Poďme sa rozprávať o smrti - Stephen Cave at TEDxBratislava

Smrť. Je to trochu ťažká téma. A podľa Stephena Cavea sa jej bojíme tak veľmi, že sa premýšľaniu o nej snažíme vyhnúť za každú cenu. Hoc aj vtedy, keď smrť je presne to, o čom si myslíme, že hovoríme. Na TEDxBratislava predstavuje štyri rozprávania, ktoré kultúry naprieč dejina používajú, aby sa vyhli premýšľaniu o smrti, a dáva nám dôvod na to, aby sme sa prestali brzdiť smrťou a začali sa zameriavať na život.

Dobrý večer, dámy a páni.

Mám otázku:

Kto z vás si pamätá, kedy ste si
prvý raz uvedomili, že zomriete?

Ja áno. Bol som mladý chlapec
a môj starý otec práve zomrel.

Pamätám si, že pár dní potom

som ležal v noci v posteli a snažil
som sa vidieť zmysel v tom, čo sa stalo.

Čo to vlastne znamenalo, že bol mŕtvy?

Kam sa podel?

Bolo to, ako keby sa otvorila
diera v realite a zhltla ho.

No vzápätí sa mi v mysli
objavila šokujúca otázka:

Keď mohol zomrieť on,
môže sa to stať aj mne?

Môže sa tá diera v realite otvoriť
a zhltnúť mňa?

Otvorí sa pod mojou posteľou,
kým budem spať a zhltne ma?

V istom momente sa deti dozvedia o smrti.

Môže sa to stať rôznymi cestami,
ale väčšinou sa to stane postupne.

Naše uvedomenie rastie počas toho,
ako dospievame.

Ak sa ponoríte do tmavých
zákutí vašej mysle, možno

tam nájdete pocit podobný tomu, ktorý
som cítil ja, keď môj starý otec zomrel

a keď som si uvedomil,
že sa to môže stať aj mne.

Ten pocit, že za týmto všetkým
je prázdnota, ktorá na nás čaká.

Tento vývin v detstve sa odráža
vo vývine nášho druhu.

Presne tak, ako bod
vo vašom vývine v detstve,

keď sa vaše vnímanie seba
a času stalo sofistikovaným

dosť na to, aby ste si uvedomili,
že ste smrteľní.

Takže ten bod v evolúcii nášho druhu
mohol nastať vtedy,

keď Zem obývali prví ľudia
a ich vnímanie seba a času

sa stalo sofistikovaným natoľko, aby boli
prvými, ktorí si uvedomili: "Ja zomriem."

Môžeme to nazvať našim prekliatím.

Je to cena, ktorú platíme za to,
že sme takí inteligentní.

Musíme žiť naše životy s vedomím,

že najhoršia vec, ktorá sa nám môže stať,
sa jedného dňa určite stane.

Koniec našich projektov, našich nádejí,
snov, našich jednotlivých svetov.

Každý z nás žije v tieni
našej súkromnej apokalypsy.

A to je strašidelné. Je to desivé,
a tak hľadáme cestu von.

V mojom prípade, keď som mal asi 5 rokov,

to znamenalo spýtať sa mamy.

Keď som sa začal pýtať:
"Čo sa stane, keď zomrieme?"

dospeláci v mojom okolí odpovedali
s typickou anglickou zmesou

trápnosti a neúprimného kresťanstva.

Fráza, ktorú som počúval najčastejšie,
znela, že starý otec

"je teraz tam hore a pozerá sa na nás."

A keby som zomrel ja,
čo sa samozrejme nestane,

tiež by som šiel tam hore.

Vďaka tomu smrť znela
ako existenčný výťah.

A to sa nezdalo veľmi uveriteľné.

V tom čase som zvykol sledovať
detský spravodajský program,

bola to doba objavovania vesmíru.

Ukazovali rakety vystreľované do oblohy,

do vesmíru, smerom "tam hore".

Ale ani jeden z astronautov,
keď sa vrátil,

nikdy nespomenul stretnutie
s mojím starým otcom.

Alebo inými mŕtvymi ľuďmi.
Ale ja som bol vystrašený.

A vidina nastúpenia
do existenčného výťahu,

aby som mohol vidieť svojho starého otca,
znela oveľa lepšie,

než byť zhltnutý prázdnotou,
kým som spal.

Takže som tomu veril,
aj keď to nedávalo zmysel.

