Optimistické skreslenie

Prichádzame na tento svet skôr ako optimisti, než realisti? Tali Sharot sa delí o nové výskumy, ktoré naznačujú, že naše mozgy sú naprogramované tak, aby venovali pozornosť skôr svetlejšej stránke veci – a o výhody a nevýhody, ktoré z toho plynú.

Dnes budem hovoriť o optimizme –

alebo presnejšie,
o optimistickom skreslení.

Ide o kognitívnu ilúziu,

ktorú sme posledných pár rokov študovali

v mojom laboratóriu
a ktorou trpí 80 % z nás.

Ide o tendenciu nadhodnocovať

pravdepodobnosť
pozitívnych udalostí v živote

a podceňovať pravdepodobnosť
tých negatívnych.

Takže podceňujeme pravdepodobnosť,
že ochorieme na rakovinu

alebo budeme
účastníkmi autonehody.

Nadhodnocujeme dĺžku svojho života,
naše kariérne vyhliadky.

V skratke,
sme skôr optimistickí ako realistickí,

ale neuvedomujeme si to.

Vezmime si napríklad manželstvo.

V západnom svete
sa rozvádza 40 % manželstiev.

To znamená, že 2 z 5
zosobášených párov

skončia rozdeľovaním svojho majetku.

Ale keď sa novomanželov spýtate,
aká je pravdepodobnosť, že sa rozvedú,

odhadujú ju na 0 %.

Dokonca aj rozvodoví právnici,
ktorí by to mali vedieť najlepšie,

výrazne podhodnocujú
pravdepodobnosť vlastného rozvodu.

Takže sa ukázalo, že optimisti
nie sú menej náchylní rozviesť sa,

ale skôr sa veľmi pravdepodobne
znovu zosobášia.

Slovami Samuela Johnsona:

„Nové manželstvo
je víťazstvom nádeje nad skúsenosťou.“

(smiech)

V manželstve je väčšia šanca,
že budeme mať deti.

A všetci si myslíme,
že naše deti budú výnimočne talentované.

Mimochodom, toto je
môj 2-ročný synovec Guy.

A chcem povedať len toľko,

že on je veľmi zlým príkladom
optimistického skreslenia,

pretože je naozaj výnimočne nadaný.

(smiech)

A nie som v tom sama.

Traja zo štyroch Britov

sú optimisti
pokiaľ ide o budúcnosť ich rodín.

To je 75 %.

Ale iba 30 % z nich si myslí,

že dnes sú na tom rodiny vo všeobecnosti

lepšie než rodiny
niekoľko generácií dozadu.

A toto je veľmi dôležitá vec,

pretože sme optimisti,
keď ide o nás,

o naše deti,

o naše rodiny,

ale nie sme až takí optimisti,
keď ide o chlapíka sediaceho vedľa nás,

a sme vcelku pesimistickí,

keď ide o osud našich spoluobčanov
a našej krajiny.

Ale osobný optimizmus
týkajúci sa našej budúcnosti

zostáva nezmenený.

To neznamená, že si myslíme,
že veci nejakým zázrakom dobre dopadnú,

ale skôr, že si myslíme, že sme obdarení
jedinečnou schopnosťou si to tak zariadiť.

Ja som vedkyňa, experimentujem.

Ukážem vám, čo tým myslím:

urobím experiment s vami tu a teraz.

Dám vám zoznam schopností a vlastností,

a chcem, aby ste premýšľali
o každej z nich

a odhadli, ako na tom ste
v porovnaní so zvyškom populácie.

Takže prvou sú dobré vzťahy s ostatnými.

Kto z prítomných verí,
že sa nachádza v spodných 25 percentách?

Ok, to je asi tak 10 ľudí z 1500.

Kto verí, že patrí
medzi horných 25 percent?

Väčšina z nás.

Ok, teraz to isté,
čo sa týka vašich vodičských schopností.

Ako veľmi ste zaujímaví?

Akí ste atraktívni?

