Volám sa Dan Cohen a som akademik. To znamená, že sa zaoberám diskutovaním. Je to dôležitá časť môjho života. A mám ju rád. Navyše, nie som len akademik, som aj filozof, a myslím si, že mi diskutovanie ide dosť dobre. Nemôžem naň prestať myslieť a pri premýšľaní o ňom som narazil na niekoľko záhad. Jednou z nich je, ako sa argumentáciou zaoberám už roky, priam desaťročia, že som sa v diskusiách zlepšil. No, čím viac diskutujem a čím lepšie argumenty uvádzam, tým viac prehrávam. A to je záhada. Ďalšou záhadou je, že mi to až tak nevadí. Prečo mi nevadí prehrávať a prečo si myslím, že dobrí diskutéri nesú prehru lepšie? Ďalšie záhady: Tak napríklad, prečo vôbec diskutujeme? Kto z toho má úžitok? Keď hovorím o diskusiách, mám na mysli akademické diskusie alebo diskusie o poznaní, v ktorých od výsledku závisí poznanie: Je tento výrok pravdivý? Je táto teória hodnoverná? Je interpretácia tohto textu alebo údajov správna? Atď. Nezaujímajú ma veľmi diskusie o tom, kto má umyť riad alebo ísť vyniesť smeti. Samozrejme, takéto diskusie sú bežné. Zvyknem ich vyhrať, pretože poznám triky. No na nich až tak nezáleží. Mňa zaujímajú akademické diskusie a odpovede na nasledujúce otázky. Po prvé, čo dobrí diskutéri vyhrajú, keď vyhrajú diskusiu? Čo vyhrám, ak vás presvedčím, že utilitarizmus nie je dobrý rámec na uvažovanie o etických teóriách? Čo vyhráme, keď vyhráme diskusiu? Zamyslite sa, čo mám z toho, či považujete Kantovu teóriu za správnu alebo či sa Millova morálna teória dá uplatniť v živote? Malo by mi byť jedno, či si myslíte, že funkcionalizmus je použiteľná teória o mysli. Tak načo potom diskutujeme? Prečo sa snažíme presvedčiť ostatných, aby uverili tomu, čomu nechcú veriť. A je to od nás vôbec pekné? Je pekné snažiť sa niekoho o niečom presvedčiť proti jeho vôli? Pri hľadaní odpovede budem odkazovať na tri argumentačné modely. Prvý model, nazvime ho dialektický model, predpokladá, že diskusia je ako vojna; viete, ako to chodí, veľa kriku a hnevu a výhier a prehier. Tento model nie je veľmi užitočný, no napriek tomu je celkom bežný a zaužívaný. Máme však aj druhý argumentačný model: argumenty ako dôkazy. Predstavte si argument matematika. Tu je môj argument. Funguje to? Je to na niečo dobré? Sú premisy odôvodnené? Sú úsudky platné? Vychádza záver z premís? Žiadny odpor, žiadny konflikt, aspoň nie v zmysle klasickej protistrany. Existuje však aj tretí model, ktorý pre nás bude veľmi užitočný, a ten diskusiu chápe ako predstavenie, diskutovanie pred publikom. Napadne nám politik, snažiaci sa predstaviť svoj postoj a presvedčiť prítomných o svojej pravde. No v tomto modeli je prítomný ešte jeden dôležitý prvok. Ide o to, že keď diskutujeme pred publikom, publikum sa niekedy stáva súčasťou diskusie, stáva sa porotou, ktorá vynesie rozsudok a rozhodne o víťazovi. Nazvime tento model rečnícky a ide v ňom o prispôsobovanie argumentov publiku. Je jasné, že predniesť správny, podložený argument v slovenčine pred frankofónnym publikom jednoducho nebude fungovať. Poznáme teda modely diskusia ako vojna, ako hľadanie dôkazov a ako predstavenie. Z týchto troch je najčastejším modelom diskusia ako vojna. Určuje, ako o diskusiách hovoríme, určuje, ako o nich rozmýšľame, a preto určuje spôsob, akým argumentujeme, naše počínanie si v diskusii. Keď teda hovoríme o argumentoch, vyjadrujeme sa ako vojaci. Chceme silné argumenty, úderné, také, ktoré zatnú do živého. Chceme nepreniknuteľnú obranu a premyslené stratégie. Chceme zabíjacké argumenty. Nevieme si to bez nich predstaviť. Nevieme sa na argumenty pozerať inak. Keď som spomenul argumenty, pravdepodobne vám hneď napadol dialektický model. Ale metafora vojny, tento vojnový vzor alebo model myslenia o diskusiách podľa môjho názoru negatívne mení spôsob, ako