Dicen que para ser poeta hay
que bajar alguna vez al infierno.
La primera vez que entré en la
cárcel no me sorprendió ni el ruido
de los candados, ni las puertas
que se iban cerrando, ni las rejas,
ni nada de todo lo que
yo me había imaginado.
Tal vez porque la cárcel está
en un lugar que es bastante abierto.
Se ve el cielo.
Las gaviotas pasan volando y te creés
que tenés el mar ahí al lado.
Que estás muy cerquita de la playa.
Pero en realidad las gaviotas van a comer
al basural que está cerquita de la cárcel.
Seguí entrando y de repente veía presos
moverse por los pabellones, cruzar.
Fue como si diese un paso hacia atrás
y pensara que yo podría
perfectamente haber sido alguno de ellos.
De haber tenido otra historia,
otro contexto, otra suerte.
Porque nadie, nadie, puede
elegir el lugar donde nace.
En el año 2009 me invitaron
a participar de un proyecto
que la Universidad Nacional de San Martín
tiene dentro de la Unidad 48,
para coordinar un taller de escritura.
El servicio penitenciario les cedió
un terreno en el fondo de la cárcel
y ahí mismo construyeron el edificio
del centro universitario.
La primera vez que me reuní con los presos,
les pregunté por qué estaban
pidiendo un taller de escritura
y me dijeron que ellos querían
poder poner en un papel
todo lo que no podían decir
y lo que no podían hacer.
Yo ahí decidí que quería hacer
entrar la poesía a la cárcel.
Entonces les dije por qué
no trabajábamos con la poesía,
si sabían lo qué era la poesía.
Nadie tenía ni idea de qué
era realmente la poesía.
Y además ellos me plantearon
que el taller no era solamente
para los presos universitarios,
sino que también abarcaba
a toda la población de presos comunes.
Y entonces yo dije para empezar
este taller yo necesito
alguna herramienta que tengamos todos.
Y esa herramienta era el lenguaje.
Entonces teníamos lenguaje, teníamos taller.
Podíamos tener poesía.
Pero lo que yo no calculé fue que
la desigualdad también vive en la cárcel
y había muchos de ellos que no tenían
ni siquiera un primario completo.
Muchos no manejaban la letra cursiva,
apenas una imprenta.
Tampoco escribían demasiado fluidamente.
Entonces empezamos a buscar poemas cortos,
muy cortos, pero muy potentes.
Y empezamos a leer y leímos
un autor y leímos otro autor
y al leer esos poemas tan cortitos,
entre todos se fueron dando cuenta
de que lo que hacía el
lenguaje poético era romper
una determianda lógica
y armaba otro sistema.
Romper la lógica del lenguaje es
también romper la lógica del sistema
al que ellos están
acostumbrados a responder.
Entonces apareció un nuevo sistema,
unas nuevas reglas
que los hizo entender muy rápidamente,
pero muy rápidamente,
que con el lenguaje poético iban a decir
absolutamente lo que ellos quisieran.
Dicen que para ser poeta hay
que bajar alguna vez al infierno.
Y a ellos infierno les sobra.
Les sobra infierno.
Una vez uno de ellos dice:
"En la cárcel no dormís nunca.
Nunca se puede dormir en la cárcel.
Jamás podés cerrar los párpados".
Y entonces, yo hice así como ahora,
un momento de silencio y les digo,
chicos, eso es poesía, eso.
El universo carcelario está exhibido,
lo tienen en la mano.
Todo esto que dicen,
que no duermen nunca.
Esto destila miedo. Todo esto no escrito.
Todo esto es la poesía.
Entonces empezamos a apropiarnos
de ese infierno.
Y nos metimos directamente,
de cabeza, en el séptimo círculo.
Y en ese séptimo círculo del infierno,
tan nuestro, y tan querido,
aprendieron que las paredes podían
ser invisibles, a hacer gritar
a las ventanas, a que nos escondiéramos
dentro de las sombras.
El primer año que había terminado
el taller convocamos
a una pequeña fiesta
de fin de año como se hace
cuando se realiza un trabajo
con tanto amor.
Uno quiere celebrar
y hacer una fiesta.
Convocamos a familiares, amigos,
autoridades de la universidad.
Lo único que tenían que hacer ellos
era leer un poema,
recibir su diploma, aplausos y eso
era toda nuestra sencilla fiesta.
Lo único que yo quiero poder dejar
es el momento en que esos hombres,
a veces enormes al lado mío.
O muchachos jovencísimos,
pero con un orgullo tremendo,
sostenían su papel y temblaban
como chicos y traspiraban
y leían su poema con la voz
absolutamente quebrada.
Ese momento a mí me hizo pensar mucho
que seguramente a muchos de ellos
era la primera vez que alguien los aplaudía
por algo que hubiesen hecho.
En la cárcel hay cosas
que no se pueden hacer.
En la cárcel no se puede soñar,
en la cárcel no se puede llorar.
Hay palabras que están prácticamente
prohibidas como la palabra tiempo,
la palabra futuro, la palabra deseo.
Pero nosotros nos atrevimos
a soñar y a soñar mucho
porque decidimos que iban
a escribir un libro.
No solamente escribieron un libro
sino que además lo encuadernaron.
Eso fue a fines de 2010.
Hicimos una segunda apuesta
y escribimos otro libro.
Y encuadernaron otro libro.
Eso fue hace poquito,
a fin del año pasado.
Lo que puedo ver semana a semana
es cómo se van convirtiendo
en otras personas,
cómo se van transformando.
Cómo la palabra les da una dignidad
que ellos no conocían,
ni siquiera podían imaginar.
No sabían que esa dignidad existía
y que podía ser de ellos.
En el momento del taller, en ese infierno amado
que tenemos, todos damos.
Abrimos las manos y el corazón y damos
lo que tenemos lo que podemos. Todos.
Todos por igual.
De esa forma uno siente que
al menos muy poquitito
está reparando esa tremenda
fractura social que hace que
a muchísimos como ellos los espera
la cárcel como único destino.
Recuerdo un verso de un
enorme poeta, un gran poeta,
de la Unidad 48 de nuestro
taller, Nicolás Dorado:
"Tengo que conseguir un hilo infinito
para coser esta gran lastimadura".
La poesía hace eso. Cose las
lastimaduras de la exclusión.
Abre puertas.
La poesía hace de espejo.
Inventa un espejo, que es el poema.
Ellos se reconocen, se miran
en el poema y escriben
desde lo que son y son
desde lo que escriben.
Para poder escribir hace falta
que ellos se apropien del momento
de la escritura que es un momento
extraordinario de libertad.
Tienen que entrar en la cabeza
y buscar ese pedacito de libertad
que nunca, que nunca nadie les puede
quitar al momento de escribir
y que también eso les sirve para
comprobar que la libertad es posible
aún estando dentro de la cárcel
y que la única reja que tenemos
en nuestro maravilloso espacio
es la palabra reja y que todos,
en nuestro infierno,
ardemos de felicidad
cuando se prende
la mecha de la palabra.
(Aplausos)
Yo les conté mucho sobre la cárcel,
mucho sobre lo que experimento
cada semana y lo que disfruto
y me transformo junto con ellos.
