Brene Brown: Sila zraniteľnosti

Brene Brown študuje prepojenie ľudí -- našu schopnosť vcítiť sa, patriť niekam, milovať. V zábavnej prednáške na TEDxHouston ponúka hlboký vhľad, ktorý získala vo svojom výskume, vhľad, ktorý ju poslal na výpravu k lepšiemu porozumeniu seba samej aj ľudstva. Prednáška, o ktorú sa treba podeliť.

Takže, začnem týmto:

pred niekoľkými rokmi mi zavolala organizátorka,

pretože som chcela usporiadať konferenciu.

Volala a povedala mi,

"Naozaj sa trápim s tým,

ako vás mám v krátkosti predstaviť."

Ja som povedala, "Prečo je to problém?"

A ona povedala, "Viete, videla som vás prednášať

a chcela som vás nazvať výskumníčkou,

ale bojím sa, že ak vás nazvem výskumníčkou, nikto nepríde,

lebo si budú myslieť, že ste nudná a nehovoríte k veci."

(Smiech)

Okej.

Potom povedala, "Na vašej prednáške sa mi páčilo,

že rozprávate príbehy.

A tak poviem, že rozprávate príbehy."

A akademická, neistá časť mňa

sa ozvala, "Čo o mne chcete povedať?"

Ona povedala, "Poviem, že rozprávate príbehy."

Ja som na to, "A prečo nepoviete, že som kúzelný škriatok?"

(Smiech)

Povedala som jej, "Nechajte ma chvíľu rozmýšľať."

Oprela som sa o svoju odvahu

a uvedomila som si, ja rozprávam príbehy.

Som kvalitatívny výskumník.

Zbieram príbehy, to je moja práca.

A možno sú príbehy len údaje s dušou.

A možno naozaj rozprávam príbehy.

A tak som povedala, "Viete čo?

Prečo tam nenapíšete, že som výskumníčka, ktorá rozpráva príbehy."

A ona povedala, "Ale nič také neexistuje."

(Smiech)

Takže som výskumníčka, ktorá rozpráva príbehy,

a dnes ich porozprávam vám.

Hovoríme o rozširovaní vnímania --

a tak som vám chcela povedať niekoľko príbehov

o mojom výskume,

ktorý podstatným spôsobom rozšíril moje vnímanie

a naozaj zmenil spôsob, akým žijem a milujem,

a pracujem, a som rodičom.

Tu môj príbeh začína.

Keď som bola doktorandka,

mala som profesora,

ktorý nám hovoril,

"Ak máte vec,

a neviete ju zmerať, potom neexistuje."

Myslela som si, že ma iba balamutí.

Spýtala som sa, "To naozaj?" a on odpovedal, "Jednoznačne."

Musíte vedieť, že som

mala bakalárku zo sociálnej práce a diplomovku zo sociálnej práce,

a dizertačku zo sociálnej práce,

takže počas celej mojej akademickej kariéry

som bola obklopená ľuďmi,

ktorí verili tomu,

že život je chaos a milovali to.

Ja som viac ten typ, že ak je život chaos,

upracem ho, dám mu systém

a uložím ho do krabice.

(Smiech)

Našla som si svoj spôsob,

našla som povolanie, ktoré ma baví --

viete, ako sa hovorí v sociálnej práci,

zmierte sa s nepríjemnou prácou.

A ja som ten typ, ktorý všetky problémy obráti hore nohami,

vyrieši, odsunie nabok a dostane za prácu jednotku.

To bola moja mantra.

A preto ma to zaujalo.

Pomyslela som si, toto je povolanie pre mňa,

keďže sa zaujímam o neurovnané veci.

Ale musím byť schopná dať ich do poriadku.

Chcem ich pochopiť.

Chcem sa hacknúť do týchto vecí,

ktoré sú tak dôležité,

a potom umožniť každému vidieť kód.

Začala som so vzťahmi.

Pretože, ak ste sociálnym pracovníkom 10 rokov,

uvedomíte si,

že vzťahy sú to, prečo sme tu.

Oni dávajú zmysel a cieľ našim životom.

O nich to celé je.

Nezáleží na to, či sa rozprávate s ľuďmi,

zaoberajúcimi sa sociálnym právom, mentálnym zdravím, zneužívanými a zanedbávanými,

všetci vieme, že to spojenie,

schopnosť cítiť sa zapojený, --

neurobiologicky sme tak skonštruovaní --

to je to, prečo sme tu.

