Vychovávajme odvážne dievčatá a podnecujme dobrodružstvo

Dievčatá s gurážou skatebordujú, lezú po stromoch, šplhajú sa kade tade, padajú, odierajú si kolená a hneď nato sú späť na nohách – nakoniec z nich vyrastú odvážne ženy. Naučte sa ako podnietiť malé produktívne riziko a vychovať sebavedomé dievčatá s príbehmi a radami od požiarničky, ktorá lieta na závesnom padáku, a dobrodruha, Caroline Paul.

Keď som bola dieťa, bola som posadnutá
Guinnesovou knihou rekordov

a aj ja som chcela vytvoriť rekord.

Bol tu však jeden malý problém,

nemala som žiaden talent.

Tak som sa rozhodla vytvoriť
svetový rekord v niečom,

na čo žiaden talent netreba.

Rozhodla som sa vytvoriť
svetový rekord v plazení.

(smiech)

V tom čase bol tento rekord 12 a pol míle

a z nejakého dôvodu som si myslela,
že nie je problém to zvládnuť.

(smiech)

Nahovorila som kamarátku Anne

a spoločne sme sa rozhodli,
že ani nepotrebujeme trénovať.

(smiech)

V deň pokusu o náš rekord

sme si obliekli džínsy pre šťastie,

nalepili na ne plstené podložky,

a pustili sme sa do toho.

Hneď zo začiatku sme narazili na problém.

Tesná džínsovina nám odierala kolená

a čoskoro boli úplne spálené.

Po pár hodinách začalo pršať.

Vtedy to Anne vzdala.

Nato sa zotmelo.

V tomto štádiu mi už kolená
krvácali cez džínsy

a mala som halucinácie zo zimy,

z bolesti a monotónosti.

Aby ste mali predstavu
o tom, ako veľmi som trpela,

prvý okruh okolo školskej bežeckej dráhy

mi trval 10 minút.

Posledný okruh mi trval skoro pol hodiny.

Po 12 hodinách

som sa prestala plaziť.

Podarilo sa mi prejsť 8 a pol míle.

Nestačilo to na 12 a pol míľový rekord.

Veľa rokov som si myslela,

že to bolo moje totálne zlyhanie.

Ale dnes to vidím inak,

pretože keď som sa pokúšala
o svetový rekord,

dokázala som tri veci.

Vystúpila som zo svojej zóny pohodlia,

testovala svoju odolnosť

a nadobúdala sebavedomie

a dôveru vo vlastné rozhodutia.

Vtedy som to nevedela,

no toto nie sú znaky zlyhania.

Sú to atribúty odvahy.

V roku 1989, vo veku 26

som sa stala požiarníčkou v San Franciscu

a bola som pätnástou ženou
na oddelení s 1500 mužmi.

(potlesk)

Ako si viete predstaviť, keď som prišla,

mnohí pochybovali,
či ženy zvládnu túto prácu.

Aj napriek tomu, že som bola veslárka
vysoká 180 metrov, s hmotnosťou 70 kg,

schopná vydržať 12 hodín
pálivej bolesti kolien,

(smiech)

vedela som, že budem musieť
dokázať svoju silu a spôsobilosť.

Jedného dňa sme mali poplach

a keď moja skupina
dorazila na miesto požiaru,

z jednej budovy v uličke stúpal hustý dym.

Mojím partnerom bol
veľký chlap menom Skip.

On bol na tryske,
ja som stála hneď za ním.

Bol to typický požiar:

veľa dymu, páľava...

A zrazu niečo vybuchlo.

Skipa a mňa odhodilo dozadu,

z tváre mi strhlo štít,

bola som zmätená.

O chvíľu som sa spamätala,

schmatla som trysku

a urobila to, čo sa očakáva
od každého hasiča:

vyrazila som vpred,

pustila vodu

a sama bojovala s ohňom.

Výbuch bol zapríčinený ohrievačom vody,

takže nikto nebol zranený,

nebolo to až také vážne,

ale neskôr za mnou prišiel Skip

a s prekvapením v hlase povedal:

„Dobrá práca, Caroline.“

(smiech)

To ma zmiatlo.

Ten požiar nebol fyzicky náročný,

tak prečo sa na mňa pozeral s údivom?