Ako veľmi ste úprimní?

A na koniec, ako veľmi ste skromní?

Takže väčšina z nás
sa odhaduje na nadpriemer

vo väčšine týchto schopností.

A to je štatisticky nemožné.

Nemôžeme byť všetci
lepší než všetci ostatní.

(smiech)

Ale ak veríme,
že sme lepší, než niekto iný,

potom to znamená, že máme väčšie šance
byť povýšený, udržať si manželstvo,

pretože sme spoločenskejší a zaujímavejší.

Ide o celosvetový fenomén.

Optimistické skreslenie bolo zaznamenané

v rôznych krajinách –

v západnej kultúre i v ostatných,

u žien i mužov,

u detí aj starších.

Je veľmi rozšírené.

Ale otázka znie, je pre nás prospešné?

Niektorí vravia, že nie.

Že tajomstvom, ako byť šťastný,

je neočakávať veľa.

Myslím, že logika
tohto postoja je asi takáto:

ak nečakáme nič úžasné,

ak nečakáme, že nájdeme lásku
a budeme zdraví a úspešní,

nebudeme sklamaní, ak k tomu nedôjde.

A ak nie sme sklamaní,
keď sa nestanú dobré veci,

a sme príjemne
prekvapení, ak sa stanú,

potom sme šťastní.

Takže je to veľmi dobrá teória,

ale ukázalo sa,
že neplatí z troch dôvodov:

Dôvod č. 1: Čokoľvek sa stane,
či už uspejú, alebo prehrajú,

ľudia s vysokými očakávaniami
sa v oboch prípadoch cítia lepšie.

Pretože to, ako sa cítime po rozchode,

alebo keď sa staneme
zamestnancom mesiaca,

závisí od toho,
ako túto situáciu interpretujeme.

Psychológovia Margaret Marshall
a John Brown

skúmali študentov s vysokými
a nízkymi očakávaniami.

A zistili, že ak uspejú študenti
s vysokými očakávaniami,

prisudzujú tento úspech
svojim vlastnostiam:

„Som génius, preto som dostal A,

a preto budem mať Ačka znovu a znovu.“

Keď neuspeli, nebolo to preto,
že by boli hlúpi,

ale preto, že tá skúška
jednoducho nebola fér.

Najbližšie im to pôjde lepšie.

Ľudia s nízkymi očakávaniami
robia presný opak.

Takže keď neuspeli,
bolo to preto, že sú hlúpi,

a keď uspeli,

prisudzovali to na vrub ľahkej skúške.

Najbližšie ich realita dohoní.

Takže sa cítili horšie.

Dôvod č. 2: Bez ohľadu na výsledok,

už samotné očakávanie nás robí šťastnými.

Behaviorálny ekonóm
George Lowenstein,

povedal študentom na univerzite,
na ktorej pôsobí,

aby si predstavili, že dostanú
vášnivý bozk od celebrity, akejkoľvek.

Potom sa ich pýtal:
„Koľko by ste boli ochotní zaplatiť

za bozk od celebrity,

ak by ste ho mali dostať hneď,

o tri hodiny, o jeden deň alebo o tri dni,

o rok alebo až o desať rokov?“

Zistil, že študenti
boli ochotní zaplatiť najviac

nie za to, aby dostali bozk ihneď,

ale za to, aby ho dostali o tri dni.

Boli ochotní zaplatiť
viac peňazí za čakanie.

No neboli ochotní platiť
za ročné či 10-ročné čakanie;

nikto nemá záujem
o starnúcu celebritu.

Ale tri dni sa zdali byť optimálnym časom.

Prečo je to tak?

No, ak vás pobozkajú teraz,
je to hneď preč.

Ale dostať bozk o tri dni,

to sa rovná 3 dňom nervózneho očakávania
a vzrušenia z čakania.

Študenti chceli ten čas,

aby si mohli predstaviť, kde sa to stane

a ako sa to stane.

Očakávanie ich robilo šťastnými.

