RSAnimate uvádza Sir Ken Robinson Zmena paradigmy vzdelávania Všetky krajiny na svete v súčasnosti reformujú svoje školstvo a vzdelávanie. Majú na to dva dôvody. Prvý z nich je ekonomický. Snažíme sa prísť na to, ako vzdelávať naše deti, aby sa dokázali zaradiť do ekonomiky 21. storočia. Ako to však spravíme, keď ani netušíme, ako bude vyzerať ekonomika na konci tohto týždňa? Výborne to napríklad ukázala nedávna kríza. Ako to teda spraviť? A druhý dôvod je kultúrny. Každá krajina na svete sa snaží prísť na to, ako vzdelávať deti, aby mali aj kultúrne povedomie a identitu, aby sme deťom odovzdali kultúrne dedičstvo našich komunít a zároveň sa dokázali uplatniť vo svete, ktorý je stále viac globalizovaný. Ako dokážeme tieto snahy skĺbiť? Problémom je, že sa snažíme pripraviť ich na budúcnosť tým, čo sme robili v minulosti a týmto spôsobom si odcudzujeme milióny detí, ktoré nevidia zmysel v chodení do školy. Keď som ja ešte chodieval do školy, motivovali nás tvrdením, že keď sa budeme usilovať, dostaneme na konci štúdia titul a vďaka nemu dobrú prácu. Naše deti tomu už neveria. A robia správne. A aj keď je lepšie, keď človek titul má, prácu mu to negarantuje. A neveria tomu hlavne preto, že škola potláča skoro všetky aktivity, ktoré človeku dávajú zmysel a zaujímajú ho. Niektorí ľudia vravia, že by sme mali zvyšovať štandardy. Určite áno, mali by sme. Prečo by sme ich znižovali? Nestretol som sa so žiadnym argumentom pre ich zníženie. Samozrejme, že by sme ich mali zvyšovať. Problémom je, že súčasný systém vzdelávania navrhli a vytvorili pre inú dobu. Vznikol v intelektuálnej kultúre osvietenstva a v ekonomických podmienkach priemyselnej revolúcie. Pred prvou polovicou 19. storočia neexistovali systémy verejného vzdelávania. Je pravda, že ste sa mohli vzdelávať u Jezuitov, ak ste na to mali peniaze. Ale verejné školstvo platené z daní, povinné pre všetkých a zadarmo v čase, keď sa daný človek vzdeláva - to bola revolučná myšlienka. A mnohí ľudia voči nej protestovali. Vraveli, že nie je možné, aby deti ulice a pracujúce deti mohli mať nejaký úžitok z verejného školstva. Že nie sú schopné naučiť sa čítať a písať a prečo by sme nimi mali strácať čas? Do tohto modelu sa zabudovali celé kopy predpokladov o usporiadaní spoločnosti a o schopnostiach detí. Tento systém vznikol na základe ekonomických požiadaviek doby a jeho základom sa stal intelektuálny model ľudskej mysle, a týmto spôsobom sa v tom čase vnímala inteligencia. Inteligencia pozostávala zo schopnosti dedukcie a uvažovania a zo znalostí klasických diel. Dnes to poznáme pod pojmom akademické predpoklady. A školský systém má v svojich koreňoch zakotvený predpoklad, že existujú dva druhy ľudí. Akademické a neakademické typy. Múdri ľudia a hlúpi ľudia. Dôsledkom toho je, že mnohí skvelí ľudia si o sebe myslia, že sú hlúpi, pretože ich porovnávali práve s touto predstavou o ľudskej mysli. Školstvo teda stojí na dvoch pilieroch - ekonomickom a intelektuálnom. Podľa mňa však tento model spôsobil chaos v životoch mnohých ľudí. Niektorým to vyhovovalo. Niektorí ľudia v takom vzdelávaní získali mnoho. Ale väčšina ľudí vôbec nie. Namiesto toho trpia týmto neduhom. Toto je moderná detská epidémia, ktorá je taká nepochopená ako je fiktívna. Nazýva sa ADHD. (Porucha pozornosti a hyperreaktivita) Toto je mapa USA, ktorá znázorňuje množstvo predpisov na lieky proti ADHD. Nechcem tým vôbec povedať, že ADHD neexistuje. Nie som kvalifikovaný, aby som sa k existencii ADHD vyjadroval. Viem, že väčšina psychológov a pediatrov si myslí, že ADHD existuje, ale stále sa o tom ešte diskutuje. Naisto však viem, že sa nejedná o epidémiu. Týmto deťom dávame lieky tak rutinne, ako sme im kedysi vyberali mandle, len na základe toho, že to je dnes v móde. Pritom naše deti žijú v najviac stimulujúcej dobe v histórii zeme. Zo všetkých strán sú obkľúčené informáciami a snahou upútať ich pozornosť. Počítače, mobily, reklamy, stovky televíznych programov, a my tie deti trestáme, že sa nedokážu sústrediť. A na čo sa majú sústrediť? Predovšetkým na nudné hodiny v škole. Myslím, že to nie je náhodou, že výskyt ADHD stúpol súbežne s nárastom štandardizovaného testovania. Deťom predpisujú Ritalin a Adderall a ďalšie, často dosť silné lieky, aby sa dokázali sústrediť a upokojiť sa. Ale podľa tejto mapy výskyt ADHD stúpa v smere zo západu na východ USA. Ľudia začnú strácať záujem v Oklahome, V Arkansase už nedokážu poriadne myslieť a vo Washingtone sú už úplne mimo. A myslím, že pre to existujú aj ďalšie dôvody. Je to