Ďakujem. (potlesk) Žil raz v Indii jeden kráľ, maharadža, a v deň jeho narodenín vyšlo nariadenie, že všetci náčelníci majú priniesť dary vhodné pre kráľa. Niektorí doniesli kvalitný hodváb, niektorí zvláštne meče, niektorí zlato. Na konci zástupu kráčal malý zvráskavený starec, ktorý došiel zo svojej dediny vzdialenej mnoho dní cesty popri mori. A keď predstúpil, kráľov syn sa spýtal: „Aký dar nesieš pre kráľa?“ A starec veľmi pomaly otvoril dlaň a odhalil nádhernú mušľu s pásmi fialovej a žltej, červenej a modrej. A kráľov syn povedal: „To nie je dar pre kráľa! Čo to je za dar?“ Starec naňho pomaly zdvihol zrak a povedal: „Dlhý pochod – súčasť daru.“ (smiech) O malú chvíľu vám dám jeden dar, o ktorom som presvedčený, že je hodný šírenia. Ale než tak urobím, dovoľte mi vziať vás na môj dlhý pochod. Tak ako mnohí z vás aj ja som začal svoj život ako dieťa. Koľkí z vás začali život ako malé deti? Narodili sa mladí? Asi polovica z vás. Okej. (smiech) A vy ostatní čo? Narodili ste sa ako dospelí? Páni, chcem spoznať vašu mamu! Nič nie je nemožné! Ako malé dieťa ma vždy fascinovalo robiť nemožné. Dnes je deň, na ktorý som sa tešil mnoho rokov, pretože dnes je deň, kedy sa pokúsim urobiť nemožné rovno pred vašimi očami, rovno tu na TEDxMaastricht. Začnem tým, že odhalím koniec: A dokážem vám, že nemožné nie je nemožné. A skončím tým, že vám dám dar hodný šírenia: Ukážem vám, že vy môžete vo svojom živote robiť nemožné. Na mojej misii za nemožným som zistil, že existujú dve veci, ktoré platia rovnako pre všetkých ľudí na svete. Každý má strachy a každý má sny. Na mojej misii za nemožným som zistil, že existujú tri veci, ktoré som urobil za svoj život, ktoré akosi spôsobili, že som robil nemožné: Vybíjaná, alebo ako ju nazývate vy „treftbal“, Superman a komár. To sú moje tri kľúčové slová. Teraz už viete, prečo vo svojom živote robím nemožné. Takže vás vezmem na moju misiu, na môj dlhý pochod od strachov ku snom, od slov k mečom, od vybíjanej k Supermanovi, ku komárovi. A dúfam, že vám ukážem, ako môžete robiť nemožné vo vlastnom živote. 4. október 2007. Srdce mi búšilo, kolená sa triasli, keď som vystúpil na pódium v Sanders Theatre na Harvardovej univerzite, aby som prevzal Ig Nobelovu cenu za medicínu za rok 2007 za lekársky dokument, na ktorom som sa spolupodieľal, s názvom „Hltanie mečov a jeho vedľajšie účinky“. (smiech) Bol zverejnený v malom časopise, ktorý som nikdy predtým nečítal, v British Medical Journal. A pre mňa to znamenalo, že nemožný sen sa stal skutočnosťou, bolo to nečakané prekvapenie pre niekoho ako ja, bola to pocta, na ktorú nikdy nezabudnem. Ale to nebola najpamätnejšia časť môjho života. 