A tak som si pomyslela, začnem so vzťahmi.

Poznáte tú situáciu,

keď dostanete ohodnotenie od šéfky,

a ona vám povie 37 vecí, ktoré robíte naozaj úžasne,

a jednu vec ako príležitosť k zlepšeniu?

(Smiech)

A vy máte v hlave len tú príležitosť k zlepšeniu.

Toto je spôsob, akým som pracovala,

pretože, keď sa ľudí spýtate na lásku,

povedia vám o zlomenom srdci.

Keď sa ich spýtate na pocit, že niekam patria,

porozprávajú vám o najbolestivejších skúsenostiach,

keď sa cítili vylúčení.

Keď sa ľudí spýtate na vzťahy,

porozprávajú vám príbehy o ich rozpadaní.

A tak som veľmi rýchlo -- asi po šiestich týždňoch v tomto výskume --

narazila na túto nepomenovanú vec,

ktorá odhaľovala vzťahy

spôsobom, ktorému som nerozumela a nikdy predtým ho nevidela.

A tak som sa vrátila späť

a chcela zistiť, čo to je.

A ukázalo sa, že je to hanba.

Hanba je veľmi jednoducho definovaná

ako strach, že nás vylúčia zo vzťahu.

Je tu niečo,

čo keby ostatní vedeli alebo videli,

nebola by som hodná vzťahu s nimi.

A môžem vám povedať,

je to univerzálne, všetci to tak cítime.

Jediní ľudia, ktorí necítia hanbu,

nemajú žiadnu schopnosť cítiť s druhými alebo vytvárať vzťahy.

Nikto o tom nechce hovoriť,

a čím menej o tom hovoríte, tým viac to cítite.

Základom hanby je,

že "Nie som dosť dobrá." --

všetci to poznáme:

"Nie som dosť štíhla,

dosť bohatá, dosť krásna, dosť šikovná,

nie som dosť často povyšovaná."

Vec, ktorá je základom toho celého,

bol neznesiteľný pocit zraniteľnosti,

tá myšlienka,

že aby sme mohli vytvoriť vzťah,

musíme dovoliť, aby nás ten druhý videl,

aby videl hlboko do nás.

Viete, čo si myslím o zraniteľnosti. Nenávidím ju.

A tak som si pomyslela, toto je moja šanca,

teraz ju môžem poraziť mojím pravítkom.

Zistím, ako tá vec funguje,

strávim tým rok, a úplne rozoberiem ten pocit hanby,

a pochopím, ako zraniteľnosť funguje,

a potom to svojou šikovnosťou porazím.

Bola som pripravená a naozaj nadšená.

A ako viete, to nedopadne dobre.

(Smiech)

Toto poznáte.

Mohla by som vám porozprávať veľa o hanbe,

ale musela by som si požičať aj čas niekoho iného.

Ale môžem vám povedať, kde to skončí

a toto je možno najdôležitejšia vec, akú som zistila

počas tých desiatok rokov výskumu.

Môj jeden rok

sa zmenil na šesť,

tisíce príbehov,

stovky dlhých rozhovorov, záujmové skupiny.

Dokonca mi ľudia začali posielať stránky z novín

a svoje príbehy --

tisíce kúskov údajov za šesť rokov.

A nejak som to zvládla.

Trochu som pochopila, čo je to hanba,

ako to funguje.

Napísala som knihu,

publikovala som teóriu,

ale niečo nebolo v poriadku --

pretože keď som sa zhruba pozrela na ľudí,

s ktorými som sa rozprávala,

a rozdelila som ich na tých,

ktorí naozaj cítia, že majú svoju hodnotu --

a to sa pod tým skrýva,

pocit, že majú hodnotu --

majú silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti --

a potom na ľudí, ktorí o to stále bojujú,

a na tých, ktorí rozmýšľajú, či sú dosť dobrí.

Bola tu len jedna premenná,

ktorá rozdeľovala ľudí, ktorí majú

silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti

a ľudí, ktorí o to stále bojujú.

Ľudia, ktorí majú silný zmysel

pre lásku a pocit spolupatričnosti,

veria, že sú toho hodní.

To je ono.

Veria, že sú toho hodní.

A pre mňa bolo najťažšou časťou pochopiť,

že to, čo nám zabraňuje vytvoriť vzťah

je náš strach, že ho nie sme hodní.