To je inak dôvod,
prečo máme radšej piatky než nedele.

Je to naozaj zaujímavé,

pretože piatok je pracovný deň
a nedeľa je deň potešení,

takže by ste predpokladali,
že ľudia majú radšej nedeľu,

ale nie je to tak.

Nie je to preto, že by naozaj
radšej trávili čas v kancelárii

a nemôžu vystáť prechádzky v parku

a lenivý neskorý obed.

Vieme to, lebo keď sa ľudí spýtate

na ich najobľúbenejší deň v týždni,

veľké prekvapenie,
sobota skončí na prvom mieste,

piatok je druhý a až potom nedeľa.

Piatok je obľúbenejší,

lebo so sebou prináša
očakávanie víkendu

a plánov, ktoré preň máte.

V nedeľu, sa môžete tešiť

iba na pracovný týždeň.

Takže optimisti sú ľudia,
ktorí v budúcnosti očakávajú viac bozkov,

viacej prechádzok parkom.

A toto očakávanie im zlepšuje náladu.

V skutočnosti by sme
bez optimistického skreslenia

boli všetci mierne deprimovaní.

Ľudia s ľahkou depresiou

pri pohľade do budúcnosti
netrpia týmto skreslením.

Sú vlastne realistickejší,
než zdraví jedinci.

Ale osoby s ťažkou depresiou,

zase trpia pesimistickým skreslením.

Takže očakávajú budúcnosť horšiu,

než nakoniec naozaj je.

Optimizmus mení subjektívnu realitu.

To, aký svet očakávame,
má vplyv na to, aký ho potom vidíme.

Ale má to vplyv aj na objektívnu realitu.

Funguje to ako sebanaplňujúce proroctvo.

A to je tretí dôvod,

prečo vás znižovanie očakávaní
neurobí šťastnejšími.

Experimenty
s kontrolnými skupinami ukázali,

že optimizmus
je nielen spojený s úspechom,

ale vedie k nemu.

Optimizmus vedie k úspechu
v štúdiu, športe aj politike.

A možno najprekvapujúcejšou
výhodou optimizmu je zdravie.

Ak čakáme svetlé zajtrajšky,

znižuje to stres a úzkosť.

Takže, aby som to zhrnula,
optimizmus má mnoho výhod.

Ale to, čo ma najviac miatlo,
bola otázka,

ako si zachovávame optimizmus
tvárou v tvár realite?

Pre mňa ako neurovedkyňu
to bolo zvlášť mätúce,

keďže podľa všetkých známych teórií,

ak sa vaše očakávania nenaplnia,
mali by ste ich zmeniť.

Ale to nezodpovedalo tomu,
čo sme zistili.

Pozvali sme teda ľudí
do nášho laboratória,

aby sme zistili, o čo ide.

Požiadali sme ich,
aby odhadli pravdepodobnosť,

že vo svojom živote zažijú
rôzne hrozné udalosti.

Aká je, napríklad, šanca,
že jedného dňa ochoriete na rakovinu?

A potom sme im prezradili
priemernú pravdepodobnosť,

s akou sa človeku ako oni
stane niektoré z týchto nešťastí.

Tak napríklad pre rakovinu
je to okolo 30 %.

A potom sme sa ich spýtali znovu:

„Aká je pravdepodobnosť,
že raz ochoriete na rakovinu?“

Chceli sme zistiť,

či ľudia vezmú do úvahy informáciu,
ktorú sme im práve poskytli,

a prispôsobia jej svoje očakávania.

A naozaj, urobili to –

ale najmä vtedy, ak informácia,
ktorú sme im podali,

bola lepšia než ich očakávania.

Tak napríklad,

ak niekto povedal:
„Šanca, že dostanem rakovinu

je asi 50 percent.“

A my na to: „Hej, dobré správy,

priemerná pravdepodobnosť je 30 %,“

druhý raz už odpovedali:

„No, možno je
moja pravdepodobnosť okolo 35 %.“

Takže sa učili rýchlo a efektívne.