4. októbra 1967 jedno vystrašené, hanblivé, vyziabnuté, plaché decko ovládali extrémne strachy. Ako sa pripravoval, že vyjde na pódium, jeho srdce mu búšilo, jeho kolená sa triasli. Otvoril ústa, aby začal rozprávať, no slová jednoducho nechceli vyjsť. Stál tam v slzách a triasol sa. Paralyzovala ho panika, zamrzol od strachu. Toto vystrašené, hanblivé, vyziabnuté, plaché decko ovládali extrémne strachy. Bál sa tmy, bál sa výšok, bál sa pavúkov a hadov... Bojí sa tu niekto pavúkov a hadov? Hej, niekoľkí z vás... Bál sa vody a žralokov... Bál sa doktorov a sestričiek a zubárov a ihiel a vŕtačiek a ostrých predmetov. Ale väčšmi než čohokoľvek sa bál ľudí. To vystrašené, hanblivé, vyziabnuté, plaché decko som bol ja. Bál som sa zlyhania a odmietnutia, mal som nízke sebavedomie, komplex menejcennosti a čosi, o čom sme vtedy ani nevedeli, že môžeme mať: sociálnu fóbiu. Keďže som sa bál, siláci si zo mňa uťahovali a bíjali ma. Smiali sa mi a vymýšľali prezývky. Nikdy mi nedovolili hrať ich klanové hry. Ach, bola tu jedna hra, ktorú mi dovolili hrať s nimi: Vybíjaná – a ja som v nej nebol dobrý. Siláci zvykli zakričať moje meno a keď som zdvihol zrak, videl som, ako sa tie červené lopty rútia na moju tvár nadzvukovou rýchlosťou. Bum, bum, bum! A pamätám si, ako som mnohé dni kráčal domov zo školy a mal som červenú tvár, ktorá štípala a červené uši, v ktorých mi zvonilo. Oči mi horeli od sĺz a ich slová mi horeli v ušiach. A nech už ktokoľvek povedal, že „palice a kamene mi môžu dolámať kosti, no slová ma nikdy nezrania,“ je to lož. Slová dokážu rezať ako nôž. Slová môžu bodať ako meč. Slová dokážu spôsobiť rany, ktoré sú také hlboké, že nie sú viditeľné. Tak som sa bál. A slová boli mojimi najhoršími nepriateľmi. Stále sú. Ale mal som aj sny. Šiel som domov, unikol som ku komixom o Supermanovi a čítal som si ich a sníval, že budem superhrdina ako Superman. Chcel som bojovať za pravdu a spravodlivosť, chcel som bojovať proti zlosynom a kryptonitu, chcel som poletovať po svete, robiac pritom nadľudské činy a zachraňovať životy. Fascinovali ma však aj veci, ktoré boli skutočné. Čítal som Guinessovu knihu rekordov a Ripleyho knihu Verte-neverte. Čítali ste niekto Guinessovu knihu rekordov alebo Ripleyho? Milujem tie knihy! Skutoční ľudia robia skutočné kúsky. A ja som povedal, že to chcem robiť. Ak mi siláci nedovolia hrať v žiadnej ich športovej hre, chcem robiť skutočné kúzla, reálne kúsky. Chcem robiť niečo skutočne pozoruhodné, čo tí siláci nedokážu. Chcem nájsť svoj význam a poslanie. Chcem vedieť, že môj život má zmysel. Chcem urobiť niečo neuveriteľné, aby som zmenil svet; chcem dokázať, že nemožné nie je nemožné. Presunieme sa o 10 rokov vpred – bol týždeň pred mojimi 21. narodeninami. V jeden deň sa udiali dve veci, ktoré mali navždy zmeniť môj život. Žil som v Tamil Nadu, v Južnej Indii, bol som tam ako misionár, a môj učiteľ, môj priateľ sa ma opýtal: „Máš trómy, Daniel?“ A ja som povedal: „Trómy? Čo sú trómy?“ Odvetil: „Trómy sú veľké životné ciele. Sú kombináciou snov a cieľov, napríklad, ak by si mohol urobiť čokoľvek, alebo ísť kamkoľvek, byť kýmkoľvek, kam by si šiel? Čo by si robil? Kým by si bol?“ Povedal som: „To nedokážem! Príliš sa bojím! Mám priveľa strachov!