Bolo to niečo, čo som chcela a potrebovala, osobne aj profesionálne,

lepšie pochopiť.

A tak som vzala

všetky záznamy rozhovorov,

v ktorých som videla pocit vlastnej hodnoty,

a na tie som sa pozrela.

Čo majú títo ľudia spoločné?

Som tak trochu závislá na kancelárskych potrebách,

ale o tom niekedy inokedy.

Takže mala som papierovú zložku, a mala som fixku,

a rozmýšľam, ako tento výskum nazvem?

A prvé slová, ktoré mi napadli,

bolo otvorení celým srdcom.

Títo ľudia majú srdce otvorené a žijú s hlbokým pocitom svojej hodnoty.

Tak som to napísala na vrch zložky,

a začala som sa pozerať na údaje.

Vlastne som sa na ne najprv pozrela

počas štvordňovej

veľmi intenzívnej analýzy

kedy som sa vrátila, vybrala tieto rozhovory, príbehy, udalosti.

Aká je téma? Aký je v tom systém?

Môj manžel aj s deťmi odišli z mesta,

pretože som sa dostala do toho šialeného stavu,

keď len píšem

a som vo svojom výskumníckom režime.

A toto som zistila.

Všetci mali spoločný

zmysel pre odvahu.

Chcela by som ozrejmiť rozdiely medzi odvahou a statočnosťou.

Odvaha, pôvodná definícia odvahy,

keď to slovo prvýkrát vošlo do anglického jazyka --

vychádza z latinského slova cor, čo znamená srdce --

a pôvodná definícia odvahy bola

rozprávať príbeh o tom, kto ste, s otvoreným srdcom.

A títo ľudia

mali jednoducho odvahu

byť nedokonalí.

Mali zľutovanie nad sebou

a potom aj nad ostatnými,

pretože, ako sa ukázalo, nemôžete mať súcit s druhými,

ak neviete odpustiť sebe.

A napokon mali spojenie,

a -- toto je tá ťažká časť --

ako výsledok svojej autenticity,

boli ochotní opustiť to, kým by mali byť,

aby mohli byť tým, kým sú,

čo musíte urobiť,

aby ste mohli vytvoriť vzťah.

Ďalšia vec, ktorú mali spoločnú,

je toto.

Úplne a bez výhrad prijali zraniteľnosť.

Verili,

že to, čo ich robí zraniteľnými,

ich robí nádhernými.

Nehovorili o zraniteľnosti

ako o príjemnej veci,

ani ako o utrpení,

ktoré zaznievalo v predošlých rozhovoroch o hanbe.

Hovorili o nej, že je potrebná.

Hovorili o ochote

povedať "Milujem ťa" ako prvý,

o ochote

urobiť niečo bez toho,

aby ste mali nejakú záruku,

o ochote

dýchať počas čakania, kým vám doktor zavolá,

výsledky z mamogramu.

Sú ochotní investovať do vzťahu,

ktorý možno vyjde a možno nevyjde.

Myslia si, že toto je základ.

Ja som si myslela, že je to zrada.

Nemohla som uveriť tomu, že som zasvätila svoj život

výskumu --

definícia výskumu

je kontrolovať a predpovedať, študovať nejaký fenomén,

kvôli tomu,

aby sme ho mohli kontrolovať a predpovedať.

A teraz sa moja úloha

kontrolovať a predpovedať

zmenila na odpoveď, že spôsob, ako žiť so zraniteľnosťou,

je prestať kontrolovať a predpovedať.

Toto viedlo k malému psychickému zrúteniu --

(Smiech)

ktorý vyzeral asi takto.

(Smiech)

Bolo to zlé.

Ja som to nazvala zrútenie, moja psychologička to nazvala duchovné prebudenie.

Duchovné prebudenie znie lepšie ako zrútenie,

ale ubezpečujem vás, že to bolo zrútenie.

Musela som odsunúť svoje dáta a nájsť si psychológa.

Niečo vám poviem. Poznáte to,

keď zavoláte svojim priateľom a poviete, "Myslím, že potrebujem niekoho navštíviť.

Nepoznáš niekoho dobrého?"

Asi piati moji kamaráti povedali,

"Uuuuf. Nechcel by som byť tvojím psychológom."

(Smiech)

Ja na to, "Čo to má znamenať?"