Pero no saben lo que a mí me gustaría
que Uds. pudiesen sentir, vivir,
experimentar aunque
sea unos pocos segundos
lo que yo cada semana disfruto
y me hace ser quien soy.
(Aplausos)
"El corazón mastica lágrimas de tiempo
ciego de ver esa luz
oculta la velocidad de la existencia
donde reman las imágenes
lucha, no se deja ir.
El corazón se agrieta bajo miradas tristes
cabalga en tormentas que riegan fuego
levanta pechos aminorizados de vergüenza,
sabe que el método no es solo leer y seguir
también desea ver el infinito azul.
El corazón se sienta a pensar las cosas,
lucha por no caer en lo común,
intenta aprender a amar sin herir,
respira el sol dándose coraje,
se entrega, viaja a la razón.
El corazón pelea entre ciénagas,
bordea la línea del inframundo,
cae sin fuerzas y no se entrega a lo fácil
mientras pasos desparejos de embriaguez
despiertan,
despiertan la quietud".
Soy Martín Bustamante,
estoy preso en la
Unidad 48 de San Martín,
hoy es mi día de salidas transitorias.
Y a mí la poesía y la literatura
me cambiaron la vida.
¡Muchas gracias!
(Aplausos)
CD: ¡Gracias!
(Aplausos)
Říká se, že aby se stal člověk básníkem,
musí okusit peklo.
Když jsem poprvé vstoupila do věznice,
nepřekvapilo mě ani řinčení zámků,
ani zavírající se dveře, ani mříže,
ani nic podobného tomu,
co jsem si představovala.
Možná to bylo tím, že vězení stojí na
poměrně otevřeném prostranství.
Je odtud vidět oblohu.
Nad hlavou vám létají racci a zdá se vám,
že jste nedaleko mořského břehu.
Že jste jen kousíček od pláže.
Ve skutečnosti racci letí k nedalekému
smetišti, aby se najedli.
Vešla jsem a najednou jsem viděla vězně,
jak chodí po budově, kolem mě.
Bylo to, jako bych se vrátila v čase,
a zdálo se mi,
že i já jsem klidně mohla být
jednou z nich.
Kdybych měla jinou minulost, jiné pozadí
a jiný osud.
Protože nikdo, nikdo si nemůže vybrat
místo, kde se narodí.
V roce 2009 jsem dostala nabídku
zúčastnit se projektu,
který vede Státní univerzita v San Martínu
ve věznici Unidad 48.
Nabídli mi vést kurz tvůrčího psaní.
Vedení nápravného zařízení přidělilo
univerzitě prostory v zadní části.
Vytvořili tam budovu univerzitního centra.
Když jsem se s vězni setkala poprvé,
ptala jsem se jich, proč si vyžádali
právě kurz psaní.
Odpověděli, že chtěli
vyjádřit na papíře to,
co nemohli říct či udělat.
Tehdy jsem se rozhodla, že chci,
aby do vězení vstoupila poezie.
Tak jsem se zeptala, proč bychom tedy
nemohli pracovat s poezií,
pokud vědí, co to je.
Ve skutečnosti to nikdo ani netušil.
Navíc mi vnukli myšlenku,
že by kurz nemusel být
pouze pro vězně-studenty,
ale mohl by se rozšířit
i pro ostatní běžné trestance.
Řekla jsem, že na to,
abychom mohli kurz začít,
potřebuji nějaký nástroj,
který všichni ovládáme.
Tím nástrojem byl jazyk.
Takže jsme měli jazyk, měli jsme kurz.
Mohli jsme se vrhnout na poezii.
S čím jsem ale nepočítala, byl fakt,
že vzájemná nerovnost panuje i ve věznici
a že mnozí z nich nemají dokončenou
ani základní školu.
Mnozí neovládali psané písmo,
sotva tištěné.
Také nepsali zcela plynule.
Začali jsme tedy hledat krátké básně,
krátké, ale výjimečné.
Začali jsme číst. Nejprve jednoho
autora, pak druhého.
Jak jsme tak četli ty krátké básně,
všichni si začali uvědomovat,
že řeč poezie bourá určitou
logiku, ale zato vládne něčím jiným.
Narušit logiku řeči znamená také
narušit logiku systému,
na který byli zvyklí reagovat.
Zjevil se nový systém, nová pravidla,
díky čemuž rychle,
ale skutečně rychle pochopili,
že díky jazyku poezie mohou vyjádřit to,
co skutečně vyjádřit chtějí.
Říká se, že aby se stal člověk básníkem,
musí okusit peklo.
Oni okusili pekla až až. Zkusili příliš.
Jednou jeden z nich řekl:
"Ve vězení se nikdy nevyspíte.
Nikdy se tu nedá spát.
Sotva můžete zavřít oči. "
A tehdy jsem udělala to, co teď.
Na moment jsem ztichla a říkám:
"Kluci, to je přesně ono, to je poezie."
Vězeňské univerzum je před nimi,
mají ho na dosah ruky.
Všechno to, o čem mluví,
jak nemohou spát.
To zbavuje strachu. Vše,
co není sepsáno. Všechno to je poezie.
Tehdy jsme začali využívat peklo.
A po hlavě jsme se vrhli do sedmého kruhu.
Právě v sedmém kruhu pekla,
který je nám tak důvěrně známý,
se naučili, že stěny mohou být
neviditelné, že přes okna se dá křičet,
že se skrýváme ve stínech.
Když skončil první ročník kurzu,
zorganizovali jsme malou oslavu na závěr,
jako je zvykem, když něco děláte s láskou.
Prostě chcete oslavovat.
Pozvali jsme příbuzné, přátele a
vedení univerzity.
Jediné, co měli studenti udělat,
bylo přečíst jednu báseň,
převzít diplom, sklidit potlesk.
To bylo celé.
Jediné, co si přeji uchovat v paměti,
je moment, kdy tito muži,
někdy obrovské postavy,
zejména po mém boku,
nebo velmi mladí chlapci,
ale mimořádně hrdí,
drželi v rukou svůj papír a třásli se
jak děti, potili se
a svou báseň četli zlomeným hlasem.
Ta chvíle mě donutila zamyslet se,
že pro mnohé z nich to bylo poprvé,
co jim někdo tleskal za to, co udělali.
Ve vězení se některé věci nedají dělat.
Nedá se tam snít,
nedá se tam plakat.
Existují slova, která jsou prakticky tabu,
jako čas,
budoucnost, touha.
Ale my jsme se odvážili snít
a byl to velký sen,
protože jsme se rozhodli, že studenti
napíší knihu.
Nejen, že knihu napsali,
ale dokonce ji svázali.
To bylo koncem roku 2010.
Uzavřeli jsme druhou sázku
a napsali druhou knihu.
I tuto svázali.
Stalo se to teprve nedávno,
koncem loňského roku.
Týden co týden pozoruji,
jak se mění na jiné lidi,
rozvíjejí se.
Protože slova jim dávají důstojnost,
kterou předtím neznali,
kterou si ani nedokázali představit.
Nevěděli, že taková důstojnost je možná
a že by mohla patřit jim.