“ Tú noc som vzal moju rohožku na strechu bungalova, ľahol som si pod hviezdy a sledoval, ako sa netopiere vrhajú za komármi. A dokázal som myslieť iba na trómy a sny a ciele a na tých silákov s loptami. O pár hodín neskôr som sa prebudil. Moje srdce búšilo, kolená sa triasli. Tentokrát nie od strachu. Celé moje telo dostalo kŕče. A nasledujúcich päť dní som strácal vedomie a prichádzal k sebe, bojujúc na smrteľnej posteli o život. Môj mozog spaľovala 40-stupňová horúčka z malárie. A kedykoľvek som bol pri vedomí, dokázal som myslieť iba na trómy. Rozmýšľal som: „Čo chcem spraviť so svojím životom?“ Napokon, noc pred mojimi 21. narodeninami, vo chvíli jasnozrivosti, som si čosi uvedomil: Uvedomil som si, že malý komár, Anopheles Stephensi, ten malý komár, ktorý váži menej ako päť mikrogramov, menej ako zrnko soli, ak ten komár dokáže zabiť 80-kilového muža, uvedomil som si, že to je môj kryptonit. Potom som si uvedomil, že to nebol ten komár, to ten malý parazit v komárovi, zimnička tropická, ktorá zabíja vyše milióna ľudí ročne. Uvedomil som si vtedy, že je to ešte menšie, ale mne sa to zdalo o toľko väčšie. Uvedomil som si, že strach bol môj kryptonit, môj parazit, ktorý ma mrzačil a paralyzoval celý môj život. Viete, je rozdiel medzi nebezpečenstvom a strachom. Nebezpečenstvo je skutočné. Strach je rozhodnutie. A ja som si uvedomil, že mám na výber: Mohol som buď žiť v strachu a v zlyhaní v tú noc umrieť, alebo usmrtiť moje strachy a siahnuť po mojich snoch, mohol som sa odvážiť žiť život. A, viete, je čosi zvláštne na tom, keď ležíte na smrteľnej posteli a čelíte smrti, čo vás vlastne núti skutočne chcieť žiť život. Uvedomil som si, že každý zomrie, nie každý v skutočnosti žije. Žijeme v umieraní. Keď sa naučíte zomierať, skutočne sa naučíte žiť. Tak som sa v tú noc rozhodol, že zmením svoj príbeh. Nechcel som umrieť. Tak som sa pomodlil malú modlitbu: „Bože, ak ma necháš dožiť sa 21. narodenín, nedovolím už, aby strach vládol môjmu životu. Usmrtím moje strachy, pôjdem za mojimi snami, chcem zmeniť svoje správanie, chcem urobiť niečo neuveriteľné s mojím životom, chcem nájsť môj zmysel a poslanie, chcem zistiť, že nemožné nie je nemožné.“ Nepoviem vám, či som tú noc prežil; to nechám na vás, aby ste rozmýšľali. (smiech) Ale tú noc som spravil zoznam mojich prvých 10 trómov: Rozhodol som sa, že navštívim najväčšie kontinenty, 7 divov sveta, naučím sa zopár jazykov, budem žiť na pustom ostrove, na lodi v oceáne, s kmeňom indiánov v Amazónii, vyleziem na najvyšší vrch vo Švédsku, chcel som vidieť Mount Everest za brieždenia, pracovať v hudobnom priemysle v Nashville, chcel som pracovať s cirkusom a chcel som si skočiť z lietadla. Počas nasledujúcich 20 rokov som dosiahol väčšinu z tých trómov. Zakaždým, keď odfajknem jeden tróm zo zoznamu, pridám 5 alebo 10 ďalších a môj zoznam stále rastie. Nasledujúcich sedem rokov som žil na malom ostrove na Bahamách, sedem rokov v slamenom domčeku, ako jediný na ostrove som kvôli potrave bodal žralokov a raje, s bedrovou prikrývkou a musel som sa naučiť plávať so žralokmi. A odtiaľ som sa presunul do Mexika, a potom k brehom Amazonky v Ekvádore, Pujo Pongo Ecuador, žil som tam s jedným kmeňom, a krok za krokom som začal získavať sebadôveru iba vďaka mojim trómom. Prešiel som k hudobnému priemyslu do Nashvillu, potom do Švédska, do Stockholmu, pracoval som v hudobnom priemysle, kde som vyliezol na vrchol Kebnekaise, vysoko nad polárnym kruhom. Naučil som sa, ako byť klaunom a žonglovať a chodiť na chodúľoch, na jednokolesovom bicykli, hltať oheň a jesť sklo. V roku 1997 bolo na svete menej ako tucet hltačov mečov a ja som povedal: „To musím urobiť!