A potom mi to došlo.

Skip, ktorý je mimochodom
veľmi milý chlap a skvelý požiarnik,

si nielenže myslel, že ženy nie sú silné,

ale taktiež, že nie sú dostatočne odvážne.

A nebol jediný.

Priatelia, známi i neznámi ľudia,
muži i ženy

sa ma počas mojej kariéry neustále pýtajú:

„Caroline, všetok ten oheň,
všetko to nebezpečenstvo,

nebojíš sa?“

Popravde, nikdy som nepočula,
že by sa to spýtali hasiča-muža.

A tak ma začalo zaujímať,

prečo neočakávame, že aj
ženy môžu byť statočné?

Na odpoveď som prišla,

keď sa kamarátka sťažovala,

že jej malá dcéra je veľký bojko.

Tak som si to začala všímať.

Áno, jej dcéra bola úzkostlivá,

ale naviac, aj jej rodičia boli úzkostliví.

Väčšina toho, čo jej hovorili,
keď bola vonku, začínalo:

„Buď opatrná“, „Dávaj si pozor“,
alebo „Nie“.

Moji kamaráti nie sú zlí rodičia.

Iba robia to, čo väčšina rodičov,

napomínajú svoje dcéry
oveľa viac než svojich synov.

Existuje štúdia, týkajúca sa
preliezačiek na detských ihriskách,

kde si výskumníci všimli,
že rodičia oveľa častejšie

varujú dievčatá pred rizikom
veží s požiarnickými tyčami,

a pokiaľ dievčatá trvajú na tom,
že sa tam hrať chcú,

často im jeden z rodičov pri tom pomáha.

Ale malí chlapci?

Napriek obavám, ktoré rodičia pociťujú,

oni chlapcov povzbudzujú,
aby sa na veži hrali,

a často im dávajú rady, ako
prekážku zdolať samostatne.

Aký odkaz tým dávame chlapcom a dievčatám?

Nuž, že dievčatá sú krehké
a potrebujú pomoc

a že chlapci si vedia a musia vedieť
poradiť s ťažkými úlohami sami.

Že dievčatá by mali byť bojazlivé

a chlapci by mali byť odvážni.

Iróniou je, že v tomto mladom veku,

dievčatá a chlapci sú si
fyzicky veľmi podobní.

V skutočnosti, dievčatá sú
do puberty dokonca silnejšie

a vyspelejšie.

A my dospelí sa napriek tomu správame,

ako keby dievčatá boli krehké

a potrebovali viac pomoci

a neboli schopné poradiť si
tak ako chlapci.

Toto je odkaz, ktorý ako deti vstrebávame,

je to odkaz, ktorý do nás naplno
prenikne počas dospievania.

My ženy tomu veríme, muži tiež,

a môžete hádať, čo nasleduje.

Keď sa staneme rodičmi,
posúvame tento odkaz na naše deti

a tak ďalej.

A tak som dostala odpoveď.

Toto je dôvod, prečo sa od žien,
dokonca aj od požiarničiek,

očakáva strach.

Preto sa ženy často boja.

Viem, že niektorí z vás
mi nebudú veriť, keď poviem,

že nie som proti strachu.

Ja viem, že je to dôležitý pocit,
ktorý nás drží v bezpečí.

Ale problémom je, keď sa strach
stane primárnou reakciou,

ktorú povzbudzujeme a
vštepujeme dievčatám,

kedykoľvek narazia na niečo nové.

Roky som sa venovala paraglidingu.

(potlesk)

Klzák je niečo ako padák podobný krídlu,

ktorý dobre lieta,

mnohým pripomína posteľnú plachtu

s pripevnenými šnúrkami.

(smiech)

Strávila som veľa času na vrcholkoch hôr,

nafukovaním tejto plachty,

bežaním a lietaním.

A viem, že si myslíte:

„Caroline, trochu strachu
by ti tu nezaškodilo.“

A máte pravdu.

A môžem vás uistiť, že som sa bála.

Ale na vrchole hory,

keď som čakala na ten správny vietor,

prežívala som taktiež
veľa ďalších pocitov:

radosť, sebadôveru...

Vedela som, že som dobrý pilot.

Vedela som, že podmienky sú dobré,
ináč by som tam nebola.