V kurzu, v našem milovaném pekle,
které máme, všichni rozdáváme.
Otevíráme náruč a dáváme,
co máme, co můžeme. Všichni.
Všichni stejnou měrou.
Člověk tak má alespoň trochu pocit,
že překonává strašnou
společenskou propast,
kvůli které mnohé z nich
čeká už jen vězení a nic jiného.
Vzpomínám si na verš jednoho
velkého básníka, úžasného básníka
z Unidad 48 z našeho kurzu,
Nicoláse Dorada.
"Musím najít nekonečně dlouhou nit,
abych zašil tak hlubokou ránu."
To dělá poezie. Zašívá rány
způsobené vyloučením.
Otevírá dveře.
Je zrcadlem.
Tvoří zrcadla, kterými jsou básně.
Poznávají tak sami sebe,
vidí se v básni a píší to,
čím jsou, a jsou tím, co píší.
Aby mohli psát,
ta chvíle musí být pouze jejich,
protože je zvláštním momentem svobody.
Musí se zahloubat do sebe
a hledat ten kousíček svobody,
který jim nikdy nikdo nevezme,
dokud budou psát.
Mohou díky tomu zjistit, že je možné
být svobodný,
přestože je člověk ve vězení,
a že jediná mříž, kterou máme
v našem zázračném vesmíru,
je jen slovo "mříž".
A že všichni, v našem pekle,
hoříme štěstím,
když se plamínek slova rozhoří.
(Potlesk)
Vyprávěla jsem vám mnoho o vězení,
o tom, co zažívám každý týden,
co mě naplňuje
a jak se spolu se studenty měním.
Ale ještě neznáte to, co bych chtěla,
abyste mohli slyšet, zažít,
okusit byť jen na pár vteřin,
co každý týden prožívám
a co mě dělá tím, kým jsem.
(Potlesk)
"Srdce polyká slzy času,
slepé světla vidu
ukrývaje rychlost bytí
kde v podobě vesel,
bojuje, nepřestává bít.
Srdce puká pod smutnými pohledy,
cválá v bouřích, které kropí zemi ohněm,
zvedá hrudi oslabené hanbou,
ví, že působí nejen čtení a sled
modré nekonečno též chce vidět.
Srdce se zastaví, aby mohlo přemýšlet,
snaží se neupadnout do všednosti,
zkouší milovat aniž by ranilo,
dýchajíc slunce pro kuráž,
odhodlané, je na cestě k rozumu.
Toť boj srdce v bažinách,
kráčíc po okraji podsvětí,
bezvládnému pádu, nepoddá se snadno
a zatímco kroky v opojení
probouzí se,
probouzí se v klid."
Jmenuji se Martín Bustamante
a jsem jedním z vězňů
v Unidad 48, San Martín.
Dnes mám vycházkový den.
Poezie a literatura
mi změnily život.
Děkuji pěkně.
(Potlesk)
Děkujeme!
(Potlesk)
It's said that to be a poet you have to
descend to the underworld once.
The first time I entered the prison,
I was not surprised by the noise
of the padlocks, the closing doors,
or the bars,
or anything of all the things
I had imagined.
Maybe because the prison
is in a quite open space.
You can see the sky.
Seagulls fly through the sky and
you think you are next to the sea.
That you are really close to the beach.
But in fact, the gulls go to the dump
near the prison looking for food.
I continued walking in and I suddenly saw
inmates moving across the corridors.
It was as if I stepped back
and thought that
I could have perfectly been
one of them.
If I had another story,
another context, another luck.
Because nobody, nobody,
can choose where to be born.
In 2009 I was invited to join
a project
the San Martín National University
has in the Unit 48,
to coordinate a writing workshop.
The prison service ceded some
land at the end of the prison.
Right there they constructed the
building of the University Center.
The first time I met with the prisoners,
I asked them why they were
asking for a writing workshop
and they told me they wanted
to put on paper
all that they couldn't say
and do.
There I decided that I wanted
poetry to enter the prison.
Then I told them why we don't
work with poetry,
if they knew what poetry was.
Nobody had a clue about what
poetry really was.
Besides, they explained to me
that the workshop was not only
for graduated inmates,
but also for
all the common inmates.
And then I said that to start
this workshop I needed
some tool that we all have.
And that tool was language.
So, we had language, we had the workshop.
We could have poetry.
But what I didn't consider was
the inequality also in prison.
Many of them that didn't even
have a complete primary education.
Many couldn't use cursive,
but hardly print.
They didn't write fluently either.
So, we started looking for short
poems. Short, but powerful indeed.
And started to read, and read
an author and another author
and by reading those short poems,
they all begin to realize
that what the poetic language did
was to break
a certain logic and
it created another system.
Breaking the logic of language is
also breaking the logic of the system
they are used to respond to.
So a new system appeared,
some new rules
that made them understand really fast,
but really fast,
that with the poetic language they would
absolutely say what they wanted.
It's said that to be a poet you have to
descend to the hell once.
And they have plenty of hell.
Plenty of hell.
One of them once said:
"In prison you never sleep.
You can never sleep in jail.
You can never close your eyelids".
Then, I did like this now,
a moment of silence and tell them:
That is poetry, that.
The prison universe is there,
in hand.
All this you say,
that you never sleep.
This exudes fear. All the unwritten.
All this is poetry.
So we started appropriating
that hell.
And we plunged ourselves into,
the seventh circle.
In that seventh circle of hell,
our own and so beloved circle,
they learned that walls could
be invisible, windows could
yell and that we could hide
inside the shadows.
The first year the workshop
had finished, we organized
a little closing party
as they are done
when a job is done
with so much love.
You want to celebrate
and have a party.
We called family, friends,
the university authorities.
The only thing they had to do
was reading a poem,
receiving their diploma, applause and
that was our simple party.
The only thing I want to leave you with
is the moment those men,
at times huge when they stand by me.
Or very young boys,
but with an enormous pride,
they held their paper and trembled
like kids and sweated
and read their poems with their
voice completely broken.
That moment made me think a lot
that surely most of them
were applauded for the first time
for something they had done.
In prison there are things
that can't be done.
In prison you can't dream,
in prison you can't cry.
There are words that are virtually
forbidden like the word time,
the word future, the word wish.
But we dared to dream
and to dream a lot
because we decided that they
were going to write a book.
Not only did they write a book
but they also bound it.
That was by the end of 2010.
We doubled the bet
and wrote another book.
And bound another book.
That was a short time ago,
by the end of last year.
What I see week after week
is how they are turning into
different people, how they are
being transformed.
How words empower them with
a dignity they hadn't heard of,
they couldn't even imagine.
They had no idea of such dignity
and that could come from them.
At the workshop, in that beloved hell
we have, we all give.
We open our hands and hearts and give
what we have, what we can. All of us.
All of us equally.
In that way you feel that
at least, in little proportion
you are repairing that huge
social fracture that makes that
for many of them prison is
their only destination.
I remember a verse of a
tremendous poet, a great poet,
of the Unit 48 of our
workshop, Nicolás Dorado:
"I have to get an infinite thread
to sew up this huge wound".
