Som kapitalista. Po tridsaťročných skúsenostiach s kapitalistickým systémom a založení takmer troch desiatok spoločností s trhovou hodnotou v rozmedzí desiatok miliárd dolárov nepatrím medzi jedno percento najlepšie zarábajúcich, ale medzi jednu stotinu percenta. Keďže bohatstvo kapitalistov ako ja nikdy nebolo väčšie, prišiel som medzi vás, aby som sa podelil o naše tajomstvo. Otázka znie, ako sme to dokázali? Ako si dokážeme každým rokom odkrojiť stále väčší kus z ekonomiky? Sú bohatí múdrejší než pred tridsiatimi rokmi? Pracujeme tvrdšie ako kedysi? Sme vyšší a krajší? Bohužiaľ, nič z toho nie je pravda. Zdroj nášho úspechu sa dá zredukovať na jedno slovo – ekonómia. Teraz vám prezradím to kruté tajomstvo. V minulosti ekonómovia pracovali vo verejnom záujme, no v súčasnej ére neoliberalizmu pracujú len pre veľké spoločnosti a miliardárov. A to je čoraz viac problematickejšie. Môžeme prijať legislatívu, ktorej úlohou bude viac daňovo zaťažiť bohatých, regulovať vplyvné spoločnosti alebo zabezpečiť nárast miezd. V minulosti k tomu už došlo. No ekonómovia zastávajúci neoliberalizmus by nás varovali, že takáto legislatíva by bola chybou. Podľa nich zvyšovanie daní brzdí hospodársky rast, všetky formy štátnej regulácie sú neefektívne a zvyšovanie miezd vedie k znižovaniu počtu pracovných miest. Dôsledkom takejto argumentácie je fakt, že za posledných tridsať rokov len v samotných Spojených štátoch je jedno percento najlepšie zarábajúcich o 21 biliónov dolárov bohatších, zatiaľ čo spodných 50 percent je o 900 miliárd chudobnejších. Tento model prehlbovania nerovnosti sa do veľkej miery opakuje po celom svete. A napriek tomu, že rodiny strednej triedy bojujú o prežitie z platov, ktoré sa za posledných takmer 40 rokov nezmenili, neoliberálni ekonómovia naďalej tvrdia, že jediné rozumné vysporiadanie sa s bolestivými dôsledkami úsporných opatrení a globalizácie spočíva v ďalších úsporných opatreniach a ešte väčšej globalizácií. Čo má teda spoločnosť spraviť? Mne je úplne jasné, čo musíme urobiť. Potrebujeme nový model ekonómie. Ekonómia sa dlho považovala za nevýraznú vedu. Mali sme na to dobrý dôvod, lebo hoci sa v súčasnosti často vyučuje, nie je to vôbec veda. A to aj napriek jej pôsobivému matematickému aparátu. Čoraz viac akademikov a odborníkov z praxe dospelo k záveru, že nesprávnosť neoliberálnej ekonomickej teórie je až nebezpečná. Súčasná, stále naliehavejšia kríza zväčšujúcej sa nerovnosti a rastúca politická nestabilita sú priamym dôsledkom aplikovania zlej ekonomickej teórie za posledné desaťročia. Teraz už vieme, že ekonómia, ktorá mi umožnila zbohatnúť, je nielen nesprávna, ale aj spiatočnícka. Dospeli sme k záveru, že hospodársky rast nevytvára kapitál, ale ľudia. Prospechu spoločnosti nepomáha sledovanie vlastných záujmov, ale vzájomná pomoc. Spolupráca, nie konkurencia, vedie k jej prosperite. Teraz vieme, že nespravodlivá a elitárska ekonomická teória stojí v ceste efektívnej spolupráci medzi ľuďmi potrebnej na prosperovanie modernej spoločnosti. Čo sme teda spravili zle? Ukazuje sa, že je až bolestne zrejmé, že základné tézy tvoriace kostru neoliberálnej ekonomickej teórie sú objektívne nesprávne. V dnešnej prednáške vám najprv bližšie predstavím nesprávne tézy, potom opíšem, ktoré zdroje podľa vedeckej obce vedú k prosperite spoločnosti. Prvá téza neoliberálnej ekonómie vníma trh ako efektívny rovnovážny systém. Teda nárast jednej premennej, napríklad miezd, vedie k poklesu druhej premennej, napríklad pracovných miest. Keď sme v Seattli, mojom bydlisku, zaviedli v roku 2014 prvú minimálnu hodinovú mzdu v USA v hodnote 15 dolárov, vnímali to neoliberáli ako ohrozenie ich vzácneho rovnovážneho systému. Varovali pred nárastom ceny práce, ktorý spôsobí, že firmy o ňu budú mať stále menší záujem. Tisíce nízkopríjmových zamestnancov príde o prácu. Zatvoria sa reštaurácie. No... nestalo sa tak. Miera nezamestnanosti výrazne klesla. Gastrobiznis v