Sila viery v sebazlepšenie

Carol Dweck skúma „zameranie mysle na rozvoj“ – myšlienku, že dokážeme zvýšiť kapacitu nášho mozgu a využiť ju na učenie a riešenie problémov. Vo svojej reči opisuje dva spôsoby, akými sa dá rozmýšľať o probléme, ktorého vyriešenie je pre nás príliš ťažké. Nie ste dosť inteligentný, aby ste to vyriešili ... alebo ste to len zatiaľ nevyriešili? Výborný úvod do tejto významnej sféry.

Moc slova „zatiaľ“.

Počula som o strednej škole v Chicagu,

kde, aby ste zmaturovali,

musíte prejsť istý počet predmetov,

a ak neprejdete nejaký predmet,

dostanete známku „zatiaľ nie“.

Myslím si, že to je skvelé,

pretože ak dostanete „nedostatočnú“,
myslíte si o sebe, že ste nikto a nikde.

Ale ak dostanete „zatiaľ nie“,

pochopíte, že sa práve učíte.

To vám dá nádej do budúcna.

Známka „zatiaľ nie“ mi pripomenula
dôležitú vec zo začiatku mojej kariéry,

skutočný bod zlomu.

Chcela som skúmať,

ako sa deti vyrovnávajú
s výzvami a problémami,

preto som 10-ročným deťom

zadala problémy, ktorých náročnosť
o niečo presahovala ich schopnosti.

Niektoré deti na ne reagovali
prekvapivo pozitívne.

Hovorili veci ako
„Mám rád výzvy“

a „Dúfam,
že sa z tohto veľa naučím.“

Rozumeli tomu,
že svoje schopnosti môžu ešte rozvinúť.

Ja tomu hovorím „rozvojový prístup“.

Ale iní študenti to vnímali
ako tragédiu.

Z hľadiska ich nepružného pohľadu

išlo o to, že niekto posudzoval
ich schopnosti a oni zlyhali.

Namiesto toho, aby si užívali
moc slovka „zatiaľ“,

väznila ich krutosť slova „teraz“.

A čo takí študenti spravia nabudúce?

Poviem vám, čo spravia nabudúce.

V jednej štúdii nám prezradili,
že nabudúce budú pravdepodobne podvádzať

namiesto toho, aby sa viac učili,
keď neprejdú testom.

V inej štúdii, potom, ako zlyhali,

hľadali niekoho,
kto na teste dopadol ešte horšie,

aby sa sami mohli cítiť dobre.

Jedna štúdia za druhou potvrdzuje,
že takí študenti unikajú pred ťažkosťami.

Vedci merali
elektrickú aktivitu mozgu vždy,

keď študenti narazili na chybu.

Vľavo vidíte študentov
s nepružným nastavením mysle.

Vidíme sotva nejakú aktivitu.

Utekajú pred chybou.

Nezaoberajú sa ňou.

Napravo máme študentov, ktorých myseľ
využíva „rozvojový prístup“,

sú teda presvedčení,
že schopnosti možno rozvinúť.

Títo sa o problém veľmi zaujímajú.

Ich mozog pracuje na plné obrátky.

Problém ich veľmi zaujíma.

Zaoberajú sa chybou.

Učia sa z nej a napravujú ju.

Ako vychovávame naše deti?

Vychovávame ich pre súčasnosť
namiesto „zatiaľ“?

Vychovávame deti, ktoré
sú posadnuté dostávaním jednotiek?

Vychovávame deti,
ktoré nemajú veľké sny?

Ktorých najväčším snom je ďalšia jednotka
alebo vysoký počet bodov na teste?

Nesú so sebou
potrebu neustáleho hodnotenia

počas celého svojho života?

Je to možné, lebo za mnou prichádzajú
zamestnávatelia a hovoria,

že už teraz sme vychovali generáciu

mladých pracovníkov,
ktorí sa ani jeden deň nezaobídu

bez nejakého ocenenia.

Takže čo s tým môžeme urobiť?

Ako vybudujeme most k „zatiaľ“?

Napríklad takto:

Po prvé, začnime chváliť s rozumom,
a nechváľme inteligenciu alebo talent.

To nefunguje.

To už nerobme.

Chváľme skôr postup,
ktorý deti používajú:

ich úsilie, ich stratégie,
ich sústredenie, ich vytrvalosť,

ich zlepšovanie sa.