Poetry does that. It sews up
The wounds of exclusion.
It opens doors.
Poetry works as a mirror.
It creates a mirror, which is the poem.
They recognize themselves, they look at
themselves in the poem and write
from who they are and they are
from what they write.
In order to write, they need
to appropriate the moment
of writing which is a moment
of extraordinary freedom.
They have to get into their heads,
search for that bit of freedom
that can never be taken away
when they write
and that is also useful to
realize that freedom is possible
even inside the jail,
and that the only bars we have
in our wonderful space
is the word bars and that all of us,
in our inferno
burn with happiness
when we light
the wick of the word.
(Applause)
I told you a lot about prison,
a lot about my experience
every week and how I enjoy it
and transform myself with them.
But you don´t know how much I'd like
that you could feel, live,
experience, even
for a few seconds,
what I enjoy every week
and makes me who I am.
(Applause)
"The heart chews tears of time
blind by that light
hides the speed of existence
were the images row
it fights, it hangs on.
The heart cracks under the sad gazes
rides through storms that spread fire
lifts chests lowered by shame,
knows that it's not just reading and
going on,
it also wishes to see the infinite blue.
The heart sits down to think about things,
fights for avoiding commonplaces,
Tries to love without hurting,
Breathes the sun giving courage to itself,
surrenders, travels to the reason.
The heart fights among swamps,
goes along the edge of the underworld,
falls weakly and doesn't yield to
the easy way
while irregular steps of intoxication
wake,
wake the stillness".
I'm Martín Bustamante,
I am a prisoner
in Unit 48 of San Martín,
today is my day of temporary release.
Poetry and literature
changed my life.
Thank you very much!
(Applause)
CD: Thank you!
(Applause)
詩人であるためには
地獄を経験しなければならないと言われます
私がその刑務所を初めて訪れた時
南京錠の音も ドアの閉まる音も
独房の鉄格子の音も
その他想像していた物事全てにも
驚きませんでした
多分 その刑務所が
とても開放的な環境にあったからでしょう
空も見えて
カモメが頭上を飛ぶと
海のそばにいるような
ビーチ付近にいるような気がします
でも実は そのカモメたちは
近くのゴミ溜めに餌を探しているのですけどね
さらに中に進むと 不意に
廊下を横切って行く受刑者が目に入りました
その光景に私は
現実から一歩引いて見た時
もし 違う人生や 生い立ちや
巡り合わせがあったら
自分も受刑者の1人になっていた可能性は
大いにあり得ると思いました
なぜなら誰も そう誰も
生まれる場所を選べないからです
2009年に
あるプロジェクトに招かれ
サン・マルティン国立大学が
第48刑務所で運営する—
文芸創作ワークショップを任せられました
刑務所の端にある一角が提供され
そこに大学のセンターが建ちました
初めて受刑者たちと話した時
なぜ文芸創作ワークショップを
受けたいのか尋ねてみました
すると 言いたいけど言えない事や
やりたいけどできない事を
全て紙に書き留めたいのだという
答えが返ってきました
すぐさま私はこの刑務所に
詩の世界を紹介しようと心に決めました
そして こう提案しました
「もし詩というものをご存知なら
一緒に書きましょう」
だけど 詩というものが実際何なのか
知っている人はいませんでした
受刑者たちからも提案がありました
「大学講義を受けている受刑者に限らず
受刑者全員がこのワークショップを
受けられるようにするべきだ」
そこで私は
「このワークショップを始めるためには
全員に共通するツールをを見つけなくては」
と言いました
そのツールとは「言葉」でした
言葉は持っているし ワークショップもある
詩も作れるだろうと思ったのです
しかし計算外だったのは 世の中の不平等が
刑務所内にも存在することでした
多くの受刑者は高校さえ出ていません
多くが筆記体を使えず
活字体もやっとです
スラスラと書くこともできません
そこで私たちは短い詩から始めました
とても短くて とても力強い詩
1人の詩人 そして次の詩人へと
作品を読み進めました
短い詩を読んでいると
詩的な表現とは
ロジックを壊して
新たなシステムを作ることだと
全員が気づき始めます
ロジックを壊すことは
自分たちがそれまで
刷り込まれてきたシステムを
崩すことにもなります
こうして 新たなシステムが出現し
新たな文法が生まれ
理解がとても速くなりました
本当に速くなったのです
詩的表現を使えば言いたいことが何であっても
確実に表現することができるのです
詩人であるためには
地獄を経験しなければならないと言われます
受刑者たちは
沢山の地獄を経験しています
ある受刑者が こう発表しました
「刑務所の中で眠ることはない
牢屋の中では絶対に眠れない
まぶたを閉じるなんて永遠にできない」
そこで 私は受刑者たちの前で
このように少し黙り
そして こう言いました
「皆さん それが詩というものです
これが皆さんを取り巻く
刑務所の世界です
“眠ることはない”と語ること
そのものから恐怖がにじみ出ています
書かれていないもの全てが詩と言えるのです」
そして私たちは
その地獄を利用することから始めました
ダンテの詩に登場する
「暴力者の地獄」へ飛び込んだのです
自ら慣れ親しんできた
その地獄の谷で
受刑者たちは 詩の世界なら
壁を消し去ることも
窓が話をするようになるようにも
影の中に隠れたりもできるのだと学びました
ワークショップの初年度が終了した時
私たちは小さな修了式を開きました
大好きな仕事が終わった時に
お祝いに打ち上げをやるようなものです
家族や友人たちや
大学関係者を呼んで
受刑者たちが詩を読み
修了証書と拍手をもらうだけの
とてもシンプルな式でした
今日 帰る前に ただ1つお伝えしたいのは
その時のことです
私の横に立つ受刑者たちは
なかには大男もいれば
非常に年若く しかし
とても自意識の強い者まで様々でしたが
誰もが手に紙を握り
小さい子のように震え 汗をかきながら
自分の詩を
ひどくかすれた声で読みました
その時 強く思ったことがあります
彼らのほとんどにとって
何かをやり遂げて拍手をもらうのは
これが初めてのはずだと思ったのです
刑務所の中では
できない物事があります
刑務所の中で 夢は見れません
刑務所の中で 泣くこともできません
「時間」や「未来」や「願い」
などの言葉は
事実上 禁句なのです
それでも私たちは あえて夢を見ました
それも大きな夢です
受刑者たちに
本を書いてもらうことにしたのです
ただ本を書くのではなく
自分たちで製本するというものです
2010年末のことでした
その後 私たちは
本をもう1冊出すという賭けに出ました
この本も自分たちで製本しました
そっちは つい最近で
昨年末のことです
週を追うごとに 目に見えて
受刑者たちが別の人間になっていきます
別人に生まれ変わっていくのです
言葉が それまで味わったこともなく
想像さえできなかった「尊厳」を与え
受刑者たちを力づけているのです
それまでは自分たちに尊厳があるなんて
思ってもみなかったのですからね
ワークショップ中は 全員お馴染みの
地獄の中で誰もが何かを提供します
手と心を開き
自分たちにあるものや
できることを提供します
誰もが全員 平等にです
こうすることで誰もが
少なくとも 少しでも
自分たちの多くが 刑務所に
行き着いてしまう元凶である—
「社会の巨大なほころび」を
修復していると感じられるのです