Seattli začal prekvitať. Prečo? Pretože žiaden rovnovážny systém neexistuje. Pretože zvyšovanie miezd neničí pracovné miesta, vytvára ich. Pretože, napríklad, povinnosťou majiteľov reštaurácií platiť svojim zamestnancom toľko, aby si aj oni mohli dovoliť jesť v reštauráciach, sa gastrobiznis nezmenšuje. Práve naopak, rastie. (potlesk) Ďakujem. Druhá téza tvrdí, že cena tovarov a služieb sa vždy rovná ich hodnote. To znamená, že dôvod, prečo vy zarobíte 50 000 dolárov ročne a ja 50 miliónov dolárov ročne, spočíva v tom, že hodnota mojej práce je tisíckrát vyššia. Určite pre vás nebude prekvapujúce, že táto téza hrá do karát výkonným riaditeľom, ktorí si sami vyplácajú 50 miliónov dolárov ročne, no svojim zamestnancom platia mzdy na hranici chudoby. Prosím, verte mi ako niekomu, kto riadil desiatky podnikov – je to nezmysel. Mzdy pracovníkov nereflektujú hodnotu ich práce. Reflektujú ich schopnosť vyjednávať. Klesajúci podiel miezd na HDP nie je výsledok klesajúcej produktivity ich práce, ale rastúcej moci ich zamestnávateľov. A... (potlesk) Tým, že neoliberálna ekonomická teória zastiera túto obrovskú nerovnováhu medzi kapitálom a prácou, stáva sa v skutočnosti ochranným štítom bohatých. Tretia a zďaleka najškodlivejšia téza je založená na modeli správania, ktorý ľudí vníma ako „homo economicus“. Čo v podstate znamená, že sme všetci úplne sebeckí, dokonale racionálni a neprestajne robíme všetko vo svoj prospech. Položte si otázku, či vám dáva zmysel, že dôvod všetkých vašich dobrých skutkov by mal byť čo najväčší úžitok? Je možné, že keď vojak skočí na granát na obranu svojich spolubojovníkov, ide mu len a len o seba? Dôvod, prečo si myslíte, že to nedáva zmysel a protirečí morálnej intuícií, je ten, že to tak je. Potvrdzujú to aj najnovšie výskumy. Tento model správania však stojí v centre chladnej a krutej neoliberálnej ekonómie. Je morálne neprípustný, ako aj vedecky nesprávny. Ak bez uváženia akceptujeme prirodzenosť ľudskej sebeckosti, tak pri pohľade na nespochybniteľnú prosperitu vo svete dôjdeme k logickému záveru, že podľa definície musí platiť: milióny sebeckých skutkov zázračne vedú k prosperite a spoločenskému dobru. Ak sa ľudia snažia využiť všetko vo svoj prospech, potom musí mať prosperita zdroj v našej sebeckosti. Z tejto teórie logicky vyplýva, že chamtivosť je dobrá a vzrastajúca nerovnosť efektívna. Jediným účelom podnikania je obohatenie akcionárov. V opačnom prípade dochádza k spomaleniu hospodárskeho rastu a celkovému poškodeniu ekonomiky. Tento chválospev sebectva tvorí ideologický základ neoliberálnej ekonómie – spôsobu myslenia, ktorý viedol k ekonomickým opatreniam umožňujúcim mne a mojim bohatým kamošom patriacim do top jedného percenta, užívať si všetky výhody ekonomického rastu za posledných 40 rokov. Ale ak namiesto toho akceptujeme výsledky najnovších empirických výskumov, teda reálnej vedy, z ktorej vyplýva, že ľudia dokážu efektívne spolupracovať, vzájomne si pomáhať a intuitívne morálne konať, prídeme k logickému záveru, že zdrojom prosperity nie je sebeckosť, ale spolupráca, že hnacou ekonomickou silou ľudstva nie sú vlastné záujmy, ale vrodená schopnosť ľudí vzájomne si pomáhať. Základným pilierom nového modelu ekonómie sú naše životné skúsenosti, ktoré nám umožňujú zdokonaliť sa. Tento prístup k ekonómii je na rozdiel od predchádzajúceho založený na pravde a morálnosti. Chcem však zdôrazniť, že tento nový model ekonómie som nevymyslel sám. Na tvorbe a zdokonaľovaní jeho teoretických základov a modelov pracujú univerzity po celom svete. Ich východiskom je nový kvalitný výskum v oblasti ekonómie, teórie komplexnosti, evolučnej teórie, psychológie, antropológie a iných disciplín. Napriek tomu, že nový model ekonómie nie je opísaný v žiadnej knihe a nemá dokonca ani ustálený názov, môžeme podľa neho zjednodušene popísať zdroj prosperity nasledovne: trhový kapitalizmus je evolučný systém, ktorý definuje zdroj prosperity