Toto je mapa štátu New York, ktorú vytvorila v roku 1937 spoločnosť General Drafting. Medzi fanúšikmi kartografie je táto mapa veľmi známa, lebo tu dole, na úpätí pohoria Catskill Mountains, je mestečko Roscoe, vlastne bude lepšie, ak si to pozriete tu hore. Tu je Roscoe, hneď nad ním je Rockland a hneď nad Rocklandom je mestečko Agloe. Agloe v štáte New York je medzi kartografmi veľmi známe, pretože je to mesto na papieri. Je známe aj ako autorská pasca. Tvorcovia máp, pretože moja mapa New Yorku a vaša mapa New Yorku pravdepodobne vyzerajú veľmi podobne, súdiac podľa tvaru štátu New York, tvorcovia máp často do svojich máp vkladajú vymyslené miesta, aby chránili svoje autorské práva. Keď potom moje fiktívne miesto nájdem na vašej mape, môžem si byť úplne istý, že ste ma okradli. Agloe je slovná hračka pozostávajúca z iniciálov tvorcov tejto mapy, Ernesta G. Alpersa a Otta Lindberga, ktorá vyšla v roku 1937. Desiatky rokov neskôr Rand McNally vydal mapu obsahujúcu mesto Agloe, ktoré sa nachádzalo na presne tej istej križovatke dvoch poľných ciest uprostred ničoho. Dokážete si predstaviť tú radosť v spoločnosti General Drafting. Hneď zavolali Randovi McNallymu a povedali: „Máme vás! Agloe sme si vymysleli. Je to vymyslené mesto. Mesto na papieri. Vysúdime od vás aj posledné gate!“ A Rand McNally odpovedal: „Nie, nie, nie, Agloe naozaj existuje.“ Keďže ľudia chodili na tú križovatku dvoch poľných ciest (smiech) uprostred ničoho, očakávajúc, že tam bude mestečko zvané Agloe, niekto Agloe vybudoval. (smiech) Bola tam čerpacia stanica, obchod a v najlepších časoch aj dva domy. (smiech) Toto je, pravdaže, pre spisovateľa úplne neodolateľná metafora, lebo všetci by sme radi verili, že to, čo dáme na papier, dokáže zmeniť skutočný svet, v ktorom žijeme. Preto sa moja tretia kniha volá Mestá na papieri. Ešte viac ako prostredie, v ktorom sa to udialo, ma však zaujíma samotný jav. Je jednoduché povedať, že svet formuje naše mapy sveta, však? Že celkový tvar sveta zjavne ovplyvňuje naše mapy. Oveľa zaujímavejšie sa mi však zdá, že spôsob, akým svet mapujeme, svet mení. Pretože svet by bol skutočne iný, ak by bol sever dole. A svet by bol skutočne iný, keby Aljaška a Rusko neboli na opačných stranách mapy. A bol by iný aj vtedy, ak by sme Európu zobrazovali v jej skutočnej veľkosti. Svet menia naše mapy sveta. Cesta, ktorú si vyberieme, v podstate naša osobná kartografická spoločnosť, tvaruje aj mapu našich životov a tá zasa formuje naše životy. Verím, že to, čo mapujeme, mení náš život. A nemyslím to nijako na spôsob tajnej siete anjelov, v zmysle „môžete sa svojím myslením vyliečiť z rakoviny“. Verím však, že hoci mapy neukazujú, kam v živote pôjdete, ukazujú, kam by ste mohli ísť. Veľmi zriedkavo sa dostanete na miesto, ktoré nie je na vašej osobnej mape. Keď som bol mladý, bol som hrozný študent. Zbieral som slabé trojky. Myslím, že dôvodom, prečo som bol takým slabým študentom, bolo, že som mal pocit, že vyučovanie je len séria prekážok, ktoré sa predo mňa postavili a ktoré som musel preskočiť, aby som dosiahol dospelosť. Netúžil som tieto prekážky preskakovať, pretože sa mi zdali celkom umelé, a tak som ich často nezdolal a potom mi ľudia hrozili, viete, vyhrážali sa, že sa „dostanú do mojich trvalých záznamov“ alebo: „Nikdy nenájdeš dobrú prácu.