第48刑務所でのワークショップで
非常に優れた詩人が作った詩が
記憶に残っています
ニコラス・ドラドという受刑者です
「この巨大な傷口を縫うには
無限の糸が必要になるだろう」
社会から疎外されるという「傷」を
繕ってくれるのが詩です
詩の世界は様々な物事への扉を開き
鏡のような役割を果たします
詩という鏡を作り出します
そこに映る自分の姿を確認し
詩に映し出される自分を観察し
自分が何者なのかを書き
書いたものが自分自身を形作ります
書くためには 書くことが可能になる時間を
最大活用する必要があります
書いている時に経験する自由は
桁違いですからね
自分の頭の中を探らねばなりません
創作中には絶対に奪われることのない
わずかな自由を探すわけです
刑務所の中でさえ自由になれるということに
気づくことは有意義です
自分が過ごすこの素晴らしい空間に
存在する鉄格子は
「鉄格子」という言葉でしかないことや
その言葉の芯に光を灯す時
この地獄にいる私たち全員が
幸せに身を焦がすのだと
気づくことに意味があるのです
(拍手)
さて ここまで 刑務所についてや
毎週 私が経験している事について
どれだけ私が楽しみ 受刑者と共に
変わっていっているか沢山お話ししました
でも実際に 私が毎週
楽しんでいることや
現在の私をいう人間を作ってくれたものを
皆さんが少しの間でも
リアルな体験として感じられたらと
願ってやみません
(拍手)
(マルティン・ブフタマンテ)
「時間が流す涙を心が噛み砕く
光に目が眩み
存在のスピードを隠してしまう
そこには悠然と進む光景がある
心は葛藤し しかし持ちこたえる
悲しい目で見つめられ
心にひびが入り
炎を広げる嵐に乗って
恥ずかしさでしぼんだ胸を張る
ただ朗読し続けるだけが
手段ではないと知っており
終わりのない青を望んでもいる
心は腰を落ち着けて
あれこれと考えを巡らせ
平凡であることを
避けようと葛藤したり
傷つくことなく愛そうとする
太陽を吸って
勇気を吐き出し
屈服し
道理を求めて旅をする
心は沼地の中で戦い
地獄をつな渡りする
疲れ果てても
安易さの誘惑には負けず
酩酊というガタガタの階段を歩き
目を覚まし
静寂を覚ます」
俺はマルティン・ブフタマンテ
サン・マルティンの第48刑務所の
囚人です
今日は仮釈放の日です
詩と文学は
俺の人生を変えてくれました
詩と文学は
俺の人生を変えてくれました
本当にありがとう!
(拍手)
(クリスティーナ・ドメネック)
ありがとう!
(拍手)
Mówią, że aby zostać poetą,
trzeba choć raz zejść do piekła.
Gdy pierwszy raz weszłam do więzienia
nie zdziwił mnie ciągły trzask
kłódek, drzwi i krat
ani nic, co wcześniej sobie wyobrażałam.
Może dlatego, że to więzienie znajduje się
na dość otwartej przestrzeni.
Widać niebo.
Widać latające mewy i wydaje ci się,
że obok jest morze,
że jesteś blisko plaży.
Ale tak naprawdę mewy przylatują
na pobliskie wysypisko śmieci.
Weszłam dalej i zobaczyłam
więźniów na korytarzach.
Zdałam sobie sprawę, że równie dobrze
mogłabym to być ja.
Mieć inną przeszłość, otoczenie, los.
Bo nikt nie wybiera miejsca,
w którym się rodzi.
W 2009 zaproszono mnie
do udziału w projekcie
Uniwersytetu Narodowego
z San Martín, w więzieniu nr 48,
gdzie miałam poprowadzić
warsztaty literackie.
Służba więzienna odstąpiła
część terenu więzienia,
na którym postawiono
pawilon uniwersytecki.
Podczas pierwszego spotkania z więźniami
spytałam ich, dlaczego poprosili
o warsztaty literackie.
Powiedzieli, że chcieli przelać na papier
wszystko, czego nie mogli
powiedzieć ani zrobić.
Wtedy zdecydowałam,
że wprowadzę do więzienia poezję.
Spytałam, co o tym sądzą
i czy wiedzą, czym jest poezja.
Nikt nie miał pojęcia.
Poza tym uświadomili mi,
że te warsztaty nie były tylko
dla więźniów z wyższym wykształceniem,
ale dla wszystkich
Wtedy powiedziałam,
że aby zacząć te warsztaty,
potrzebuję narzędzia,
którym wszyscy dysponujemy.
Tym narzędziem był język.
Mieliśmy więc język, pracownię.
Mogliśmy tworzyć poezję.
Ale nie przewidziałam, że nie wszyscy
mają taki sam poziom wiedzy.
Niektórzy nie skończyli nawet podstawówki.
Wielu umiało pisać tylko
literami drukowanymi,
a i to nie szło im zbyt sprawnie.
Szukaliśmy więc wierszy
krótkich, ale treściwych.
Czytaliśmy jeden za drugim
i zdawaliśmy sobie sprawę,
że poezja zrywa z wszelką logiką
i tworzy nowy system.
Zerwanie z logiką języka jest także
zerwaniem z logiką systemu,
do którego są przyzwyczajeni.
Wtedy pojawił się nowy system,
nowe zasady,
które szybko uświadomiły im,
że poprzez poezję mogą wyrazić
wszystko, co zechcą.
Mówią, że aby zostać poetą
trzeba choć raz zejść do piekła,
a oni żyją w nim na co dzień.
Jeden z nich powiedział raz:
"W więzieniu nigdy nie śpisz,
nie możesz nawet zamknąć oczu".
Wtedy zareagowałam tak jak teraz
i po chwili ciszy odpowiedziałam:
"to właśnie jest poezja".
Mają to wszystko w zasięgu ręki.
To, że nie nigdy śpią, wywołuje strach.
To właśnie poezja.
Zanurzyliśmy się więc w tym piekle,
skacząc wprost do siódmego kręgu.
W tym siódmym kręgu, tak nam bliskim,
nauczyli się, że ściany mogą znikać,
okna krzyczeć, że można
schować się wśród cieni.
Po zakończeniu pierwszego roku warsztatów
zorganizowaliśmy przyjęcie,
żeby uczcić to,
w co włożyliśmy tyle serca.
Zaprosiliśmy bliskich i władze uczelni.
Jedynym zadaniem więźniów
było przeczytanie wiersza,
odebranie dyplomu,
potem brawa i to wszystko.
To, czym chcę się z wami podzielić
to moment, w którym ci mężczyźni,
niektórzy ogromni,
niektórzy bardzo młodzi,
ale przepełnieni dumą
trzymali kartki roztrzęsieni
i spoceni jak dzieci
i drżącym głosem czytali swoje wiersze,
uświadomił mi,
że wielu z nich po raz pierwszy
dostało za coś brawa.
Są rzeczy, których w więzieniu
nie można robić.
Nie można marzyć ani płakać.