Vedela som, aké skvelé je
byť tisíc stôp nad zemou.

Áno, strach tam bol,

ale dobre som sa naň pozrela

a ohodnotila jeho dôležitosť

a umiestnila ho tam, kam patril,

čo väčšinou bolo až za vzrušenie,

očakávanie a moju sebaistotu.

Takže nemám nič proti strachu.

Ale som za odvahu.

Tým nechcem povedať, že
vaše dcéry musia byť hasičky,

alebo že by mali byť paraglajderky,

len tvrdím,

že vychovávame naše dievčatá,
aby boli bojazlivé, dokonca bezbranné

a začína to, keď ich varujeme
pred fyzickým rizikom.

Strach, ktorému sa učíme,

a zážitky, ktoré neprežijeme,

zostávajú s nami, aj keď sa staneme ženami

a formujú sa na veci,
s ktorými zápasíme celý život:

na našu zdráhavosť
pri verejných vystupovaniach,

na podriadenosť, ktorú ukazujeme,
len aby sme boli obľúbené,

na nedostatok sebaistoty pri
vlastných rozhodnutiach.

Ako sa teda stať odvážnymi?

Mám dobrú správu.

Odvahe sa dá naučiť

a ako všetko, čo sa dá naučiť,

potrebuje len tréning.

A tak po prvé,

musíme sa zhlboka nadýchnuť

a povzbudiť naše dievčatá,

aby sa vozili na skateboarde
a liezli po stromoch

a aby sa šplhali po preliezačkách
na detskom ihrisku.

To spravila moja mama.

Vtedy si toho nebola vedomá,

ale výskumníci majú na to pomenovanie.

Hovoria tomu riskantné hranie.

A štúdie ukázali, že je to
pre všetky deti dôležité,

pretože ich učí posúdiť riziko

a predčasne sa neradovať,

trénuje ich odolnosť a sebaistotu.

Inými slovami,

keď deti idú von a testujú svoju odvahu,

dostávajú hodnotné lekcie života.

Po druhé,

musíme prestať neustále
upozorňovať naše dievčatá.

Takže všímajte si sami seba,
keď nabudúce poviete:

„Dávaj si pozor, lebo sa zraníš“,

alebo „Nerob to, je to nebezpečné“.

A pamätajte, že čo jej
v skutočnosti vravíte je,

že sa nemá príliš snažiť,

že nie je dosť dobrá

a že by sa mala báť.

Po tretie,

musíme aj my ženy začať cvičiť odvahu.

Nemôžme učiť naše dievčatá,
pokiaľ sa to sami nenaučíme.

Ďalej,

strach a radosť prežívame podobne,

trasenie rúk,

zrýchlený tep,

napäté nervy.

A stavila by som sa,

že skúsenosť, pred ktorou ste cúvli

lebo vás na smrť vyľakala,

by väčšinu z vás posilnila

a vy ste tak o túto príležitosť prišli.

Takže začnite skúšať.

Zatiaľ čo dievčatá môžu ísť von
učiť sa byť odvážnymi,

dospelí nebudú jazdiť na hoverboardoch
a liezť po stromoch.

Ale môžeme trénovať doma, v práci,

alebo aj tu,

nájsť odvahu a prihovoriť sa
niekomu, koho obdivujete.

A na záver,

keď je vaša dcéra na bicykli,

povedzme na vrchole strmého kopca

a bojí sa zísť dole,

veďte ju k tomu, aby sama
zhodnotila svoju odvahu.

Napokon, ten kopec je možno
naozaj príliš strmý,

ale k tomuto záveru musí dospieť
vďaka odvahe a nie zo strachu.

Pretože toto nie je o tom
strmom kopci, ktorý je pred ňou.

Je to o živote, ktorý má pred sebou,

a o tom, že má prostriedky na to,

aby ohodnotila a zvládla

všetky riziká, pred ktorými
ju ochrániť nemôžeme,

a výzvy, pri ktorých
jej nebudeme môcť radiť,

všetko, čomu naše dievčatá tu

a všade budú musieť v budúcnosti čeliť.

A mimochodom,

momentálny svetový rekord v plazení

(smiech)

je 35,18 míľ

(úžas)

a rada by som videla nejaké dievča
pokúsiť sa prekonať ho.

(potlesk)