prostredníctvom priamej úmernosti medzi rastom inovácií a dopytu. Inovácie sa zameriavajú na riešenie ľudských problémov. Dopyt na trhu dohliada na výber užitočných inovácií. Čím viac problémov vyriešime, tým viac prosperujeme. S nárastom prosperity však priamo súvisí aj vzrastajúca komplexnosť našich problémov a ich riešení. Táto narastajúca technická komplexnosť si vyžaduje stále vyššiu úroveň sociálnej a hospodárskej spolupráce na výrobu stále špecializovanejších produktov, ktoré definujú obraz modernej doby. Áno, neoliberálna ekonómia sa nemýli, keď tvrdí, že hospodárska súťaž zohráva kľúčovú úlohu pri fungovaní trhu. Na druhej strane však prehliada fakt, že ide o konkurenčný boj skupín vyznačujúcich sa vysokou mierou spolupráce. Ide teda o boj medzi firmami, sieťami firiem a štátmi. Každý úspešný podnikateľ vie, že vybudovanie tímu s fungujúcou spoluprácou využitím potenciálu každého člena vedie takmer vždy k lepším výsledkom ako práca skupiny sebeckých hlupákov. Ako sa teda otočíme neoliberalizmu chrbtom a vybudujeme udržateľnejšiu, prosperujúcejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť? Nový model ekonómie navrhuje len päť pravidiel. Po prvé, vyspelé ekonomiky nie sú džungle, ale záhrady. Čo znamená, že podobne ako záhrady aj trhy si vyžadujú starostlivosť. Trh je najlepšou sociálnou inštitúciou na riešenie ľudských problémov. Keď ho neregulujú sociálne normy a demokraticky prijatá legislatíva, je skôr zdrojom problémov ako riešení. Medzi typické príklady patria klimatická zmena a veľká finančná kríza v roku 2008. Druhé pravidlo považuje za zdroj hospodárskeho rastu inklúziu. Neoliberálny názor, ktorý tvrdí, že inklúzia je luxus, ktorý si pri absencií ekonomického rastu nemôžeme dovoliť, je nesprávny a spiatočnícky. Ekonomiku tvoria ľudia. Čím viac ľudí sa na nej rôznymi spôsobmi spolupodieľa, tým väčší je hospodársky rast trhových ekonomík. Tretie pravidlo poukazuje na to, že cieľom spoločnosti nie je len obohatiť akcionárov. Najväčšou podvodnou myšlienkou súčasného hospodárstva je neoliberálna predstava, že jediným cieľom spoločnosti a jedinou zodpovednosťou vedúcich pracovníkov je obohatiť seba a akcionárov. Nový model ekonómie musí a môže trvať na tom, že cieľom spoločnosti je zlepšiť životné podmienky všetkých zainteresovaných strán, či už zákazníkov, zamestnancov, komunít alebo akcionárov. Štvrté pravidlo: chamtivosť nie je dobrá vlastnosť. Nenásytnosť z vás nespraví kapitalistu, ale sociopata. (smiech) (potlesk) Keďže je naše hospodárstvo tak závislé od spolupráce, je sociopatia rovnako zlá pre spoločnosť, ako aj pre podnikanie. Po piate, na rozdiel od fyzikálnych zákonov, zákony ekonómie sú voliteľné. Neoliberálna ekonomická teória bola stále prezentovaná ako nemenný zákon prírody. No v skutočnosti ide o sociálne normy a vykonštruované naratívy založené na pseudovede. Naša túžba po spravodlivejšom, prosperujúcejšom a udržateľnejšom hospodárstve, dobre fungujúcej demokracii a občianskej spoločnosti, sa nezaobíde bez nového modelu ekonómie. Dobrou správou však je, že to, či bude meniť naše životy, závisí len od nášho rozhodnutia. Ďakujem. (potlesk) Nick, som si istá, že túto otázku dostávaš často. Ak nie si spokojný s hospodárskym systémom, prečo nerozdáš všetky peniaze a nepripojíš sa k zvyšným 99 percentám? No, áno aj nie. Stretávam sa s tým často. Často sa stretávam s výčitkou, že ak mi záleží na daniach a mzdách, prečo teda neplatím viac. Mohol by som to tak spraviť. Problémom však je, že takto sa toho veľa nezmení. Objavil som však spôsob, ktorý funguje oveľa, oveľa lepšie. Ok. Použijem svoje peniaze na tvorbu naratívov a prijímanie zákonov, ktoré od bohatých budú vyžadovať platenie daní a lepšie ohodnotenie zamestnancov. (potlesk) Napríklad naša 15-dolárová minimálna mzda ovplyvnila 30 miliónov zamestnancov. - To funguje lepšie. - Skvelé. Ak by si zmenil názor, nájdeme záujemcov o tvoje peniaze. - Ďakujem. - Veľmi pekne ďakujeme.