Niektóre słowa są zakazane,
takie jak "czas",
"przyszłość", "pragnienie".
Ale my odważyliśmy się marzyć,
bo postanowiliśmy, że napiszą książkę.
Nie tylko ją napisali, ale też wydali
pod koniec 2010 roku.
Zrobiliśmy drugie podejście.
Napisali i wydali kolejną książkę
pod koniec zeszłego roku.
Z tygodnia na tydzień widzę,
jak stają się innymi ludźmi.
Dzięki słowom zyskują godność,
której nie znali,
a nawet nie umieli sobie wyobrazić.
Nie wiedzieli o jej istnieniu.
Na warsztatach, w naszym piekle,
otwieramy serca
i dajemy wszystko co mamy,
co tylko możemy.
Wszyscy, bez wyjątku.
Dzięki temu każdy czuje,
że choć trochę
przyczynia się do poprawy
sytuacji społeczeństwa,
w którym dla wielu
więzienie jest jedynym losem.
Pamiętam słowa wielkiego poety
z naszych więziennych warsztatów,
Nicolása Dorado:
"Potrzebuję nieskończonej nici,
aby zszyć tę wielką ranę".
To właśnie poezja zszywa te rany.
Otwiera drzwi, jest jak lustro.
Tworzy lustro, którym jest wiersz.
Więźniowie rozpoznają siebie,
przeglądają się w wierszu,
piszą o tym, kim są, są tym, o czym piszą.
Aby pisać, muszą poddać się chwili,
niezwykłej wolności, jaką daje pisanie.
Muszą wejść do swoich umysłów
i poszukać tej odrobiny wolności,
której nikt nie może
im odebrać, kiedy piszą.
To uświadamia im, że wolność jest możliwa
nawet w więzieniu, a jedyną kratą
w naszej wspaniałej przestrzeni
jest słowo "krata",
i że wszyscy w naszym piekle
płoniemy ze szczęścia,
gdy zapala się lont słowa.
(Brawa)
Opowiedziałam wam o więzieniu,
o tym czego doświadczam,
co sprawia mi radość
i że zmieniam się razem z nimi.
Ale chciałabym, żebyście mogli
poczuć, przeżyć,
doświadczyć, choć przez kilka sekund,
tego, co mnie cieszy
i czyni mnie tym, kim jestem.
(Brawa)
"Serce przeżuwa łzy czasu
oślepione tym światłem
skrywa bieg istnienia,
gdzie płyną obrazy,
walczy, nie pozwala odejść.
Serce pęka pod ciężarem
smutnych spojrzeń,
galopuje w burzach podsycających ogień,
unosi pierś zapadającą się ze wstydu
wie, że nie wystarczy czytać i egzystować,
pragnie także widzieć nieskończony błękit.
Serce zatrzymuje się, by pomyśleć,
walczy, by nie wpaść w zwyczajność,
uczy się kochać, nie raniąc,
oddycha słońcem, dodając odwagi,
oddaje się, dociera do rozsądku.
Serce walczy wśród bagien,
otacza zaświaty,
pada bez sił i nie poddaje się bez walki,
gdy nierówne kroki upojenia
budzą
budzą spokój".
Jestem Martín Bustamante.
Odbywam wyrok
w więzieniu nr 48 w San Martín.
Dziś jestem na zwolnieniu warunkowym.
Poezja i literatura
zmieniły moje życie.
Dziękuję.
(Brawa)
Dziękuję
(Brawa)
Vraví sa, že aby sa stal človek básnikom,
musí okúsiť peklo.
Keď som prvýkrát vstúpila do väznice,
neprekvapilo ma ani rinčanie zámkov,
ani zatvárajúce sa dvere, ani mreže,
ani nič podobné z toho,
čo som si predstavovala.
Možno to bolo tým, že väzenie stojí na
pomerne otvorenom priestranstve.
Je odtiaľ vidieť oblohu.
Nad hlavou vám lietajú čajky a zdá sa vám,
že ste neďaleko morského brehu.
Že ste len kúsoček od pláže.
V skutočnosti čajky letia k neďalekému
smetisku, aby sa najedli.
Vošla som a zrazu som videla väzňov,
ako chodia po budove, okolo mňa.
Bolo to, akoby som sa vrátila v čase,
a zdalo sa mi,
že aj ja som pokojne mohla byť
jednou z nich.
Keby som mala inú minulosť, iné pozadie
a iný osud.
Pretože nikto, nikto si nemôže vybrať
miesto, kde sa narodí.
V roku 2009 som dostala ponuku
zúčastniť sa projektu,
ktorý vedie Štátna univerzita v San Martín
vo väznici Unidad 48.
Ponúkli mi viesť kurz tvorivého písania.
Vedenie nápravného zariadenia pridelilo
univerzite priestory v zadnej časti.
Vytvorili tam budovu univerzitného centra.
Keď som sa s väzňami stretla prvýkrát,
pýtala som sa ich, prečo si vyžiadali
práve kurz písania.
Odpovedali, že chceli dať na papier to,
čo nemohli povedať či urobiť.
Vtedy som sa rozhodla, že chcem,
aby do väzenia vstúpila poézia.
Tak som sa spýtala, prečo by sme teda
nemohli pracovať s poéziou,
ak vedia, čo to je.
V skutočnosti to nikto ani len netušil.
Navyše mi vnukli myšlienku,
že by kurz nemusel byť
len pre väzňov-študentov,
ale by sa mohol rozšíriť
aj pre ostatných bežných trestancov.
Povedala som, že na to,
aby sme mohli kurz začať,
potrebujem nejaký nástroj,
ktorý všetci ovládame.
Tým nástrojom bol jazyk.
Takže sme mali jazyk, mali sme kurz.
Mohli sme sa vrhnúť na poéziu.
S čím som ale nepočítala, bol fakt,
že vzájomná nerovnosť panuje aj vo väznici
a že mnohí z nich nemajú dokončenú
ani len základnú školu.
Mnohí neovládali písané písmo,
sotva tlačené.
Taktiež nepísali úplne plynulo.
Začali sme teda hľadať krátke básne,
krátke, ale výnimočné.
Začali sme čítať. Najprv jedného
autora, potom druhého.
Ako sme tak čítali tie krátke básne,
všetci si začali uvedomovať,
že reč poézie búra určitú
logiku, ale zato vládne niečím iným.
Narušiť logiku reči znamená tiež
narušiť logiku systému,
na ktorý boli zvyknutí reagovať.
Zjavil sa nový systém, nové pravidlá,
vďaka čomu rýchlo,
ale skutočne rýchlo pochopili,
že vďaka jazyku poézie môžu vyjadriť to,
čo skutočne vyjadriť chcú.
Hovorí sa, že aby sa stal človek básnikom,
musí okúsiť peklo.
Oni okúsili pekla až-až. Skúsili priveľa.
Raz jeden z nich hovorí:
„Vo väzení sa nikdy nevyspíte.
Nikdy sa tu nedá spať.
Sotva môžete zatvoriť oči.“
A vtedy som urobila to, čo teraz.
Na moment som stíchla a hovorím:
„Chlapci, to je presne ono, to je poézia.“
Väzenské univerzum je pred nimi,
majú ho na dosah ruky.
