Rozprávam príbehy. A rada by som vám povedala niekoľko osobných príbehov o tom, čo rada nazývam „nebezpečenstvom jediného príbehu“. Vyrástla som na univerzitnom internáte vo východnej Nigérii. Mama hovorí, že som začala čítať v 2 rokoch, aj keď ja si myslím, že 4 roky sú bližšie k pravde. Takže som začala čítať skoro a čítala som britské a americké detské knižky. Tiež som skoro začala písať a keď som asi v 7 rokoch začala písať, príbehy písané ceruzkou s voskovými kresbami, ktoré moja úbohá mama musela čítať, písala som presne také príbehy, aké som čítala: Všetky moje postavy boli biele a modrooké, hrali sa v snehu, jedli jablká, (smiech) a veľa sa rozprávali o počasí, aké bolo pekné, že vyšlo slnko. (smiech) Toto všetko napriek tomu, že som žila v Nigérii. Nikdy som nebola mimo Nigérie. Nemali sme sneh a jedli sme mangá a nikdy sme sa nerozprávali o počasí, pretože sme nepotrebovali. Moje postavy tiež pili veľa zázvorového piva, pretože postavy v britských knihách, ktoré som čítala, pili zázvorové pivo. No a čo, že som netušila, čo bolo zázvorové pivo. (smiech) A mnoho nasledujúcich rokov som zúfalo túžila ochutnať zázvorové pivo. Ale to je iný príbeh. Myslím, že to dokazuje, ako ovplyvniteľní a zraniteľní sme tvárou v tvár príbehu, hlavne ako deti. Kvôli tomu, že som čítala knihy, v ktorých postavy boli zo zahraničia, bola som presvedčená, že knihy v sebe museli mať cudzincov a museli byť o veciach, s ktorými som sa osobne nestotožnila. Nuž, veci sa zmenili, keď som objavila africké knihy. Dostupných ich bolo len málo a nájsť ich nebolo také ľahké, ako nájsť zahraničné knihy. Ale vďaka spisovateľom ako Chinua Achebe a Camara Laye, som prežila mentálny posun v mojom vnímaní literatúry. Uvedomila som si, že ľudia ako ja, dievčatá s pokožkou farby čokolády, ktorých divé vlasy sa nedali dať do chvosta, mohli tiež existovať v literatúre. Začala som písať o veciach, ktoré som spoznávala. Milovala som tie americké a britské knihy, ktoré som čítala. Zamiešali moju predstavivosť. Otvorili mi nové svety. Ale neočakávaným dôsledkom bolo, že som nevedela, že ľudia ako ja mohli existovať v literatúre. Takže, objav afrických spisovateľov pre mňa spravil toto: Zachránil ma pred jediným príbehom toho, čo sú knihy. Pochádzam z bežnej nigerijskej rodiny strednej triedy. Môj otec bol profesor. Moja mama administrátorka. Takže sme tiež mali, čo bola norma, u nás žijúcu domácich pomocníkov, ktorí často pochádzali z blízkych dedín. A keď som mala 8 rokov, dostali sme nového domáceho chlapca. Volal sa Fide. Mama nám o ňom povedala jedinú vec, že jeho rodina bola veľmi chudobná. Mama posielala sladké zemiaky a ryžu a naše staré oblečenie jeho rodine. A ak som nedojedla večeru, mama povedala: „Dojedz to! Čo to nevidíš? Ľudia ako Fideho rodina nemajú nič.“ Takže som cítila hroznú ľútosť pre Fideho rodinu. Potom sme v jednu sobotu išli jeho dedinu navštíviť a jeho mama nám ukázala krásne vzorovaný košík vyrobený zo zafarbených palmových listov, ktorý vyrobil jeho brat. Bola som ohromená. Nenapadlo mi, že by niekto v jeho rodine mohol naozaj niečo vyrobiť. Všetko, čo som o nich počula, bolo, akí boli chudobní, takže pre mňa bolo nemožné vidieť ich inak ako chudobných. Ich chudoba bola pre mňa ich jediným príbehom. O niekoľko rokov neskôr som o tom rozmýšľala, keď som opustila Nigériu, aby som študovala na univerzite v USA. Mala som 19. Moja americká spolubývajúca mnou bola šokovaná. Opýtala sa ma, kde som sa tak dobre naučila po anglicky, a bola zmätená, keď som jej povedala, že Nigéria mala náhodou ako oficiálny jazyk angličtinu. Opýtala sa ma, či by si mohla vypočuť moju „kmeňovú hudbu“, a bola následne veľmi sklamaná, keď som vytiahla moje pásky Mariah Carey. (smiech) Predpokladala, že