“ Nechcel som dobrú prácu! Pokiaľ som to vedel posúdiť v jedenástich, dvanástich, ľudia s dobrou prácou vstávali veľmi skoro ráno (smiech) a to prvé, čo ľudia s dobrou prácami robili, bolo obviazať si okolo krku škrtiace oblečenie. Doslova si na seba dávali slučky a potom išli do práce, čokoľvek robili. To nie je recept na šťastný život. Títo ľudia, v mojej symbolmi posadnutej dvanásťročnej predstavivosti, títo ľudia, ktorí sa škrtia hneď, čo ráno vstanú, jednoducho nemohli byť šťastní. Prečo by som mal chcieť preskákať všetky prekážky pre toto? To je hrozný koniec! A potom, keď som bol prvák na strednej, chodil som do malej internátnej školy Indian Springs pri Birminghame v Alabame. A odrazu sa zo mňa stal študent. Stal som sa študentom, pretože som sa v študentskom prostredí našiel. Ocitol som sa obklopený ľuďmi, ktorí oslavovali intelektuálnosť a angažovanosť a ktorí si mysleli, že môj ironický odpor ku škole nebol múdry či smiešny, ale bola to jednoduchá a obyčajná reakcia na veľmi komplikované a neprekonateľné problémy. A tak som sa začal učiť, pretože učenie bolo cool. Naučil som sa, že niektoré nekonečné množiny sú väčšie ako iné a aj to, čo je jambický pentameter a prečo ľudským ušiam znie tak dobre. Naučil som sa, že Občianska vojna bola znárodňovací spor, niečo z fyziky, to, že korelácia by sa nemala pliesť s kauzalitou, všetko toto, mimochodom, skutočne obohatilo môj každodenný život. A je pravda, že väčšinu z toho vo svojej „práci“ nevyužívam, ale o tom to pre mňa nie je. Je to o kartografii. Čo je to kartografický postup? Je to plaviť sa okolo nejakej zeme a rozmýšľať: „Myslím, že zakreslím ten kúsok zeme,“ a potom začnete premýšľať: „Možno je tu ešte viac nezakreslenej zeme.“ Učenie pre mňa skutočne začalo takto. Pravda, mal som učiteľov, ktorí o mne nepochybovali, a mal som veľké šťastie, že som ich mal, pretože som im často dával dôvod myslieť si, že som stratená investícia. No väčšina toho, čo som sa naučil na strednej, nebolo o tom, čo sa deje v triede, ale o tom, čo sa deje mimo triedy. Napríklad dokážem povedať, že „Šikmo svetlo dopadá za večerov zimných, ťaží ako chorály, náboženské hymny." Nie preto, že som sa Emily Dickinsonovú učil naspamäť v škole, keď som chodil na strednú, ale preto, že na strednej bolo jedno dievča, ktoré sa volalo Amanda a páčilo sa mi a ktoré malo rado poéziu Emily Dickinsonovej. Viem vám povedať, aká je cena príležitosti, lebo v jeden deň, keď som ležal na gauči a hral hru Super Mario Kart, vošiel môj kamarát Emmet a povedal: „Ako dlho už hráš Super Mario Kart?“ Odpovedal som: „Neviem, takých šesť hodín?“ A on povedal: „Uvedomuješ si, že keby si bol tých 6 hodín pracoval v Baskin-Robbinse, mohol si zarobiť 30 dolárov, takže si vlastne práve zaplatil 30 dolárov za hranie Super Mario Karta. A ja som povedal: „To beriem.“ (smiech) No naučil som sa, aká je cena príležitosti. A popri tom sa mapa môjho života zlepšila. Zväčšila sa, obsiahla viac miest. Boli v nej udalosti, ktoré sa mohli stať, budúcnosť, ktorú som mohol mať. Nebol to formálny, organizovaný vyučovací proces a priznávam to rád. Bolo to hrboľaté, nesúvislé, veľa som toho ešte nevedel. Možno som napríklad poznal Cantorovu myšlienku, že niektoré nekonečné množiny sú väčšie ako iné, ale v skutočnosti som nerozumel algebre, ktorá za ňou stála. Poznal som myšlienku