diskutujeme. Po prvé, vyzdvihuje taktiku nad pravdivosť. Začnete chodiť na hodiny logiky. Naučíte sa všetko o úskokoch, ktoré ľudia používajú, aby vyhrali diskusiu. Budete sa na vec pozerať cez optiku my vs. oni. Je to nepriateľské, stavia to ľudí proti sebe. A jediným predvídateľným výsledkom je víťazstvo, veľkolepé víťazstvo alebo absolútna, potupná prehra. Myslím si, že to má negatívny vplyv a, čo je najhoršie, znemožňuje pokusy o vyjednávanie, rokovanie, kompromis či spoluprácu. Zamyslite sa nad tým. Išli ste niekedy do diskusie s tým, že namiesto súboja sa pokúsite nájsť spoločnú reč a spoločne na niečo prídete? Myslím si, že metafora diskusie ako vojny zabraňuje dosiahnuť takéto iné výsledky. A nakoniec, a toto je to najhoršie, tento spôsob diskutovania nikam nevedie, je zbytočný. Je ako kruhový objazd alebo dopravná zápcha, akurát v konverzácii. Nedostaneme sa nikam. A ešte jedna vec, ktorá ma ako učiteľa naozaj trápi. Ak je diskusia vojna, znamená to, že sa niečo naučím len vtedy, keď ju prehrám. Dovoľte mi, aby som to vysvetlil. Predpokladajme, že medzi sebou diskutujeme. Vy zastávate výrok P a ja nie. Opýtam sa: „Prečo zastávate výrok P?“ A vy uvediete svoje dôvody. Ja budem namietať a poviem: „Ale čo ak...?“ A vy odpoviete na moje námietky. A ja sa opýtam: „Čo tým myslíte? Ako to s tým súvisí?“ A vy odpoviete. Povedzme teda, že nakoniec, po všetkých námietkach, otázkach, storakých spochybneniach, ste ma zakaždým dokázali presvedčiť. Na konci dňa teda poviem: „Viete čo? Myslím, že máte pravdu: P.“ Získal som nové presvedčenie. A nie len také hocijaké, ale dobre sformulované a preskúmané, overené v boji. Veľa nových poznatkov. Ale kto vyhral diskusiu? Nuž, metafora vojny nás zdanlivo núti povedať, že ste vyhrali vy, aj keď ja jediný som získal nové poznatky. Čo ste však z hľadiska poznatkov získali vy, keď ste ma presvedčili? Iste, máte z toho pôžitok, polichotené ego alebo ste získali istú pozíciu a ľudia si povedia, tento chlapík je dobrý diskutér. No čisto z hľadiska poznatkov, kto vyhral? Metafora vojny nám vnucuje myšlienku, že ste vyhrali vy a ja som prehral, aj keď som v skutočnosti získal. S touto predstavou ale niečo nie je v poriadku. A túto predstavu by som rád zmenil. Ako teda zistiť, ako sa dá diskutovaním dosiahnuť niečo pozitívne? Potrebujeme nové argumentačné únikové stratégie. No nové argumentačné únikové stratégie nezískame, kým nezačneme k argumentom pristupovať inak. Musíme vymyslieť nové druhy diskusie. Aby sme to mohli urobiť, vlastne, neviem ako to urobiť. Je mi to ľúto. Metafora diskusie ako vojny je jednoducho monštrum, ktoré sa nám usídlilo v mysliach a nie je naň žiadny magický odvar, žiadne zaklínadlo. Nepoznám odpoveď. Mám však niekoľko návrhov. Po prvé, keď chceme uvažovať nad novými typmi dikusií, musíme uvažovať nad novými druhmi diskutérov. Skúste toto: zamyslite sa nad všetkými rolami, ktoré ľudia hrajú v diskusiách. V dialektickom modeli máme proponenta a oponenta. V rečníckom modeli máme publikum. V diskusiách ako dôkazoch máme obhajcu. Poznáme teda tieto roly. Teraz si predstavte diskusiu, v ktorej ste diskutérom, no zároveň členom publika a pozeráte sa na seba. Viete si samých seba predstaviť, ako diskutujete, prehráte, a na konci napriek všetkému poviete, fíha, aká dobrá diskusia! Dokážete to? Myslím si, že áno. Navyše sa domnievam, že predstava, že si diskutéri, publikum aj porota povedia, áno, skutočne dobrá diskusia, vo vás vyvoláva dobrý pocit. A navyše ste si predstavili dobrého diskutéra, akým by ste sa aj vy sami chceli stať. Prehrávam veľa diskusií. Stať sa dobrým diskutérom chce prax, musíte sa naučiť ťažiť z prehier. Ja som mal to šťastie, že moji kolegovia nikdy neváhali a veľakrát mi umožnili prehrať. Ďakujem za pozornosť. (potlesk)