neviem, ako používať sporák. Čo ma zasiahlo, bolo toto: Ľutovala ma ešte predtým, ako ma uvidela. Jej východiskový postoj ku mne, ako Afričanke, bol druh dobre mienenej ľútosti. Moja spolubývajúca mala jediný príbeh o Afrike: jediný príbeh katastrofy. V tomto jedinom príbehu nebola žiadna možnosť Afričanov hocijako jej podobných, žiadna možnosť pocitov iných ako ľútosť, žiadna možnosť spojenia ako rovnocenných ľudí. Musím povedať, že predtým, ako som išla do USA, som sa vedome neidentifikovala ako Afričanka. Ale v USA, kedykoľvek sa spomenula Afrika, ľudia sa obrátili na mňa. No a čo, že som nevedela nič o miestach ako Namíbia. Ale moju novú identitu som si osvojila a v mnohých ohľadoch o sebe rozmýšľam ako o Afričanke. Aj keď ma stále dosť naštve, keď sa o Afrike hovorí ako o krajine, najsúčasnejší príklad by bol môj, inak úžasný, let z Lagosu pred 2 dňami, počas ktorého bolo na lete spoločnosti Virgin oznámenie o charitatívnej práci v „Indii, Afrike a iných krajinách“. (smiech) Takže po tom, ako som strávila pár rokov v USA ako Afričanka, začala som rozumieť reakcii mojej spolubývajúcej na mňa. Ak by som nevyrástla v Nigérii a ak všetko, čo by som o Afrike vedela, bolo z populárnych obrazov, tiež by som si myslela, že Afrika je krajina plná krásnych výhľadov, krásnych zvierat a nepochopiteľných ľudí, ktorí bojujú nezmyselné vojny, umierajú na chudobu a AIDS, sú neschopní hovoriť za seba a čakajú na záchranu milým, bielym cudzincom. Videla by som Afričanov rovnako, ako som ako dieťa videla Fideho rodinu. Tento jediný príbeh o Afrike pochádza, myslím, zo západniarskej literatúry. Je jeden citát z písomností londýnskeho obchodníka menom John Locke, ktorý sa v roku 1561 plavil do západnej Afriky a o svojej cesty si robil fascinujúci záznam. Po tom, ako povedal, že Afričania sú „zver, ktorá nemá domy“, napísal „sú to tiež ľudia bez hláv, ich ústa a oči sú na ich poprsí“. Smiala som sa zakaždým, keď som to čítala. Človek musí obdivovať predstavivosť Johna Lockeho. Ale dôležité na tejto písomnosti je, že reprezentuje začiatok tradície rozprávania afrických príbehov na Západe: Tradícia subsaharskej Afriky ako miesta negatívov, miesta rozdielov, temnoty, ľudí, ktorí sú podľa slov úžasného poeta Rudyarda Kiplinga „napoly diabol, napoly dieťa“. A tak som si začala uvedomovať, že moja americká spolubývajúca počas svojho života musela vidieť a počuť rôzne verzie tohto jediného príbehu, tak ako profesor, ktorý mi raz o mojom románe povedal, že nie je „autenticky africký“. Bola som ochotná uznať, že na mojom románe bolo veľa vecí zle, že zlyhal na hromade miest, ale nepredstavovala som si, že zlyhá pri dosahovaní niečoho, čo sa nazýva africká autenticita. Vlastne som nevedela, čo má byť africká autenticita. Profesor mi povedal, že moje postavy boli príliš ako on, vzdelaní muži strednej triedy. Moje postavy šoférovali autá. Nehladovali. A teda neboli autenticky africkí. Ale musím rýchlo dodať, že som rovnako vinná v probléme jediného príbehu. Pred niekoľkými rokmi som navštívila Mexiko z USA. Politická klíma v USA bola v tom čase napätá, a stále tu boli debaty o imigrácii. A, ako sa často stáva v Amerike, imigrácia sa stala synonymom pre Mexičanov. Nekonečné príbehy o Mexičanoch, ako o ľuďoch, ktorí ošklbávali systém zdravotnej starostlivosti, zakrádali sa cez hranice, zatýkali ich na hraniciach, a tak podobne. Pamätám si, ako som chodila po Guadalajare počas prvého dňa, sledovala som ľudí idúcich do práce, zatáčajúcich tortilly na trhovisku, fajčiacich, smejúcich sa. Pamätám si, že môj prvý pocit bolo slabé prekvapenie. A potom ma zaplavila hanba. Uvedomila som si, že som bola taká ponorená v mediálnom obraze Mexičanov, že v mojej mysli sa pre mňa stali jedinou vecou, biednymi