fiktívna epidémia. Ak sa na tým zamyslíme, umenie, avšak nielen umenie, ale platí to aj pre predmety ako matematika a prírodné vedy, ale hlavne umenie je obeťou tejto školskej mentality. Hlavne umenie. Umenie oslovuje človeka a vyvoláva estetický zážitok. To je taký, kedy vaše zmysly vnímajú na maximum, a vy sa ponoríte do prítomného momentu, rezonujete s tým, čo sa deje okolo vás, plne zažívate, naplno žijete. Anestetikum vytvára presný opak, tlmí zmysly a umŕtvuje vnímanie, čo sa deje okolo vás. Mnohé z liekov na ADHD tlmia nervovú činnosť. Deti prechádzajú naším vzdelávaním pomocou anestetík. Podľa mňa by sme mali robiť presný opak. Nemali by sme ich uspávať, mali by sme ich prebúdzať, aby rozvíjali to, čo majú v sebe. Ale tento model je, aký je. Súčasné školstvo je založené na potrebách priemyslu a bolo stvorené na jeho obraz. Uvediem pár príkladov. Školy stále pripomínajú priemyselnú výrobu. Zvončeky, rozličné oddelenia, špecializácia na rôzne predmety. Deti vzdelávame podľa ročníkov. Prechádzajú školou len s deťmi rovnakého veku. Prečo to tak robíme? Prečo predpokladáme, že to najdôležitejšie, čo deti majú spoločné, je ich vek? Vyzerá to tak, že najdôležitejší je dátum ich výroby. Ja však poznám deti, ktoré sú šikovnejšie ako ich rovesníci v určitej oblasti alebo v rôznych častiach dňa, alebo v malých skupinách, alebo vo veľkých skupinách, alebo niekedy samostatne. Ak chcete pokrokový vzdelávací systém, nemôžete ho založiť na pásovej výrobe. Náš systém sa však snaží o uniformitu, presadzuje stále viac štandardných testov a štandardných osnov, chce stále viac štandardizovať. Myslím si, že potrebujeme vykročiť presne opačným smerom. Presne to myslím zmenou paradigmy. Prednedávnom sa uskutočnila štúdia divergentného myslenia. Zverejnili ju pred pár rokmi. Divergentné myslenie nie je to isté ako kreativita. Kreativita znamená, že prichádzate na nové originálne myšlienky, ktoré majú hodnotu. Divergentné myslenie nie je kreativitou, ale je to nevyhnutný predpoklad pre kreativitu. Je to schopnosť vidieť viacero možných odpovedí na otázku, viacero možných interpretácii otázky. Dalo by sa to tiež nazvať laterálnym alebo paralelným myslením, nemyslieť len lineárne alebo konvergentne. Vidieť viacero možných odpovedí, nie len jednu. Máme na to tiež rôzne testy. Jedným z nich je napríklad táto úloha: Na čo všetko sa dá použiť spinka na papier? Jedna bežná otázka. Niektorí ľudia vymyslia 10-15 vecí. Niektorí môžu vymyslieť 200. A to napríklad tak, že si povedia: Mohla by spinka mať 30 metrov a byť vyrobená z gumy? Nemusí to predsa byť len taká spinka, ako ju bežne poznáme? Vedci teda túto schopnosť testovali na 1500 dobrovoľníkoch, svoj pokus popísali v knihe "Bod zlomu a po ňom", a ak ste podľa protokolu získali určitý počet bodov, boli by ste boli géniom divergentného myslenia. Hádajte, koľko percent z 1500 ľudí by boli géniami divergentného myslenia. Ešte vám o nich prezradím jednu vec. Boli to škôlkari. Tak čo si myslíte? Koľko percent géniov? 80? 98%! Jednalo sa o prospektívnu štúdiu, takže rovnaké deti otestovali o 5 rokov neskôr vo veku 8-10 rokov. Čo myslíte? 50%? 32%. O 5 rokov neskôr testovali znova vo veku 13-15 rokov (10%). Je tu vidieť istý trend, však? A to je zaujímavé, pretože by ste možno čakali, že to bude naopak. Začínate ako začiatočník a zlepšujete sa časom. Toto však poukazuje na dve veci: 1. Všetci máme túto schopnosť. 2. Časom ju strácame. Týmto deťom sa za tie roky stali mnohé veci, kým dospeli. Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa im stali bolo, že sa stali vzdelanými. Strávili 10 rokov v škole, kde im vraveli, že je len jedna správna odpoveď, že je vzadu v knižke a že sa nemajú dívať. A že nemajú opisovať, lebo to je podvádzanie. Mimo školy sa to volá spolupráca, ale v školách nie. A to nie je tak preto, že to tak chcú učitelia. Je to tak, pretože máme taký systém. Je to v ňom hlboko zakorenené. Musíme o ľudských schopnostiach začať rozmýšľať inak. Musíme opustiť starý koncept delenia schopností na akademické, neakademické, abstraktné, teoretické, odborné, a uvedomiť si, že je to celé len mýtus. Musíme si tiež všimnúť, že najlepšie sa nám učí v skupinách a že spolupráca je základom vzdelávania. Ak ľudí rozdelíme a posudzujeme oddelene, vytvárame prekážku medzi nimi a ich prirodzeným vzdelávacím prostredím. A je tiež zásadné, aby sme vnímali a menili kultúru našich inštitúcií, ich zaužívané zvyky a prostredie, ktoré vytvárajú. Slovenské titulky: Peter Ščigulinský www.slobodaucenia.sk www.svobodauceni.cz