Tento myšlienkový proces,
ktorým som prešiel ako dieťa,

a ktorým som prešiel veľakrát,
aj potom, čo som sa stal dospelým,

je vecou, ktorú psychológovia
nazývajú skreslenie.

Skreslenie je postup, pri ktorom
nám systematicky niečo uniká.

Pri ktorom zle odhadujeme,
zle súdime, ohýbame realitu,

alebo vidíme, čo chceme vidieť.

A skreslenie, o ktorom hovorím ja,
funguje takto:

Konfrontujte niekoho s faktom, že zomrie

a uverí každému príbehu, ktorý
mu bude tvrdiť, že to nie je pravda

a že môže žiť večne.

Aj keď to bude znamenať
nastúpenie do existenčného výťahu.

Toto môžeme chápať ako najväčšie
skreslenie zo všetkých.

Bolo dokázané vo viac ako
400 empirických štúdiách.

Tieto štúdie sú dômyselné, ale pritom
jednoduché. Fungujú asi takto:

Zoberiete si dve skupiny ľudí, ktorí sa
navzájom podobajú vo všetkých

dôležitých aspektoch a jednu skupinu
upozorníte na to, že zomrú,

ale tú druhú skupinu nie
a následne pozorujete ich správanie.

Takže teraz sledujete,
ako skresľuje správanie to,

keď ľuďom pripomeniete ich smrteľnosť.

A vždy dostanete rovnaký výsledok:

Ľudia, ktorým pripomenuli ich smrteľnosť,

skôr uveria príbehom, ktoré im tvrdia,
že môžu uniknúť smrti

a žiť večne.

Dám vám príklad: V jednom výskume
boli vybrané dve skupiny agnostikov,

to sú ľudia, ktorí sú nerozhodní ohľadom
svojho náboženského presvedčenia.

V jednej skupine boli požiadaní,
aby premýšľali o svojej smrti.

Druhá skupina bola požiadaná,
aby premýšľali o osamelosti.

Potom im bola znovu položená otázka
o ich náboženskom presvedčení.

Tí, ktorí mali premýšľať o smrti,

boli dvakrát ochotnejší
priznať vieru v Boha a Ježiša.

Dvakrát viac.

Aj keď pred tým boli rovnako agnostickí.

Vnuknite ľuďom strach zo smrti
a utečú k Ježišovi.

To poukazuje na to, že pripomenutím smrti
ľudia si skreslia smrť

aj bez dôkazov.

Toto funguje nielen v náboženstve,
ale aj v rôznych iných systémoch viery,

ktoré sľubujú nesmrteľnosť
v akejkoľvek podobe.

Či už je to preslávenie sa,
či byť rodičom alebo aj nacionalistom,

keď máte prisľúbenú spoluúčasť
vo väčšom celku.

Toto je skreslenie,
ktoré udalo tvar ľudskej histórii.

Teória za týmto skreslením vo viac
ako 400 štúdiách je nazývaná

teóriou riadenej hrôzy.
A jej myšlienka je jednoduchá:

Rozvíjame naše pohľady na svet,
to sú tie príbehy, ktoré si nahovárame

o svete a našom mieste v ňom,

aby sme si pomohli zvládnuť hrôzu zo smrti.

Tieto príbehy o nesmrteľnosti
majú tisíce rôznych prejavov.

No ja verím, že za touto
zjavnou rozmanitosťou

sa skrývajú len 4 základné druhy, ktoré
tieto príbehy o nesmrteľnosti môžu mať.

A my môžeme sledovať,
ako sa opakujú počas celých dejín.

Len s malými úpravami,
aby odrážali svoju dobu.

Teraz vám trochu priblížim tieto 4
základné druhy príbehov o nesmrteľnosti.

Chcem sa pokúsiť demonštrovať spôsob,
akým sú prerozprávané

v každej kultúre alebo generácii

s použitím slovník svojej doby.

Prvý príbeh je najjednoduchší:
Chceme sa vyhnúť smrti.

Sen ostať v našom tele,
na tomto svete, už navždy,

je tým prvým a najjednoduchším
druhom príbehu o nesmrteľnosti.

Spočiatku sa to môže zdať nepravdepodobné,

ale popravde, skoro každá
kultúra v histórii ľudstva

má nejaký mýtus alebo legendu
o elixíre života,

fontáne mladosti alebo hocičom inom,
čo nám sľubuje

večný život.

Staroveký Egypt mal také mýty,
staroveký Babylon, staroveká India.