imigrantnmi. Uverila som jedinému príbehu Mexičanov a viac som sa za seba hanbiť nemohla. Takže tak sa tvorí jediný príbeh, ukážte ľudí ako jedinú vec, ako jednu jedinú vec, znova a znova, až sa ňou stanú. Je nemožné hovoriť o jedinom príbehu bez hovorenia o moci. Je slovo, igbánske slovo, na ktoré si spomeniem vždy, keď rozmýšľam o mocenských štruktúrách sveta, je to „nkali“. Je to podstatné meno, ktoré sa voľne prekladá ako „byť lepší ako iní“. Tak, ako naše ekonomické a politické svety, príbehy sú tiež definované princípom nkali: To, ako sú povedané, kto ich hovorí, kedy sú povedané, koľko príbehov je povedaných, veľmi záleží na moci. Moc je schopnosť nielen hovoriť príbeh inej osoby, ale vyrobiť definitívny príbeh tej osoby. Palestínsky poet Mourid Barghouti píše, že ak chcete vyvlastniť človeka, najjednoduchším spôsobom, ako to urobiť, je povedať ich príbeh a začať s „druhotne“. Začnite príbeh šípmi Indiánov, nie príchodom Britov, a dostanete úplne odlišný príbeh. Začnite príbeh neúspechom afrického štátu, nie koloniálnym vytvorením afrického štátu, a dostanete úplne iný príbeh. Prednedávnom som hovorila na univerzite, kde mi študent povedal, že bola taká škoda, že Nigérijčania páchali fyzické násilie, ako postava otca v mojom románe. Povedala som mu, že som práve prečítala román zvaný Americké psycho, (smiech) a že je taká škoda, že mladí Američania sú sérioví vrahovia. (smiech) (potlesk) Nuž, očividne som to povedala v záchvate mierneho hnevu. (smiech) Ale nikdy by mi nenapadlo, že len preto, že som prečítala román, v ktorom postava bola sériový vrah, že táto postave nejako reprezentuje všetkých Američanov. Nie je to preto, že som lepšia osoba ako ten študent, ale pretože vďaka americkej kultúrnej a ekonomickej moci, som videla veľa príbehov Ameriky. Čítala som Tylera, Updikea, Steinbecka a Gaitskilla. Nemala som jediný príbeh Ameriky. Keď som pred pár rokmi zistila, že spisovatelia by mali mať naozaj nešťastné detstvo, aby boli úspešnými, začala som rozmýšľať, že by som mohla vymyslieť hrozné veci, ktoré mi rodičia urobili. (smiech) Ale je pravdou, že som mala veľmi šťastné detstvo plné smiechu a lásky, vo veľmi súdržnej rodine. Ale mala som tiež starých otcov, ktorí umreli v utečeneckých táboroch. Môj bratranec Polle umrel, pretože nemohol dostať dostatočnú zdravotnú pomoc. Jedna z mojich najbližších priateliek, Okoloma, umrela v leteckej havárii, pretože naše hasičské autá nemali vodu. Vyrástla som pod utláčajúcimi vojenskými vládami, ktoré znehodnocovali vzdelanie, a tak niekedy moji rodičia nedostávali mzdu. A tak, ako dieťa som videla džem zmiznúť z výberu raňajok, potom zmizol margarín, potom sa chlieb stal príliš drahým, potom mlieko bolo na prídel. Ale hlavne, normalizovaný politický strach napadol naše životy. Všetky tieto príbehy ma robia tým, kým som. Ale trvať len na týchto negatívnych príbehoch, by ochudobnilo moju skúsenosť a prehliadla by som veľa ďalších príbehov, ktoré ma formovali. Jediný príbeh vytvára stereotypy, a problém s nimi nie je v tom, že sú nepravdivé, ale v tom, že sú nekompletné. Robia z jedného príbehu jediný príbeh. Samozrejme, Afrika je kontinentom katastrof: obrovských, ako strašné znásilnenia v Kongu, a depresívnych, ako je fakt, že takmer 5000 ľudí žiada o jedno miesto v Nigérii. ale sú aj iné príbehy, ktoré nie sú o katastrofe, a je veľmi dôležité, aby sme hovorili aj o nich. Vždy som mala pocit, že je nemožné zžiť sa s miestom či s človekom bez zžitia sa so všetkými príbehmi miesta a osoby. Dôsledkom jediného príbehu je, že: Okráda ľudí o dôstojnosť. Sťažuje nám rozpoznávanie ľudskej rovnosti. Prízvukuje, akí sme rozdielni a nie to, akí sme si podobní. Takže, čo ak by som pred výletom do Mexika sledovala debaty o imigrácii z oboch