ceny príležitosti, ale nepoznal som zákon klesajúcich výnosov. Na kartografii a iných disciplínach využívajúcich predstavivosť je dobré to, že namiesto umelých prekážok, ktoré musíte preskakovať, vidíte kúsok pobrežia a to vo vás vyvoláva túžbu vidieť viac. Teraz poznám aspoň časť výpočtov, ktoré za tým všetkým stoja. Na strednej škole som bol členom študentskej skupiny, na výške som prešiel do ďalšej a potom do ďalšej, keď som začal pracovať v časopise Booklist, kde som bol asistentom obklopeným úžasne sčítanými ľuďmi. Potom som napísal knihu. A tak, ako o tom snívajú všetci autori, som okamžite nechal prácu. (smiech) Po prvý raz od strednej školy som sa ocitol bez študentskej skupiny a bolo to hrozné. Nenávidel som to. Počas tých dvoch rokov som prečítal veľa, veľa kníh. Čítal som knihy o Stalinovi, o tom, ako sa Uzbekovia začali považovať za moslimov, a o tom, ako sa vyrábajú atómové bomby, ale mal som z toho pocit, akoby som si tvoril vlastné prekážky a potom cez ne sám preskakoval namiesto toho, aby som cítil radosť z toho, že som členom študentskej skupiny, skupiny ľudí, ktorí sa spolu angažujú v kartografickej spoločnosti a snažia sa lepšie pochopiť a zmapovať svet okolo nás. Potom, v roku 2006, som stretol tohto chlapíka. Volá sa Ze Frank. Nestretol som ho naozaj, len na Internete. Ze Frank vtedy viedol program Show so Ze Frankom. Ja som na ten program narazil a to bola moja cesta, aby som sa znova stal komunitným študentom. Tu Ze rozpráva o Las Vegas: (video) Ze Frank: Las Vegas bolo vystavené uprostred veľkej, horúcej púšte. Takmer všetko sem priviezli zvonku, kamene, stromy, vodopády. Tieto ryby sú tomuto miestu skoro také cudzie ako lietajúce prasatá. V protiklade k horúcej púšti, ktorá toto mesto obklopuje, sú aj títo ľudia. Veci z celého sveta tu boli postavané nanovo, ďaleko od svojej histórie a mimo ľudí, ktorí ich vnímajú iným spôsobom. Niečo sa vylepšilo, sfinge urobili plastiku nosa. Nie je žiadny dôvod mať pocit, že vám niečo uniká. Tento New York pre mňa znamená to isté, čo pre každého. Všetko je mimo kontextu a to znamená, že kontext dovoľuje všetko: parkovisko, kongresové centrum, žraločie akvárium. Vybudovanie tohto mesta je možno jeden z najväčších svetových úspechov, lebo sem nepatrí nikto a zároveň všetci. Keď som sa ráno prechádzal, všimol som si, že väčšina budov sú veľké zrkadlá odrážajúce slnko späť do púšte. Oproti väčšine zrkadiel, ktoré odrážajú svoje okolie, však tieto vyzerajú prázdne. John Green: Spomínam si na časy keď v online videách bolo vidno pixely. (smiech) Ze nie je len výborný intelektuál, ale aj úžasný zakladateľ skupín. Skupina ľudí, ktorá sa okolo týchto videí vybudovala, bola v mnohých smeroch študentská skupina. Hrali sme proti Ze Frankovi spoločne šach a porazili sme ho. Zorganizovali sme pre jedného mladého muža cestu autom po Spojených štátoch. Urobili sme zo Zeme sendvič, a to tak, že jedna osoba držala krajec chleba na jednom mieste a na presne opačnej strane Zeme druhá osoba držala ďalší krajec chleba. Uvedomujem si, že sú to hlúpe nápady, ale sú to zároveň „učenecké“ nápady. To pre mňa bolo veľmi vzrušujúce. Na internete môžete takýchto skupín nájsť veľa. Sledujte značku matematika na Tumblri a áno, uvidíte, ako sa ľudia sťažujú na matematiku, ale uvidíte aj ľudí, ktorí na tie sťažnosti odpovedajú