“ Stretol som sa s hltačom mečov a požiadal o pár rád. Povedal: „Hej, dám ti dve rady. Po prvé: Je to extrémne nebezpečné, ľudia pri tom zomreli. Po druhé: Neskúšaj to!“ (smiech) Tak som to pridal do môjho zoznamu trómov. A cvičil som každý deň 10- až 12-krát počas štyroch rokov. Spočítal som to. 4 x 365 [x 12] Bolo to okolo 13 000 neúspešných pokusov, než som dostal svoj prvý meč do hrdla v roku 2001. V tom čase som si stanovil tróm, že sa stanem vedúcim svetovým expertom na hltanie mečov. Takže som prechádzal všetky knihy, časopisy a novinové články, každú lekársku správu, študoval som fyziológiu, anatómiu, rozprával som sa s doktormi a sestričkami, pospájal navzájom všetkých hltačov mečov založením Medzinárodnej asociácie hltačov mečov a napísal som prácu na základe 2 rokov výskumu hltania mečov a jeho vedľajších účinkoch, ktorá bola uverejnená v British Medical Journal. (smiech) Ďakujem. (potlesk) A dozvedel som sa zopár fascinujúcich vecí o hltaní mečov. Vecí, o ktorých ste isto nevedeli, ale po dnešku budete. Keď nabudúce pôjdete domov a odrežete si zo stejku nožom alebo mečom alebo „bestekom“, spomeniete si na toto... Zistil som, že hltanie mečov sa začalo v Indii – práve tam, kde som to videl prvýkrát ako 20-ročný chlapec – pred asi 4000 rokmi, asi 2000 rokov pred Kristom. Počas posledných 150 rokov sa hltači mečov používali na poli vedy a medicíny, aby pomohli vyvinúť neohybný endoskop v roku 1868 Dr. Adolfovi Kussmaulovi vo Freiburgu v Nemecku. V roku 1906 elektrokardiogram vo Walese, na štúdium porúch prehĺtania a zažívania, bronchoskopy, takéto veci. Ale počas posledných 150 rokov sme vedeli o stovkách poranení a tuctoch úmrtí... Tu je neohybný endoskop, ktorý vyvinul Dr. Adolf Kussmaul. Zistili sme však, že za posledných 150 rokov bolo 29 úmrtí, vrátane tohto hltača mečov v Londýne, ktorý si mečom prepichol srdce. Zistili sme tiež, že ročne sa vyskytne 3 až 8 vážnych zranení pri hltaní meča. Viem, pretože ľudia mi volajú. Práve mi dvaja volali, jeden zo Švédska a jeden z Orlanda, iba za posledných pár týždňov, hltači mečov, ktorí sú v nemocnici kvôli zraneniam. Takže je to extrémne nebezpečné. Iná vec, čo som zistil: trvá to 2 až 10 rokov, kým sa človek naučí hltať meč, tak je to u mnohých. Ale najfascinujúcejšia vec, akú som objavil, bola, ako vlastne hltači mečov dokážu robiť nemožné. A odovzdám vám malé tajomstvo: Nezameriavajte sa na 99,9 % toho, čo je nemožné. Zamerajte sa na tých 0,1 % možného a zistite, ako ho dokázať uskutočniť. Teraz vás vezmem na cestu do mysle hltača mečov. Aby ste prehltli meč, je potrebná