strán, americkej a mexickej? Čo ak by nám moja mama povedala, že Fideho rodina je chudobná a usilovná? Čo ak by sme mali africkú televíziu, ktorá by vysielala rôzne africké príbehy do celého sveta? To, čo nigérijský spisovateľ Chinua Achebe volá „rovnováhou príbehov“. Čo ak by moja spolubývajúca vedela o mojom nigeríjskom vydavateľovi, Muhtarovi Bakarem, úžasnom mužovi, ktorý zanechal prácu v banke, aby si splnil sen a založil vydavateľstvo? Bežné povedomie hovorilo, že Nigeríjčania nečítajú. Nesúhlasil. Cítil, že ľudia, ktorí vedeli čítať, by čítali, ak by bola pre nich literatúra cenovo dostupná. Čoskoro po publikácii môjho prvého románu, som mala interview pre jednu TV stanicu v Lagose a prišla ku mne žena, ktorá tam pracovala ako poslíček a povedala, „Naozaj sa mi páčil váš román. Nepáčil sa mi koniec. Teraz musíte napísať pokračovanie, a stane sa tam toto...“ (smiech) A jednoducho mi povedala, čo mám napísať v pokračovaní. Nebola som len očarená, úplne to mnou pohlo. Toto bola žena, jeden člen masy obyčajných Nigérijčanov, ktorí ani nemali čítať. Ale ona si nielen prečítala knihu, ale prisvojila si ju a cítila, že mi môže len tak povedať, čo napísať v pokračovaní. No a čo keby moja spolubývajúca vedela o mojej priateľke Funmi Iyande, nebojácnej ženy, ktorá moderuje TV šou v Lagose, a je odhodlaná povedať príbehy, na ktoré by sme radšej zabudli? Čo keby moja spolubývajúca vedela o srdcovej operácii, ktorá bola vykonaná v nemocnici v Lagose minulý týždeň? Čo keby moja spolubývajúca vedela o súčasnej nigérijskej hudbe, talentovaných ľuďoch spievajúcich po anglicky a v jazykoch Pidgin, Igbo, Yoruba a Ijo, zmiešaných vplyvoch Jay-Z-ho cez Fela a Boba Marleyho až po ich starých otcov. Čo keby moja spolubývajúca vedela o právničke, ktorá prednedávnom išla na nigérijský súd, aby bojovala proti podivnému zákonu, ktorý vyžaduje od žien, aby mali manželov súhlas pred obnovením ich pasu? Čo keby moja spolubývajúca vedela o Nollywoode plnom vynachádzavých ľudí, ktorí točia filmy napriek technickým problémom, filmy také populárne, že sú skutočne najlepším príkladom Nigérijčanov, konzumentov vlastnej práce? Čo keby moja spolubývajúca vedela o úžasne ambicióznej zapletačke vlasov, ktorá akurát začala vlastný biznis a predáva predĺženie vlasov? Alebo o miliónoch ostatných Nigérijčanov, ktorí začnú biznis, občas zlyhajú, ale pokračujú vo svojich ambíciách? Zakaždým, keď som doma, čelím bežným zdrojom hnevu väčšiny Nigérijčanov: našej neúspešnej infraštruktúre a vláde, ale tiež neobyčajnej pružnosti ľudí, ktorým sa darí napriek vláde, nie vďaka nej. Učím na workshopoch písania v Lagose každé leto a je úžasné, koľko ľudí sa prihlási, koľko ľudí chce písať, hovoriť príbehy. Môj nigérijský vydavateľ a ja sme práve založili neziskovú organizáciu Farafina Trust, a máme veľké sny o budovaní knižníc a renovovaní existujúcich knižníc a poskytovaní kníh pre štátne školy, ktoré nemajú vo svojich knižniciach nič, ale aj o organizovaní množstva workshopov o čítaní a písaní pre všetkých ľudí, ktorí chcú hovoriť veľa príbehov. Na príbehoch záleží. Na veľa príbehoch záleží. Príbehy boli používané na vyvlastňovanie a urážanie, ale príbehy môžu byť použité aj na posilnenie a vrátenie ľudskosti. Príbehy môžu zlomiť ľudskú dôstojnosť, ale príbehy ju môžu aj navrátiť. Americká spisovateľka Alice Walker napísala o svojich južanských príbuzných, ktorí sa presťahovali na sever. Dala im knihu o južanskom živote, ktorý za sebou zanechali. „Sedeli dookola, čítali si knihu, počúvali ma ako im ju čítam a kúsok raja sa im vrátil.“ Rada by som skončila touto myšlienkou: Keď odmietneme jediný príbeh, keď si uvedomíme, že nikdy nie je len jediný príbeh o nejakom mieste, vráti sa nám kúsok raja. Ďakujem. (potlesk)