do toho vstupuje
medicínske zobrazovanie.

To je oblasť mojej práce.

Pre predstavu najlepšieho
medicínskeho zobrazovania,

ktoré sa dnes používa u pacientov
s rakovinou mozgu,

alebo všeobecne
pre pacientov s rakovinou,

pozrite sem na tento PET sken.

Pozrite, tu je.

Takže toto je PET/CT sken,

a na tomto PET/CT skene vidíte

CT sken, ktorý vám ukáže, kde sú kosti,

a PET sken ktorý ukáže, kde sú nádory.

To, čo tu môžete vidieť,

sú vlastne molekuly cukru,

ktorým bol pridaný malý štítok,

ktorý nám signalizuje:

„Aha, tu som.“

A tieto molekuly cukru sú vpichnuté
pacientom po miliardách,

rozptýlia sa do celého tela,

hľadajúc bunky, ktoré potrebujú cukor.

Tu vidíte napríklad srdce, rozžiarené.

Je to preto, lebo srdce
potrebuje veľa cukru.

Tu vidíte rozžiarený mechúr.

Je to preto, lebo mechúr je
tá vec, ktorá čistí

cukor z vášho tela.

Potom vidíte zopár ďalších hot-spotov

a to sú v skutočnosti nádory.

Takže toto je skutočne skvelá technológia.

Po prvýkrát nám umožnila
pozrieť sa do nejakého tela

bez vybratia každej jednej bunky

a položenia pod mikroskop,

ale neinvazívnym spôsobom
nám umožňuje pozrieť sa do tela

a pýtať sa: „Hej, metastázuje rakovina?

Kde je?“

A PET sken tu ukazuje veľmi jasne,

kde sú tie miesta, kde sú tie nádory.

Môže sa to zdať úžasné,

avšak, nanešťastie,
nie je to až také dobré.

Pozrite, tieto malé miestočká tu.

Vie niekto uhádnuť koľko rakovinových
buniek je v jednom z týchto nádorov?

Takže, je to okolo 100 miliónov
rakovinových buniek

a uisťujem vás,
je ich je tam naozaj toľko.

V každom jednom z týchto malých bodov,

ktoré vidíte na obrázku,

musí byť najmenej 100 miliónov
rakovinových buniek,

na to, aby sa dali detekovať.

Takže to, čo sa vám zdá
ako veľmi veľké číslo,

je veľmi veľké číslo.

Je to v skutočnosti
neuveriteľne veľké číslo,

pretože to, čo naozaj potrebujeme,
aby sme mohli niečo vybrať von včas,

robiť s tým niečo,
robiť s tým niečo zmysluplné,

potrebujeme vybrať von nádory
vo veľkosti tisícov buniek,

ideálne len hŕstku buniek.

Takže sme od toho pekne ďaleko.

Teraz si zahráme malý experiment.

Poprosím každého z vás,
aby hral a predstavil si,

že je mozgový chirurg.

A teraz ste v operačnej sále

a pred vami leží pacient

a vašou úlohou je uistiť sa,
že nádor je vonku.

Takže sa pozeráte na pacienta,

koža a lebka už boli odstránené,

takže pozeráte sa na mozog.

A všetko čo viete o pacientovi, je,

že je tam nádor približne
o veľkosti golfovej loptičky

v pravom prednom laloku jeho mozgu.

A to je viac-menej všetko.

Takže pozeráte dolu a nanešťastie
všetko vyzerá rovnako,

pretože rakovinové mozgové tkanivo
a zdravé mozgové tkanivo

proste vyzerajú rovnako.

Tak vopcháte dnu svoj palec

a začnete trošku stláčať mozog,

pretože nádory zvyknú byť
trochu tvrdšie, tuhšie,

teda idete dnu a trochu skúšate a vravíte,

„Zdá sa, že nádor je priamo tu.“

Potom vezmete nôž
a začnete nádor odrezávať

kúsok po kúsku.

A tak, keď ho vyberiete von,

dostávate sa do štádia, keď si myslíte

„Dobre, mám to. Vybral som všetko.“

A v tomto štádiu –

doteraz všetko znelo, dosť bláznivo –

práve čelíte jednému z najnáročnejších
rozhodnutí vo svojom živote.

Pretože sa práve musíte rozhodnúť,

či máte prestať a nechať pacienta ísť,

riskujúc, že možno ešte nejaké
rakovinové bunky zostali,

len ich nevidíte,

alebo či odobrať ešte nejaké extra okraje,

typicky tak 2 cm okolo nádoru,

pre istotu, aby bolo všetko odstránené.

Nuž, toto nie je ľahké rozhodnutie

a nanešťastie je to rozhodnutie,

ktoré chirurgovia pri nádoroch mozgu
musia robiť každý deň,

keď vidia svojich pacientov.

Spomínam si na rozhovor niekoľkých
mojich priateľov v labáku,

vravíme, „Človeče,
musí tu byť lepší spôsob.“

Ale nie tak, ako poviete priateľovi,
že tu musí byť lepší spôsob.

Ale tak, že tu musí byť lepší spôsob.

Toto je proste neskutočné.

A tak sme sa vrátili spať.

Spomínate si na PET skeny,
o ktorých som hovoril, a o cukre.

Hej, vravíme, čo keby sme
namiesto molekúl cukru,

vzali také malé, malilinké čiastočky zlata

a naprogramovali ich pomocou nejakých
zaujímavých chemických vzťahov.