Ale ak niekto začal tým, že:

„Pravdepodobnosť,
že dostanem rakovinu je 10 %,“

a my sme mu povedali: „Hej, zlé správy,

priemerná pravdepodobnosť je 30 %,“

odpovedal potom:

„Áno, stále si myslím,
že je to zhruba 11 %.“

(smiech)

Takže to nie je o tom,
že by sa nič nenaučili – naučili –

ale oveľa menej,
ako keď sme im dali

o ich budúcnosti pozitívnu infromáciu.

A nejde o to, že by si nepamätali údaje,
ktoré sme im povedali,

každý si pamätal, že priemerná šanca,
že ochorie na rakovinu,

je asi 30 %,

a že priemerná
pravdepodobnosť rozvodu je 40 %.

Ale nemysleli si, že tie čísla
sa vzťahujú aj na nich.

Znamená to asi toľko,
že varovania ako toto,

majú len minimálny vplyv.

Áno, fajčenie zabíja,
ale väčšinou niekoho iného.

Ja som chcela vedieť,

čo sa deje v ľudskom mozgu,

že nám to bráni brať
tieto varovné znamenia osobne.

Ale zároveň, keď počujeme,

že trh s realitami vyzerá nádejne,

pomyslíme si: „O, cena môjho domu
sa určite zdvojnásobí.“

Aby sme to preskúmali,

požiadala som účastníkov experimentu,

aby sa podrobili skenovaniu mozgu.

Vyzeralo to asi takto.

Použitím metódy zvanej funkčné MRI,

sme boli schopní
identifikovať oblasti v mozgu,

ktoré reagovali na pozitívne informácie.

Jedna z tých oblastí sa volá
ľavý gyrus frontalis inferior.

Takže ak niekto povedal: „Pravdepodobnosť,
že ochoriem na rakovinu je 50 %,“

a my sme odvetili: „Hej, dobré správy,

priemerná pravdepodobnosť je 30 %,“

ľavý gyrus frontalis inferior
divoko odpovedal.

A nezáležalo na tom, či ste
extrémny optimista, mierny optimista

alebo ľahko pesimistický,

každého ľavý gyrus frontalis inferior

fungoval perfektne,

či ste Barack Obama alebo Woody Allen.

Na druhej strane mozgu,

pravý gyrus frontalis inferior
odpovedal na zlé správy.

A tu je problém: nepočínal si veľmi dobre.

Čím ste optimistickejší,

o to menej pravdepodobné bolo,
že táto oblasť

odpovie na neočakávané
negatívne informácie.

A ak mozog zlyháva

v spracovaní zlých správ o budúcnosti,

budete neustále nosiť ružové okuliare.

Chceli sme zistiť, či sa to dá zmeniť.

Môžeme upraviť
optimistické skreslenie u ľudí

tým, že budeme meniť
mozgovú aktivitu v týchto oblastiach?

A existuje spôsob, ako to spraviť.

Toto je môj spolupracovník Ryota Kanai.

A práve posiela slabé magnetické impulzy

cez lebku jednému účastníkovi v štúdii

do jeho gyrus frontalis inferior.

A tým

mení aktivitu tejto mozgovej oblasti

asi na hodinu a pol.

Potom sa všetko vracia do normálu,
nebojte sa.

(smiech)

Poďme sa teda pozrieť, čo sa deje.

Najprv vám ukážem

priemernú mieru skreslenia,
ktoré sme pozorovali.

Ak by som mala
teraz testovať vás všetkých,

o toľkoto viac by ste sa poučili

z dobrých správ ako zo zlých.

Keď sme zasiahli do činnosti oblasti,

o ktorej sme zistili, že v tejto úlohe
spracúva negatívne informácie,

optimistické skreslenie ešte narástlo.

Skreslili sme
spracovávanie informácií týchto ľudí.

Potom sme zasiahli
do činnosti druhej oblasti,

o ktorej sme zistili,
že spracúva v tejto úlohe dobré správy,

a optimistické skreslenie zmizlo.