V európskej histórii ich nájdeme
v práci alchymistov.

A dodnes tomu veríme,

akurát dnes používame jazyk vedy.

Pred 100 rokmi, keď boli práve
objavené hormóny,

ľudia verili, že hormonálna liečba
vylieči starnutie a rôzne choroby.

Dnes zas vkladáme našu vieru do kmeňových
buniek, genetického inžinierstva

a nanotechnológií.

Ale idea, že veda môže vyliečiť smrť,

je len ďalšou kapitolou v príbehu
o nájdení kúzelného elixíru,

v príbehu starom ako ľudstvo samo.

Ale vsádzanie všetkého
na myšlienku nájdenia elixíru

a následného večného života,
je riskantnou stratégiou.

Keď sa pozrieme späť,

na všetkých tých, ktorí hľadali elixír,

jediná vec, ktorú majú spoločnú,
je, že sú všetci mŕtvi.

(smiech)

Takže potrebujeme záložný plán.
A presne tento druh plánu B

je druhým príbehom o nesmrteľnosti,

a tým je vzkriesenie.

Zastáva ideu, že ja som toto telo,

ja som tento fyzický organizmus.

Akceptuje to, že musím zomrieť,

ale napriek tomu tvrdí,
že môžem vstať a znovu žiť.

Inak povedané, môžem urobiť to, čo Ježiš.

Ježiš zomrel, bol tri dni v hrobke,
potom vstal a opäť žil.

Táto idea, že môžeme byť všetci
vzkriesení a žiť znova,

je ortodoxnou vierou nielen
pre kresťanov, ale aj židov a moslimov.

Ale naša túžba veriť v tento príbeh
je v nás tak hlboko zakorenená,

že to znovu a znovu objavujeme
aj vo vedeckej podobe.

Napríklad idea o kryokomorách.

Je to myšlienka, že keď zomriete,
môžete sa dať zmraziť.

A potom, keď na to bude technológia
dosť pokročilá,

budete rozmrazení, opravení a oživení,
takže vzkriesení.

Niektorí ľudia veria vo všemohúceho Boha,
ktorý ich vzkriesi, aby mohli znova žiť

a iní veria vo všemohúceho vedca,
ktorý to urobí.

Pre niektorých je celá idea vzkriesenia,

vyskočenia z hrobu,
len niečo ako zlým zombiefilm.

Telo sa im zdá príliš špinavé, príliš
nespoľahlivé na to, aby zabezpečilo večný život.

Takže vsádzajú svoje nádeje na tretí,
viac spirituálny príbeh o nesmrteľnosti.

Myšlienka, že môžeme nechať naše telo
za nami a žiť ďalej ako duša.

Väčšina ľudí na Zemi verí, že majú dušu

a to je centrálnou ideou
mnohých náboženstiev.

Napriek tomu, vo svojej terajšej podobe,
vo svojej tradičnej forme,

je idea o duši veľmi populárna,

aj tak ju stále pretvárame
pre náš digitálny vek.

Napríklad, že môžete opustiť vaše telo

nahratím vašej mysle, vašej podstaty,
vášho ozajstného ja do počítača,

a tak žiť ďalej ako avatar v éteri.

Samozrejme, existujú skeptici, ktorí
hovoria, že ak sa pozrieme na dôkazy vedy,

najmä neurovedy, naznačuje to, že vaša myseľ,
vaša esencia, vaše skutočné ja,

je veľmi závislé na určitej časti vášho tela,

a to na vašom mozgu.

A práve títo skeptici nachádzajú komfort
v štvrtom druhu príbehu o nesmrteľnosti,

a tým je dedičstvo.

Idea, že môžete žiť ďalej v ozvene,
ktorú tu zanecháte.

Ako veľký grécky bojovník Achilles,
ktorý obetoval svoj život v boji proti Tróji,

aby mohol získať nesmrteľnú slávu.

Snaha nadobudnúť slávu je rozšírená teraz

ako bola aj v minulosti.

A v našom digitálnom veku
je oveľa jednoduchšie ju získať.

Nemusíte byť veľkým bojovníkom, akým bol
Achilles, ani veľkým kráľom alebo hrdinom.

Všetko, čo k tomu potrebujete,
je internetové pripojenie a smiešna mačka.

(smiech)

Niektorí ľudia však preferujú viac
hmatateľné, biologické dedičstvo,

napríklad deti.