Naprogramujeme ich,
aby hľadali rakovinové bunky.

A potom vpichneme tieto zlaté čiastočky

do pacientov, opäť v miliónoch,

necháme ich cestovať naprieč celým telom,

presne ako tajných agentov,

necháme ich ísť a prejsť
každú jednu bunku v našom tele,

zaklopať na dvere tej bunky

a spýtať sa: „Si rakovinová bunka,
alebo si zdravá bunka?

Ak si zdravá bunka, ideme ďalej.

Ak si rakovinová bunka,
prilepíme sa a vysvietime ťa,“

a to nám povie:
„Hej, pozrite, tu som.“

A to urobia cez špeciálne kamery,

ktoré sme vyvinuli v labáku.

Ak ich budeme vidieť, možno vieme
navádzať mozgových chirurgov,

aby odobrali len nádor
a ponechali zdravý mozog.

A tak sme to začali testovať
a ide to dobre.

Teraz vám ukážem jeden príklad.

To, na čo sa pozeráte,

priamo tu, je obrázok mozgu myši,

ktorej sme implantovali do mozgu

veľmi malý nádor.

Teraz tento nádor rastie v myšacom mozgu.

Potom sme myš zobrali k lekárovi
a požiadali ho,

aby ju operoval ako svojho pacienta

a vybral nádor kúsok po kúsku.

A kým na tom pracuje,

robíme snímky, aby sme videli,
kde sú zlaté čiastočky.

Začíname najprv vpichom

zlatých čiastočiek do myši

a vidíme práve tu, úplne vľavo,

spodný obrázok,

je snímka, ktorá ukazuje,
kde sú zlaté čiastočky.

Pekné je, že tieto zlaté čiastočky,

vlastne prešli celú cestu až k nádoru

a potom na nás zažiarili a povedali,
„Hej, tu sme. Tu je nádor.“

Takže teraz vidíme nádor,

ale zatiaľ to ešte neukážeme lekárovi.

Žiadame lekára, aby začal vyberať nádor,

a teraz uvidíte že lekár práve odobral
prvú štvrtinu nádoru,

vidíte, že prvá štvrtina už chýba.

Doktor potom zobral
druhú štvrtinu, tretiu,

a teraz sa zdá, že je preč všetko.

V tomto štádiu, k nám lekár príde a vraví:

„Ok, som hotový.
Čo chcete, aby som urobil?

Mám to nechať tak, ako to je,

alebo chcete, aby som zobral
nejaký extra okraj?“

A vtedy hovoríme, „Počkaj, zadrž.“

Vravíme lekárovi,
„Zostali tam dve malé miesta,

takže radšej ako odobrať celý extra okraj,

vyber von len tie malé plochy.

Vyber ich von a pozrieme sa na to.“

A tak ich doktor vyberá a ajhľa,

rakovina je kompletne preč.

Dôležitá vec je,

že to nie je len rakovina,
ktorá je úplne preč

z mozgu tejto osoby,

alebo z mozgu tejto myši.

Najdôležitejšia vec je,

že sme nemuseli odobrať
obrovský počet zdravých buniek

počas operácie.

A tak si teraz vieme predstaviť svet,

v ktorom lekári a chirurgovia,
ktorí vyberajú nádor,

vedia, čo je potrebné vybrať,

a už to nemusia odhadovať pomocou palca.

Poďme k tomu, prečo je extrémne dôležité
vybrať všetky maličké zostatky nádorov.

Maličké zvyšky,
dokonca aj hŕstka buniek,

budú znovu rásť

a obnovia nádor.

V skutočnosti, dôvod prečo 80 až 90 %

z týchto operácií mozgu nakoniec neuspeje

je to, že niektorý z týchto malých extra
okrajov bol pozitívny,

zostal tam malý zvyšok nádoru.

Takže toto je veľmi pekné,

ale chcem vám povedať, kam si myslím,
že budeme smerovať.

V mojom laboratóriu v Stanforde

sa ja a moji študenti pýtame,
na čom budeme pracovať teraz?

Myslím si, že medicínske
zobrazovanie smeruje

k schopnosti pozrieť sa do ľudského tela

a vidieť každý jednu
z týchto buniek samostatne.

Takáto schopnosť by nám dovolila

vybrať nádory oveľa, oveľa skôr,

skôr ako tam je 100 miliónov buniek,
teda by sme s tým mohli niečo robiť.

Schopnosť pozrieť sa
na každú jednu bunku nám umožní

pýtať sa zmysluplné otázky.

V laboratóriu sa teraz dostávame do bodu,

keď môžeme začať klásť skutočné otázky
rakovinovým bunkám,

ako napríklad: zaberá alebo nezaberá
liečba, ktorú vám dávame?

Ak nezaberá, budeme vedieť, že túto
liečbu musíme zastaviť, hneď teraz,

po dňoch liečby, nie po 3 mesiacoch.

A tiež pre pacientov ako Ehud,

ktorí prechádzajú
touto hnusnou chemoterapiou,

nemusia trpieť

príšernými vedľajšími efektmi liekov,

ak im tie lieky v skutočnosti nepomáhajú.

Aby som bol úprimný,

sme ďaleko od toho, aby sme vyhrali vojnu
nad rakovinou,

buďme realisti.

Ale aspoň dúfam,

že bude ľahšie bojovať s pomocou lepších
medicínskych zobrazovacích techník,

ako naslepo.

Ďakujem vám.

(potlesk)