komentármi argumentujúcimi, že matematika je zaujímavá a nádherná a že aj takto sa dá hľadieť na problém, ktorý ste považovali za neriešiteľný. Môžete ísť na lokality ako Reddit a nájsť subreddity ako „Opýtajte sa historika“ alebo „Opýtajte sa vedy“, kde môžete ľuďom z týchto oblastí klásť rozličné otázky, od veľmi vážnych po veľmi hlúpe. Najzaujímavejšie študentské skupiny, ktoré dnes rastú na internete, sú pre mňa tie na YouTube, no priznávam, som zaujatý. Myslím si však, že v mnohých smeroch sa stránka YouTube podobá učebni. Pozrite si napríklad Minute Physics, chlapa, ktorý učí svet o fyzike: (video) Prejdime k podstate. K 4. júlu 2012 bol Higgsov bozón poslednou základnou časticou štandardného modelu časticovej fyziky, ktorú zostávalo objaviť pokusmi. Ale môžete sa pýtať, prečo bol Higgsov bozón zahrnutý do štandardného modelu spolu so známymi časticami ako elektróny, fotóny a kvarky, keď ho nebojavili vtedy v sedemdesiatych rokoch? Dobrá otázka. Existujú dva hlavné dôvody. Po prvé, tak ako je elektrón excitáciou elektrónového poľa, Higgsov bozón je jednoducho častica, ktorá je excitáciou všade prenikajúceho Higgsovho poľa. Higgsovo pole zasa hrá zásadnú úlohu v našom modeli slabej jadrovej sily. Konkrétne pomáha vysvetliť, prečo je taká slabá. Viac o tom v ďalšom videu, ale hoci bola slabá jadrová teória potvrdená už v osemdesiatych rokoch, Higgsovo pole je v rovniciach také zviazané so slabou silou, že sme doteraz nedokázali potvrdiť jeho skutočnú a nezávislú existenciu. JG: Tu je video, ktoré som vytvoril v rámci môjho programu Crash Course, a hovorí o 1. svetovej vojne: (video) Bezprostrednou príčinou bola, samozrejme, sarajevská vražda rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda spáchaná 28. júna 1914 bosniansko-srbským nacionalistom Gavrilom Principom. Rýchla odbočka: je zaujímavé, že prvá veľká vojna dvadsiateho storočia začala teroristickým činom. František Ferdinand nebol veľký obľúbenec svojho strýka, cisára Františka Jozefa, to sú ale fúzy! No aj tak atentát viedol k rakúskemu vyhláseniu ultimáta voči Srbsku, z ktorého Srbsko prijalo niektoré, ale nie všetky požiadavky, a tak Rakúsko vyhlásilo Srbsku vojnu. Potom Rusi pre svoje spojenectvo so Srbmi zmobilizovali armádu. Nemecko, ktoré bolo spojencom Rakúska, kázalo Rusku prestať, ale Rusko neuposlúchlo, a tak Nemecko zmobilizovalo svoju armádu, vyhlásilo vojnu Rusku, upevnilo spojenectvo s Osmanskou ríšou a potom vyhlásilo vojnu Francúzsku, pretože, viete, Francúzsko. (smiech) A ľudia sa na YouTube neučia len fyziku a dejepis. Tu je video o abstraktnej matematike. (video) Takže ste mnou a ste znova na hodine matematiky, pretože vás sem nútia chodiť každý deň. Učíte sa o, čo ja viem, súčte nekonečných postupností. Je to stredoškolské učivo, však? Je to zvláštne, pretože je to skvelá téma, ale nejako sa im podarilo pobabrať ju. Zrejme preto teda v osnovách povoľujú nekonečné postupnosti. A tak si v pochopiteľnej potrebe rozptýlenia kreslíte a rozmýšľate viac o tom, aký je plurál slova vírus ako o predkladanom učive: vírusy, víri či víry? Alebo je singulár vír a singulár slova kiwi by mal byť kiva? Avšak celá myšlienka, že 1/2 + 1/4 + 1/8 + 1/16 atď. sa blíži k jednej, je užitočná, ak napríklad chcete nakresliť rad slonov, z ktorých každý drží chvost ďalšieho: normálny