Výsledkami sme boli uchvátení,

pretože sme boli schopní eliminovať

skreslenie, ktoré je u ľudí
tak hlboko zakorenené.

A v tej chvíli sme prestali
a spýtali sme sa samých seba,

chceme rozbiť túto
optimistickú ilúziu na márne kúsky?

Ak by to bolo možné, chceli by sme
vziať ľuďom ich optimistické skreslenie?

Už som vám povedala o všetkých výhodách,
ktoré nám skreslenie poskytuje,

čo vás pravdepodobne prinútilo
chcieť sa ho držať za každú cenu.

Ale samozrejme má aj svoje nevýhody,

a bolo by od nás skutočne hlúpe
nevenovať im pozornosť.

Vezmite si napríklad tento e-mail,
ktorý som dostala

od požiarnika tu v Kalifornii.

Písal: „Vyšetrovania úmrtí pre požiarnikov

veľmi často obsahujú vetu: Nečakali sme,
že oheň sa zachová tak, ako sa zachoval.

Dokonca aj keď všetky informácie,
ktoré by viedli

k bezpečnému rozhodnutiu, boli dostupné.“

Tento kapitán plánuje využiť naše výsledky
o optimistickom skreslení,

aby vysvetlil požiarnikom,

prečo myslia spôsobom, akým myslia,

a upovedomil ich o tomto
príliš optimistickom odhade ľudí.

Nerealistický optimizmus môže viesť
k riskantnému správaniu,

k finančnému úpadku, chybnému plánovaniu.

Napríklad britská vláda

uznala, že optimistické skreslenie

môže spôsobiť, že jednotlivci
s väčšou pravdepodobnosťou

podcenia cenu a trvanie projektov.

Takže upravili rozpočet
pre Olympijské hry 2012

pre optimistické skreslenie.

Jeden môj priateľ,
ktorý sa bude o pár týždňov ženiť,

urobil to isté
so svojím rozpočtom na svadbu.

Mimochodom, keď som sa ho spýtala
na pravdepodobnosť, že sa rozvedie,

povedal, že si je istý, že sa rovná nule.

Takže naozaj radi

by sme sa chránili pred nástrahami
optimistického skreslenia,

ale zároveň si zachovali
nádej do budúcnosti,

a ťažili z mnohých výhod optimizmu.

A ja verím, že existuje spôsob,
ako to dosiahnuť.

Kľúčom je
byť si tohto fenoménu vedomí.

Nerodíme sa s prirodzeným porozumením
svojich skreslení.

Tie musia byť objavené
v procese vedeckého skúmania.

Ale dobrá správa je, že uvedomenie si
optimistického skreslenia

nerozbíja ilúziu.

Je to ako očný klam,

ktorému aj keď porozumiete,
zostane nezmenený.

A to je super, pretože to znamená,

že sme schopní nájsť zlatú strednú cestu,

ako prichádzať s plánmi a pravidlami,

ktoré nás ochránia
pred nerealistickým optimizmom,

pričom si ale zároveň zachováme nádej.

Myslím, že táto kresba to pekne vystihuje.

Pretože ak ste jeden
z pesimistických tučniakov hore,

ktorí jednoducho neveria,
že nemôžu lietať,

tak nikdy nevzlietnete.

Pretože pre každý pokrok

si musíme vedieť predstaviť inú realitu,

a potom veriť, že táto realita je možná.

Ale ak ste extrémne optimistický tučniak,

ktorý jednoducho bezhlavo skočí
dúfajúc v to najlepšie,

môžete byť poriadne zmätení,
keď dopadnete na zem.

Ale ak ste optimistický tučniak,

ktorý verí, že môže lietať,

ale pripevní si na chrbát padák

pre prípad, že veci nedopadnú
presne tak, ako plánoval,

vzlietnete ako orol,

aj keď ste len tučniak.

Ďakujem.

(potlesk)