meditácia mysle nad hmotou, dokonalá koncentrácia, absolútna presnosť, aby ste izolovali vnútorné orgány a prekonali automatické reflexy tela cez posilnené mozgové prepojenia, cez opakovanú svalovú pamäť, získanú úmyselným tréningom pri 10 000-násobnom opakovaní. Teraz vás vezmem na cestu do tela hltača mečov. Aby som prehltol meč, musím si posúvať meč po jazyku, potlačiť reflex zvracania v pažeráku, urobiť 90-stupňový obrat dolu hrtanovou príklopkou, prejsť cez prstenec hltana, horný zvierač pažeráka, potlačiť peristaltický reflex, posunúť ostrie do hrudnej dutiny medzi pľúca. V tomto momente musím dokonca potisnúť nabok moje srdce. Ak sa dívate pozorne, môžete vidieť, ako mi srdce bije s mečom, pretože sa opiera o srdce oddelené asi tromi milimetrami tkaniva pažeráka. To nie je niečo, čo sa dá fingovať. Potom ho musím posunúť popri hrudnej kosti, popri nižšom zvierači pažeráka, dole do žalúdka, potlačiť reflex grgania, až dole do dvanástnika. Malina. (smiech) Ak by som mal ísť ešte hlbšie, až k vajíčkovodom... (holandčina) Vajíčkovody... Chlapi, neskôr sa na to opýtajte svojich žien. Ľudia sa ma pýtajú, hovoria: „Určite to chce veľa odvahy, aby človek riskoval život, posunul si srdce a prehltol meč...“ Nie. Chce to veľa odvahy, aby to vystrašené, hanblivé, vyziabnuté, plaché decko riskovalo zlyhanie a odmietnutie, aby sa otvorilo a prehltlo svoju pýchu a postavilo sa tu pred kopu úplných cudzincov a rozpovedalo svoj príbeh o svojich strachoch a snoch, aby riskovalo, že si vyleje srdce, doslova ako aj obrazne. Viete... Ďakujem. (potlesk) Viete, skutočne úžasná vec je, že som vždy chcel robiť pozoruhodné veci a teraz ich aj robím. Ale skutočne pozoruhodné nie je to, že dokážem prehltnúť naraz 21 mečov, alebo 6 metrov pod vodou v nádrži s 88 žralokmi a rajami pre Ripleyho Verte-neverte, alebo rozžeravený na 1500 stupňov pre Superhrdinov Stana Leeho ako Muž z ocele a to lízatko bolo horúce! Alebo potiahnuť auto mečom pre Ripleyho alebo Guinessa alebo dostať sa do finále Amerika má talent alebo získať Ig Nobelovu cenu za medicínu za rok 2007. Nie, to v skutočnosti nie je tá pozoruhodná vec. To si myslia ľudia. Nie, nie, nie. To nie je ono. Skutočne pozoruhodné je, že Boh zobral to vystrašené, hanblivé, vyziabnuté, plaché decko, ktoré sa bálo výšok, ktoré sa bálo vody a žralokov, a doktorov a sestričiek a ihiel a ostrých predmetov a rozprávania pred ľuďmi, a teraz spôsobil, že lietam po svete vo výške deviatich kilometrov, prehĺtam ostré predmety pod vodou v nádrži so žralokmi a hovorím pred doktormi, sestričkami a obecenstvom ako vy po celom svete. To je pre mňa skutočne úžasné. Vždy som chcel robiť nemožné... Ďakujem. (potlesk) Ďakujem. (potlesk) Vždy som chcel robiť nemožné a teraz to robím. Chcel som urobiť niečo pozoruhodné so svojím životom a zmeniť svet, a teraz to robím. Vždy som chcel lietať po svete, mať nadľudské schopnosti a zachraňovať životy a teraz to robím. A viete čo? Stále je tu malá časť veľkého sna toho malého decka kdesi hlboko. (smiech) (potlesk) A