Všetko to, o čom hovoria,
ako nemôžu spať.
To zbavuje strachu. Všetko,
čo nie je spísané. Všetko to je poézia.
Vtedy sme začali využívať peklo.
A po hlave sme sa vrhli do siedmeho kruhu.
Práve v siedmom kruhu,
našom a milovanom,
sa naučili, že steny môžu byť neviditeľné,
že cez okná sa dá kričať,
že sa ukrývame v tieňoch.
Keď skončil prvý ročník kurzu,
zorganizovali sme malú oslavu na záver,
ako je zvykom, keď niečo robíte s láskou.
Proste chcete oslavovať.
Pozvali sme príbuzných, priateľov,
vedenie univerzity.
Jediné, čo mali študenti urobiť,
bolo prečítať jednu báseň,
prebrať diplom, zožať potlesk.
To bolo celé.
Jediné, čo si prajem uchovať,
je moment, keď títo muži,
v porovnaní so mnou niekedy takí obrovskí,
niekedy mladíci, zato mimoriadne hrdí,
držali v rukách svoj papier a triasli sa
ako deti, potili sa
a svoju báseň čítali zlomeným hlasom.
Tá chvíľa ma donútila zamyslieť sa,
že pre mnohých z nich to bolo prvýkrát,
čo im niekto tlieskal za to, čo urobili.
Vo väzení sa niektoré veci nedajú robiť.
Nedá sa tam snívať,
nedá sa tam plakať.
Existujú slová, ktoré sú prakticky tabu,
ako čas,
budúcnosť, túžba.
Ale my sme sa odvážili snívať
a bol to veľký sen,
pretože sme sa rozhodli, že študenti
napíšu knihu.
Nielen, že knihu napísali, aj ju zviazali.
To bolo koncom roka 2010.
Uzavreli sme druhú stávku
a napísali druhú knihu.
Aj túto zviazali.
Stalo sa to len nedávno,
koncom minulého roka.
Týždeň čo týždeň pozorujem,
ako sa menia na iných ľudí,
premieňajú sa.
Pretože slová im dávajú dôstojnosť,
ktorú predtým nepoznali,
ktorú si ani nedokázali predstaviť.
Nevedeli, že taká dôstojnosť je možná
a že by mohla patriť im.
V kurze, v našom milovanom pekle,
ktoré máme, všetci rozdávame.
Otvárame náruč a dávame,
čo máme, čo môžeme. Všetci.
Všetci rovnakou mierou.
A človek tak má aspoň trochu pocit,
že prekonáva strašnú spoločenskú priepasť,
kvôli ktorej mnohých z nich
čaká už len väzenie a nič iné.
Spomínam si na verš jedného
veľkého básnika, úžasného básnika
z Unidad 48 z nášho kurzu,
Nicolása Dorada.
„Musím nájsť nekonečne dlhú niť,
aby som zašil tak hlbokú ranu.“
To robí poézia. Zašíva rany
spôsobené vylúčením.
Otvára dvere.
Je zrkadlom.
Tvorí zrkadlá, ktorými sú básne.
Spoznávajú tak samých seba,
vidia sa v básni a píšu to,
čím sú, a sú tým, čo píšu.
Aby mohli písať,
tá chvíľa musí byť len ich,
pretože je zvláštnym momentom slobody.
Musia sa zahĺbiť do seba
a hľadať ten kúsoček slobody,
ktorý im nikdy, nikdy nikto nevezme,
kým budú písať.
Môžu vďaka tomu zistiť, že je možné
byť slobodný,
hoci je človek vo väzení,
a že jediná mreža, ktorú máme
v našom zázračnom vesmíre,
je len slovo „mreža“.
A že všetci, v našom pekle,
horíme šťastím,
keď sa plamienok slova rozhorí.
(potlesk)
Porozprávala som vám mnoho o väzení,
o tom, čo zažívam každý týždeň,
čo ma napĺňa
a ako sa spolu so študentmi mením.
Ale ešte nepoznáte to, čo by som chcela,
aby ste mohli počuť, zažiť,
okúsiť hoci len na pár sekúnd,
čo každý týždeň prežívam
a čo ma robí tým, kým som.
(potlesk)
„Srdce prehĺta slzy času,
oslepené svetlom
zakrýva rýchlosť bytia
tam, kde sa plahočia predstavy,
bojuje, neprestáva biť.
Srdce puká pod smutnými pohľadmi,
cvála v búrkach, ktoré kropia zem ohňom,
dvíha hrude oslabené hanbou,
vie, že jeho plánom nie je len čítať
a pokračovať ďalej,
chce tiež vidieť modré nekonečno.
Srdce zastaví, aby mohlo premýšľať,
snaží sa neupadnúť tam, kam zvyčajne,
skúša milovať bez toho, aby zraňovalo,
dýcha, dodávajúc si guráž,
odovzdá sa, je na ceste k rozumu.
Srdce zápasí v bažinách,
kráča po okraji podsvetia,
znavené padá, nepoddá sa ľahko,
zatiaľ čo opojenie zvláštne plynie
a prebúdza,
prebúdza nepokoj.“
Volám sa Martín Bustamante
a som jedným z väzňov
v Unidad 48, San Martín.
Dnes mám vychádzkový deň.
Poézia a literatúra
mi zmenili život.
Ďakujem krásne.
(potlesk)
CD: Ďakujeme!
(potlesk)
Kažu, da biste bili pesnik,
morate se bar jednom spustiti u pakao.
Prvi put kada sam ušla u zatvor,
nije me iznenadila buka katanaca
ni vrata koja su se zatvarala, ni rešetke,
ni bilo šta što sam očekivala.
Možda zato što se zatvor nalazi
na prilično otvorenom prostoru.
Vidi se nebo.
Galebovi preleću i verujete
da je more tu pored vas.
Da ste veoma blizu plaže.
Ali, u stvari, galebovi dolaze
da jedu smeće u blizini zatvora.
Ulazeći, iznenada sam ugledala zatvorenike
kako se kreću po paviljonima, kruže.
Kao da sam se osvrnula i pomislila
da sam mogla savršeno
da budem jedna od njih.
Da sam imala drugačiju prošlost,
drugačije okolnosti, drugu sreću.
Jer niko, niko ne može da bira
mesto gde će da se rodi.
Godine 2009. su me pozvali
da učestvujem u jednom projektu
koji je sprovodio Nacionalni univerzitet
iz San Martina unutar Odeljenja 48,
kako bih vodila
radionicu kreativnog pisanja.
Zatvorski servis je ustupio deo prostora
u pozadini zatvora
i baš tu su sagradili zgradu
univerzitetskog centra.
Prvi put
kad sam se susrela sa zatvorenicima,
upitala sam ih zašto su zahtevali
radionicu kreativnog pisanja,
i rekli su mi kako su poželeli
da stave na papir
sve ono što nisu mogli da kažu
i što nisu mogli da urade.
Tada sam odlučila da želim
da donesem poeziju u zatvor.
Pa sam ih upitala,
zašto ne bismo radili s poezijom,
ako znaju šta je poezija.
Niko pojma nije imao
šta je uistinu poezija.