A oni, "Však ja len tak.

Nechoď tam s pravítkom."

Ja na to, "Okej."

A našla som psychologičku.

A na prvé stretnutie s ňou, volá sa Diana,

som priniesla popis toho,

akým spôsobom ľudia s otvoreným srdcom žijú, a sadla som si.

A ona sa spýtala, "Ako sa máte?"

A ja som povedala, "Mám sa skvele."

Ona sa spýtala, "O čo ide?"

Som terapeutka, ktorá navštevuje terapeuta,

pretože aj my musíme k niekomu chodiť,

oni vedia odhadnúť, kedy niekto kecá.

(Smiech)

Povedala som,

"Je tu jedna vec."

A ona sa spýtala, "Aký je problém?"

Povedala som, "No, mám problém so zraniteľnosťou.

A ja viem, že zraniteľnosť je jadrom

hanby a strachu

a nášho boja za pocit vlastnej hodnoty,

ale zdá sa mi, že z nej pramení

aj radosť, kreativita,

láska, pocit, že niekam patríme.

A myslím, že s tým mám problém,

a potrebujem pomoc."

A povedala som, "Ale nechcem rozprávať

o rodine,

ani o svojom detstve."

(Smiech)

"Len potrebujem nejaký postup."

(Smiech)

(Potlesk)

Ďakujem.

A ona sa zatvárila asi takto.

(Smiech)

A potom som povedala, "Je to zlé?"

A ona, "Nie je to ani dobré, ani zlé."

(Smiech)

"Je to, čo to je."

A ja som povedal, "Môj ty Bože, toto bude úplne zlé."

(Smiech)

A bolo, a nebolo.

Trvalo to asi rok.

Viete, niektorí ľudia,

keď si uvedomia, že zraniteľnosť a nežnosť sú dôležité,

tak sa tomu poddajú.

Po A, ja k nim nepatrím,

a po B, s takými ľuďmi sa ani nestretávam.

(Smiech)

Pre mňa to bola rok trvajúca pouličná bitka.

Bol to tvrdý boj.

Zraniteľnosť mi dala úder, ja som ho vrátila.

Prehrala som tú vojnu,

ale asi som vyhrala naspäť svoj život.

A tak som sa vrátila k výskumu

a strávila som s ním pár ďalších rokov.

Snažila som sa pochopiť, ako tí srdcom otvorení žijú,

aké rozhodnutia robia,

a ako sa vyrovnávame

so zraniteľnosťou.

Prečo s ňou tak veľmi bojujeme?

Som sama, kto s ňou bojuje?

Nie.

Takže toto som zistila.

Nechceme sa cítiť zraniteľne --

keď čakáme na telefonát.

Napísala som na Twitter a na Facebook,

"Ako by ste definovali zraniteľnosť?

Kedy sa cítite zraniteľní?"

A za hodinu a pol som mala 150 odpovedí.

Chcela som vedieť,

čo je tam vonku, v reálnom svete.

Keď musím požiadať manžela o pomoc,

lebo som chorá, a sme spolu len krátko;

keď navrhujem milovanie manželovi;

keď sa začínam milovať so svojou ženou;

keď ma niekto odmietne; keď niekoho pozývam von;

keď čakám na telefonát od doktora;

keď ma prepustia; keď prepúšťam ľudí;

toto je svet, v ktorom žijeme.

Žijeme v zraniteľnom svete.

A jedným zo spôsobov, ako sa s tým vyrovnávame,

je, že sme voči zraniteľnosti znecitliveli.

Myslím, že k tomu mám aj dôkazy --

a samozrejme necitlivosť voči zraniteľnosti nie je jedinou príčinou,

ale je dosť veľkým dôvodom toho,

že je väčšina z nás v dlhoch,

že máme nadváhu,

že sme závislí a na liekoch.

A to viac ako kedykoľvek v histórii USA.

Problémom je -- a to som sa v tomto výskume naučila --

a nemôžete znecitlivieť len voči niektorým pocitom.

Nemôžete povedať, toto je zlý pocit.

Toto je zraniteľnosť, smútok, hanba,

strach, sklamanie.

Tie nechcem cítiť.

Dám si niekoľko pív a banánový koláč.

(Smiech)

Tie nechcem cítiť.

Ja viem, že ste sa smiali, pretože viete, o čom hovorím.

Mojou prácou je hacknúť sa do vašich životov.

Och.

(Smiech)

Nemôžete necítiť len tie ťažké pocity

bez toho, aby ste prestali cítiť tie ostatné.

Nemôžete znecitlivieť len voči niektorým.

Čiže ak vyradíme tie zlé,

prestaneme cítiť radosť,

vďačnosť,

šťastie.

A potom je nám nanič,

hľadáme zmysel a cieľ,

a potom sa cítime zraniteľní,

a tak si dáme pár pív a banánový koláč.

A stane sa z toho nebezpečný cyklus.

Takže sa potrebujeme zamyslieť nad tým,

prečo a ako sa stávame necitlivými.

A nemusí to byť len závislosť.

Ďalšia vec, ktorú robíme,

je, že chceme všetko neurčité premeniť na istotu.

Náboženstvo prešlo od viery a tajomstva

k istote.

Ja mám pravdu, ty nie. Tak buď ticho.

Hotovo.

Len istota.

A čím viac sa bojíme, tým sme viac zraniteľní,

a čím sme zraniteľnejší, tým viac sa bojíme.

Presne tak vyzerá dnešná politika.

Žiadna diskusia.

Žiadne rozhovory.

Len obviňovanie.

Viete, ako je popísané obviňovanie vo výskume?

Ako spôsob vybiť si bolesť a nepokoj.

Chceme mať všetko dokonalé.

Ja by som tiež chcela, aby náš život vyzeral takto,

ale tak to nefunguje.

A preto vezmeme tuk z nášho zadku

a vpichneme ho do líca.

(Smiech)

Ja len dúfam, že za sto rokov

sa ľudia obzrú späť a povedia, "Wow."

(Smiech)

A chceme mať dokonalé deti,

čo je najnebezpečnejšie.

Poviem vám, čo si myslíme o deťoch.

Sú stvorené tak, aby sa vedeli prebíjať životom.

A keď držíte na rukách to malé dokonalé bábätko,

nie je našou povinnosťou povedať, "Pozri sa na ňu. Je dokonalá.

A mojou povinnosťou je, aby zostala dokonalá --

ubezpečiť sa, že sa dostane do tenisového tímu v piatej triede a na Yale v siedmej triede."

To je nie našou povinnosťou.

My sa máme na ňu pozrieť a povedať,

"Vieš čo? Si nedokonalá, ale si stvorená na to, aby si sa prebíjala životom,

a si hodná toho, aby si bola milovaná a patrila sem."

To je naša povinnosť.

Ukážte mi generáciu detí, ktoré budú tak vychované,

a myslím, že vyriešime problémy, ktoré vidíme dnes.

Tvárime sa, že to, čo robíme,

nemá vplyv na iných ľudí.

Tvárime sa tak v našich osobných životoch.

A robíme to aj v celospoločensky --

či už je to finančná pomoc, únik ropy,

odvolanie --

tvárime sa, že to, čo robíme,

nemá obrovský vplyv na životy druhých ľudí.

Povedala by som spoločnostiam, že toto nie je rodeo.

Musíme byť k sebe úprimní

a povedať, "Je nám to ľúto.

Dáme to do poriadku."

Ale existuje ešte jeden spôsob, a tým to zakončím.

Toto som zistila.

Keď dovolíme ostatným vidieť do nás,

hlboko do nášho srdca,

vidieť našu zraniteľnosť,

keď budeme milovať celým srdcom,

aj keď nemáme žiadnu záruku --

a to je naozaj ťažké,

to vám môžem povedať ako matka, to je neuveriteľne ťažké --

a keď budeme ďakovať a tešiť sa

v tých chvíľach strachu,

keď rozmýšľame, "Môžem takto veľmi milovať?

Môžem tomuto tak vášnivo veriť?

Môžem byť týmto tak nadšená?"

Miesto vytvárania katastrofických scenárov sa zastaviť,

len povedať, "Som tak vďačná,

pretože to, že sa cítim tak zraniteľná, znamená, že som nažive."

A posledné, čo je podľa mňa najdôležitejšie,

je veriť, že sme dosť dobrí.

Pretože, ak začneme od:

"Som dosť dobrá"

potom prestaneme kričať a začneme počúvať,

sme láskavejší a milší k ľuďom okolo seba,

a sme láskavejší a milší k sebe samým.

To je všetko. Ďakujem.

(Potlesk)