viete, vždy som chcel nájsť svoj zmysel a poslanie, a teraz som ho našiel. Ale predstavte si: Nie je v mečoch, nie v mojich silných stránkach. Je v mojej slabej stránke, v slovách. Mojím zmyslom a poslaním je zmeniť svet tým, že sa prehryziem strachom, vždy meč po meči, slovo po slove nôž po noži, život po živote, aby som inšpiroval ľudí, aby boli superhrdinami a robili nemožné veci vo svojom živote. Mojím zmyslom je pomáhať iným nájsť ich zmysel. Aký je ten váš? Aký je váš zmysel? Na čo ste sem boli poslaní? Myslím, že všetci máme poslanie byť superhrdinami. Aká je tá vaša superschopnosť? Z celej svetovej populácie vyše siedmych miliárd ľudí je menej ako niekoľko tuctov hltačov meča, ktorí ostávajú dnes na svete, ale vy ste iba jeden. Ste jedineční. Aký je váš príbeh? Čo vás robí odlišnými? Vyrozprávajte svoj príbeh, aj keď je váš hlas tenký a trasľavý. Aké sú vaše trómy? Ak by ste mohli urobiť čokoľvek, byť kýmkoľvek, ísť kamkoľvek – Čo by ste urobili? Kam by ste šli? Čo chcete urobiť so svojím životom? Aké sú vaše veľké sny? Aké boli, keď ste boli malí? Rozpomeňte sa. Predpokladám, že toto nebolo ono, že? Aké boli vaše najdivokejšie sny, o ktorých ste si mysleli, že sú zvláštne a obskúrne? Určite teraz vaše sny nevyzerajú až tak zvláštne, však? Čo je vaším mečom? Každý z vás má meč, s dvojitým ostrým, meč strachu a snov. Prehltnite svoj meč, nech je akýkoľvek. Choďte za svojimi snami, dámy a páni, nikdy nie je neskoro byť človekom, ktorým ste chceli byť. Tým silákom s loptami z vybíjanej, tým deckám, čo si mysleli, že nikdy nedokážem nemožné, im poviem iba jednu vec: Ďakujem vám. Lebo ak by nebolo zloduchov, nemali by sme superhrdinov. Som tu, aby som dokázal, že nemožné nie je nemožné. Toto je extrémne nebezpečné, mohlo by ma to zabiť. Dúfam, že si to vychutnáte. (smiech) Budem pri tom potrebovať vašu pomoc. Diváci: Dva, tri. Dan: Nie, nie, nie. Potrebujem, aby ste počítali všetci, okej? (smiech) Ak viete slová. Okej? Rátajte so mnou. Pripravení? Jeden. Dva. Tri. Nie, to sú dva, ale princíp poznáte. Diváci: Jeden. Dva. Tri. (lapanie dychu) (aplauz) Dan: Áno! (potlesk) (ovácie) Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Ďakujem z hĺbky svojho srdca. Vlastne vám ďakujem z hĺbky môjho žalúdka. Povedal som vám, že som sem prišiel urobiť nemožné a teraz som to dokázal. Ale toto nebolo to nemožné. Toto robievam každý deň. Nemožné bolo pre to vystrašené, hanblivé, vyziabnuté decko čeliť svojim strachom, postaviť sa tu na scéne TEDx a meniť svet slovo po slove, meč po meči, život po živote. Ak som dokázal, že teraz rozmýšľate inak, ak som dokázal, že ste uverili, že nemožné nie je nemožné, že ste si uvedomili, že dokážete robiť nemožné vo svojom živote, potom moja práca je hotová a vaša sa práve začína. Nikdy neprestaňte snívať. Nikdy neprestaňte veriť. Ďakujem, že veríte vo mňa a ďakujem, že ste súčasťou môjho sna. A tu môj dar pre vás: Nemožné nie je... Diváci: Nemožné. Dlhý pochod – súčasť daru. (ovácie) Ďakujem. (potlesk) (ovácie) Moderátorka: Ďakujeme, Dan Meyer, vau!