slon, mladý slon, slonie mláďa, slon veľkosti psa, slon veľkosti šteniatka, až po slona chrobáka a tak ďalej. Čo je aspoň trošičku zaujímavé, lebo môžete nakresliť nekonečné množstvo slonov a stále sa vám vojdú na jedinú stranu zošita. JG: A napokon, tu je Destin zo Smarter Every Day, ktorý hovorí o zachovaní momentu hybnosti a, keďže je to YouTube, je o mačkách: (video) Ahojte, to som ja, Destin. Vitajte v Smarter Every Day. Pravdepodobne ste si všimli, že mačky skoro vždy pristávajú na nohách. Dnešná otázka znie: Prečo? Ako väčšina jednoduchých otázok má veľmi zložitú odpoveď. Nechajte ma položiť otázku inak: Ako mačka v padajúcej vzťažnej sústave prejde z nohami hore na nohami dole bez porušenia zákona o zachovaní momentu hybnosti? (smiech) JG: Všetky štyri videá majú niečo spoločné, všetky majú na YouTube viac ako pol milióna zhliadnutí. A to ľuďmi, ktorí ich nepozerajú v učebniach, ale preto, že patria do študentských skupín, ktoré okolo týchto kanálov vznikajú. Ako som už povedal, pre mňa je YouTube ako učebňa, do veľkej miery je to tak, pretože tu je inštruktor, ako v staromódnej učebni: tu je učiteľ a tu pod učiteľom sú študenti a všetci spolu konverzujú. Viem, že komentáre na YouTube majú v internetovom svete veľmi zlú povesť, ale ak si pozriete komentáre na týchto kanáloch, nájdete ľudí diskutujúcich o téme videa, pýtajúcich sa náročné, komplikované otázky k téme videa a ďalších, ktorí na ne odpovedajú. A pretože stránka YouTube je usporiadaná tak, že priestor, na ktorom rozprávam, miesto, kde k vám hovorím, je na presne rovnakej strane ako vaše komentáre, veľmi živým, skutočným a aktívnym spôsobom sa zúčastňujete konverzácie. A pretože zvyčajne aj komentujem, mám možnosť s vami spolupracovať. A takto to vyzerá, či ide o dejiny sveta, matematiku, vedu alebo čokoľvek iné. Vidíte tiež mladých ľudí používať internetové nástroje či žánre na vytváranie priestorov, ktoré umožňujú intelektuálnu aktivitu namiesto ironického odstupu, ktorí si asi mnohí z nás spájajú s memami a inými internetovými zvyklosťami. Viete, "Nudil som sa. Vymyslel som algebru." Alebo tu je Honey Boo Boo kritizujúci priemyselný kapitalizmus: [„Liberálny kapitalizmus vôbec nie je dobrom ľudstva. Práve naopak, je nástrojom divokého, deštruktívneho nihilizmu.“] Ak nevidíte, čo hovorí… dobre. Naozaj verím, že tieto priestory, tieto skupiny sa pre novú generáciu študentov stali tým druhom skupín, tým druhom kartografických skupín, ktoré som ja mal, keď som bol na strednej a potom na vysokej škole. Ako dospelého ma znovuobjavenie týchto skupín nanovo priviedlo do spoločnosti študentov a povzbudilo ma, aby som aj v dospelosti zostal študentom a nemal viac pocit, že učenie sa je niečo vyhradené pre mladých. Vi Hart a Minute Physics mi predstavili neuveriteľne veľa vecí, ktoré som predtým nepoznal. A viem, že sa všetci vraciame do dní parížskeho salónu v osvietenstve alebo k algonquinskému okrúhlemu stolu a želáme si: „Och, keby som tam mohol byť. Kiežby som sa mohol smiať na vtipoch Dorothy Parkerovej.“ Som tu však, aby som vám povedal, že tieto miesta ešte stále existujú. Existujú v kútoch internetu, kam sa starší boja vkročiť. (smiech) A skutočne, skutočne verím, že keď sme v 60. rokoch vytvorili Agloe v New Yorku, keď sme Agloe dali život, ešte sme sa len rozbiehali. Ďakujem. (potlesk)