Pritom su mi predložili da radionica
ne bude isključivo za zatvorenike
koji su pohađali fakultet,
već i da uključi sve stanovnike
iz zatvorske zajednice.
Onda sam rekla,
da bismo započeli ovu radionicu
potrebno mi je neko oruđe dostupno svima.
A to oruđe je bio jezik.
Imali smo jezik, imali smo radionicu.
Mogli smo da imamo poeziju.
Ali nisam računala na to
da nejednakost počiva i u zatvoru,
i da mnogi od njih
nisu završili ni osnovnu školu.
Mnogi nisu znali da koriste kurziv,
jedva da su znali i štampana slova.
Nisu ni pisali naročito tečno.
Pa smo tražili kratke pesme,
veoma kratke, ali veoma snažne.
I počeli smo da čitamo,
čitali smo pisca za piscem
i čitajući te kratke pesme,
svi su shvatili
da jezik poezije nastaje
kada se razbije logička izvesnost
i kada se uspostavi novi sistem.
Razbiti logiku jezika,
takođe znači razbiti logičnost sistema
kome su naučili da se povinuju.
Tako je nastao novi sistem, nova pravila
koja su veoma brzo savladali,
ali veoma brzo,
da uz pomoć poetskog jezika
mogu da kažu apsolutno sve što žele.
Kažu, da biste bili pesnik,
morate se bar jednom spustiti u pakao.
A njima pakla nije nedostajalo.
Pakla im nije nedostajalo.
Jednom je neko od njih rekao:
"U zatvoru nikada ne spavaš.
Nikada se ne spava u zatvoru.
Nikada ne možeš da spustiš kapke."
I tada sam uradila što i sada,
nakon momenta tišine, rekla sam im:
"Ljudi, ovo je poezija, ovo."
Ona se prikazuje u zatvorskom univerzumu,
na dohvat vam je ruke.
Sve o čemu govorite, da nikada ne spavate.
Iz tog se luči strah.
Sve nenapisano. Sve je to poezija.
Te smo počeli da prisvajamo taj pakao.
I direktno smo se strmoglavili
u sedmi krug.
A u tom sedmom krugu pakla,
nama bliskom, nama dragom,
naučili smo da zidovi mogu da nestanu,
da prozori mogu da vrište,
da se skrivamo u senkama.
Prve godine,
kada smo završili s radionicom
priredili smo malenu zabavu
za kraj godine,
kakav je i običaj
kada se odradi posao s toliko ljubavi.
Želite da slavite i da napravite zabavu.
Pozvali smo porodicu, prijatelje,
nadležne s univerziteta.
Sve što je trebalo da urade
jeste da pročitaju jednu pesmu,
prime diplomu, dobiju aplauz
i to je bila čitava naša skromna zabava.
Samo želim da vam prenesem sliku
momenta kada su ti muškarci,
često ogromni u poređenju sa mnom,
ili momci, veoma mladi,
ali s ogromnim ponosom,
kako su stajali s papirom
i drhtali kao dečaci, preznojavajući se
i kako su čitali svoje pesme
glasom potpuno skrhanim.
Taj momenat me je naterao da pomislim
da većina njih sigurno
nikada pre nije primila aplauz
za bilo šta što su uradili.
U zatvoru ima stvari
koje se ne mogu raditi.
U zatvoru se ne može sanjati,
u zatvoru se ne može plakati.
Neke reči su praktično zabranjene,
poput reči "vreme",
reči "budućnost", reči "žudnja".
Ali mi smo se odvažili da sanjamo
i to da sanjamo na veliko,
jer smo odlučili
da će oni da napišu knjigu.
Ne samo da su napisali knjigu,
već su je i uvezali.
To je bilo krajem 2010.
Onda smo podigli ulog
i napisali drugu knjigu.
I uvezali smo drugu knjigu.
To je bilo nedavno, krajem prošle godine.
Ono što vidim, iz nedelje u nedelju,
jeste kako postaju drugi ljudi,
kako se transformišu.
Kako ih reči uče dostojanstvu
koje im je bilo strano,
nezamislivo čak.
Nisu znali za dostojanstvo
i da bi mogli da ga poseduju.
Za vreme radionice,
u tom našem voljenom paklu, sve delimo.
Raširimo ruke i srce i delimo
koliko imamo, koliko možemo. Sve.
Svima jednako.
Na taj način osećate da bar malo
popravljate tu ogromnu društvenu pukotinu
zbog koje mnogi nalik njima,
iščekuju zatvor kao jedinu sudbinu.
Sećam se stiha jednog strašnog pesnika,
velikog pesnika
iz Odeljenja 48, iz naše radionice,
Nikolasa Dorada:
"Moram da pronađem beskonačnu nit
da njome zašijem ovu ogromnu ranu."
Poezija to i radi. Šije rane izolacije.
Otvara vrata. Poezija je poput ogledala.
Stvara ogledalo, a to je pesma sama.
Oni se prepoznaju,
ogedaju se u pesmi i pišu
o onome što jesu, i jesu ono o čemu pišu.
Da bi mogli da pišu potrebno je
da ovladaju trenutkom stvaranja pesme
a to je trenutak izuzetne slobode.
Moraju da potraže u svojoj glavi
taj komadić slobode
koji im nikad, nikad niko
ne može da oduzme, trenutak stvaranja
i da im to takođe služi da shvate
da je sloboda moguća
čak i u zatvoru,
i da su jedine rešetke koje imamo
u našem divnom prostoru,
samo reč "rešetke"
i da svi u našem paklu gorimo od sreće
kada naučimo
kako da koristimo reči kao fitilj.
(Aplauz)
Govorila sam vam mnogo o zatvoru,
mnogo o tome
šta proživljavam svake sedmice
i koliko uživam
i kako se menjam zajedno s njima.
Ali znate šta bih volela,
kada biste vi mogli da osetite, doživite,
da iskusite, makar na nekoliko sekundi
ono u čemu ja uživam svake sedmice
i zbog čega jesam to što jesam.
(Aplauz)
Martin Bustamante:
"Srce žvaće suze vremena
zaslepljeno tom svetlošću
prikriva brzinu postojanja
kad slike naviru kao vesla,
bori se, ne posustaje.
Srce se slama pod tužnim pogledima
jaše oluje koje kupaju požare
podiže grudi unižene stidom,
zna da nije sve u praćenju uputstava
takođe čezne da vidi beskrajno plavetnilo.
Srce sedne da razmisli,
bori se da ne nasedne na tričarije,
želi da nauči da voli, a da ne povređuje,
udiše sunce i to ga hrabri,
prepušta se, ide razumu.
Srce se bori u kaljugama,
iscrtava granice podzemlja,
padne onemoćalo, ali se ne predaje lako
sve dok ga
neravnomerni koraci omamljenosti
ne probude,
dok ne probude tišinu."
Ja sam Martin Bustamante,
zatvorenik sam iz Jedinice 48,
u San Martinu,
danas su me privremeno pustili.
Meni su poezija i književnost
promenile život.
Mnogo vam hvala!
(Aplauz)
Kristina Domenek: Hvala!
(Aplauz)