Toto chválenie postupu

vytvára odvážne a flexibilné deti.

Sú aj iné spôsoby,
ako odmeniť „zatiaľ“.

Nedávno sme pracovali s teoretikmi hier

z Washingtonskej univerzity

na novej matematickej online hre,
ktorá odmeňuje „zatiaľ“.

V tejto hre boli študenti odmenení
za úsilie, stratégiu a pokrok.

Obyčajná matematická hra

vás odmení za správne
odpovede, ktoré zadáte hneď,

ale táto naša hra odmeňuje postup.

A my sme získali viac úsilia,

viac stratégií,

viac dlhodobého záujmu detí

a viac vytrvalosti, keď deti narazili
na naozaj ťažké problémy.

Zisťujeme, že už samotné slová
„zatiaľ“, resp. „zatiaľ nie“,

deťom dodávajú viac sebavedomia,

ukazujú im cestu do budúcnosti,
čím napomáhajú ich väčšej vytrvalosti.

A dokážeme aj meniť
prístup študentov.

V jednom pokuse sme ich naučili,

že zakaždým, keď vyjdú
zo svojej zóny pohodlia,

aby sa naučili niečo nové a zložité,

neuróny v ich mozgu vytvárajú nové,
silnejšie prepojenia,

a študenti postupom času zmúdrejú.

Pozrite sa, čo sa stalo: študenti,

ktorí sa neučili
tomuto rozvojovému prístupu,

naďalej vykazovali zhoršujúce sa známky
počas tejto náročnej zmeny,

ale známky študentov, ktorí sa to naučili,
sa naopak prudko zlepšili.

Dokázali sme túto zmenu

u tisícok študentov, pričom išlo
hlavne o problémových žiakov.

Povedzme si teraz niečo o rovnosti.

V USA existujú skupiny študentov,

ktorí dlhodobo podávajú nižší výkon,

napríklad deti z chudobnejších štvrtí,

alebo deti z indiánskych rezervácií.

Nedarilo sa im už tak dlho,

že podľa mnohých
to je normálne.

Ale keď učiteľ nastaví deti
v týchto triedach

na „rozvojový prístup“,

výkony detí sa odrazu vyrovnajú.

Tu je ešte niekoľko príkladov.

Jedna trieda materskej škôlky
v newyorskej štvrti Harlem

sa dostala na 95. percentil
Národného výkonového testu.

Mnohé z týchto detí nevedeli držať
ani len ceruzku, keď prišli do školy.

Za jeden rok

sa zaostávajúci študenti 4. ročníka
v Južnom Bronxe

dostali na 1. miesto spomedzi 4. ročníkov
v štáte New York

na štátnom teste z matematiky.

Za rok až rok a pol

sa študenti školy
v indiánskej rezervácii

dostali zo spodnej priečky výsledkov
svojho regiónu až na vrchol,

pritom do tohto regiónu patria
aj bohaté štvrte Seattlu.

Takže deti amerických Indiánov
prekonali deti Microsoftu.

To všetko vďaka tomu,

že sa zmenil význam úsilia a prekážok.

Predtým sa kvôli úsiliu a prekážkam

cítili byť hlúpi a chceli sa vzdať,

ale teraz si ich neuróny

vďaka úsiliu a prekážkam vytvárajú nové,

silnejšie prepojenia.

Vtedy sa rozvíja ich inteligencia.

Nedávno som dostala list od
13-ročného chlapca.

Písal: „Milá pani profesorka,

páči sa mi, že Vaša práca sa zakladá
na reálnom vedeckom výskume,

a preto som sa rozhodol
Vaše zistenia použiť v praxi.

Viac pracujem na svojom výkone v škole,

vzťahoch so svojou rodinou,

vzťahoch so spolužiakmi,

a vo všetkých týchto oblastiach
som sa výrazne zlepšil.

Došlo mi, že som dovtedy
márnil väčšinu svojho života.“

Nemárnime už viac životov,

pretože keď už vieme,

že naše schopnosti môžu takto rásť,

malo by byť ľudským právom každého dieťaťa

žiť na miestach,
ktoré takýto rast podporujú,

na miestach naplnených slovíčkom „zatiaľ“.

Ďakujem.

(potlesk)