Alebo by chceli, dúfajú, že budú
žiť ako súčasť väčšieho celku -

národa, rodiny, kmeňa alebo genofondu.

Ale znovu sú tu skeptici, ktorí pochybujú,
že dedičstvo znamená nesmrteľnosť.

Woody Allen, napríklad, povedal:

"Nechcem žiť v srdciach mojich spoluobčanov.

Chcem žiť vo svojom byte."

(smiech)

Ak však chcete žiť vo svojom byte,

potrebujete samozrejme elixír.

Čo bol prvý druh našich
príbehov o nesmrteľnosti.

Takže toto boli 4 základné druhy
príbehov o nesmrteľnosti

a snažil som sa dať nejaký zmysel tomu,
ako sú prerozprávané každou generáciou,

len s malými odchýlkami,
aby pasovali do danej doby.

Fakt, že sa vynárajú takýmto spôsobom,
v tak veľmi podobnej forme,

ale tak veľmi odlišných systémoch viery,
myslím dokazuje,

že by sme mali byť skeptickí

voči pravdivosti ktorejkoľvek verzie
týchto príbehov.

Fakt, že niektorí ľudia veria,

že všemocný Boh ich vzkriesi
a budú žiť znova

a iní veria, že to zas
dokáže všemocný vedec

nasvedčuje, že tomu neveria na základe
sily dôkazov.

Skôr týmto príbeho veríme,
pretože sme im naučení veriť.

A naučení sme tomu preto,
lebo sa tak veľmi bojíme smrti.

Takže otázka znie,
sme odkázaní viesť jeden život,

ktorý je tvorený strachom a popieraním?

Alebo môžeme prekonať toto skreslenie?

Grécky filozof Epikouros
si myslel, že môžeme.

Tvrdil, že strach zo smrti je prirodzený,
ale nie racionálny.

Povedal: "Smrť pre nás nič neznamená,

pretože keď sme tu, smrť nie je,

a keď je tu smrť, my sme preč."

Toto je veľmi často citované, ale je
veľmi zložité to pochopiť a osvojiť si to,

pretože práve myšlienka na to, že
sme preč, sa tak ťažko predstavuje.

Takže o 2 000 rokov ďalší filozof,
Ludwig Wittgenstein,

to predniesol takto:

"Smrť nie je udalosťou v živote,

nežijeme, aby sme zažili smrť."

A dodal:
"V tomto zmysle, život nemá konca."

Takže pre mňa ako dieťa bolo
prirodzené báť sa zhltnutia prázdnotou,

ale nebolo to racionálne,
pretože byť zhltnutý prázdnotou,

nie je niečo, čo niekto z nás zažije.

Prekonanie tohto skreslenia
nie je jednoduché

pretože strach zo smrti
je v nás hlboko zakorenený.

Ale práve keď si uvedomíme,
že samotný strach nie je racionálny

a keď si priznáme spôsoby,

ktorými nás to nevedome ovplyvňuje,

potom môžeme aspoň skúsiť

minimalizovať vplyv,
ktorý to má na náš život.

Myslím, že pomôže,
ak si život predstavíme ako knihu:

Presne ako kniha je ohraničená
začiatkom a koncom,

aj naše životy sú ohraničené
narodením a smrťou.

A aj keď je kniha limitovaná
začiatkom a koncom,

môže obsahovať vzdialené krajiny, exotické
postavy, fantastické dobrodružstvá.

A aj keď je kniha ohraničená
začiatkom a koncom,

postavy v nej nepoznajú hranice.

Poznajú len momenty,
ktoré tvoria ich príbeh,

aj keď je kniha zatvorená.

Takže postavy v knihe sa neboja
dosiahnuť poslednú stranu.

Long John Silver sa nebojí,
že dočítate vašu knihu Ostrova pokladov.

A tak isto by sme to mali vnímať aj my.

Predstavte si knihu vášho života,

jej obal, jej začiatok a koniec sú
vaše narodenie a smrť.

Môžete poznať len momenty medzi nimi,

momenty, ktoré tvoria váš život.

Nedáva zmysel, aby ste sa báli toho,
čo je mimo obalu,

či už pred vaším narodením
alebo vašou smrťou.

A taktiež, by ste sa nemali zaoberať tým,
aká dlhá je vaša kniha,

alebo či je to komiks alebo epos.

Jediná vec, na ktorej záleží, je,
že vy z nej urobíte dobrý príbeh.

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem.