Žijeme v simulácii? – Zohreh Davoudi

Celá lekcia: https://ed.ted.com/lessons/are-we-living-in-a-simulation-zohreh-davoudi

Všetok život na Zemi – živý a neživý, mikroskopický a kozmický – sa riadi matematickými zákonmi so zdanlivo ľubovoľnými konštantami. A to otvára otázku: Ak sa vesmír riadi úplne týmito zákonmi, nemohol by ho dostatočne výkonný počítač presne simulovať? Mohla by byť naša realita v skutočnosti podrobná simulácia zavedená vyspelejšou civilizáciou? Zohreh Davoudi skúma.

Lekcia: Zohreh Davoudi, réžia: Eoin Duffy.

Žijeme v obrovskom vesmíre,
na malej mokrej planéte,

kde sa pred miliardami rokov

vyvinuli jednobunkové formy života
z rovnakých prvkov

ako všetok neživý materiál okolo nich,

množiac sa a vyžarujúc do neuveriteľného
lúča zložitých foriem života.

To všetko – živé a neživé,
mikroskopické a kozmické –

sa riadi matematickými zákonmi
s očividne svojvoľnými konštantami.

A to otvára otázku:

Ak je vesmír úplne riadený
podľa týchto zákonov,

nemohol by ho dostatočne výkonný počítač
presne nasimulovať?

Mohla by byť naša realita
neuveriteľne podrobná simulácia

zavedená omnoho
pokročilejšou civilizáciou?

Táto myšlienka môže znieť ako sci-fi,

ale je predmetom seriózneho výskumu.

Filozof Nick Bostrom predložil
presvedčivý argument o tom,

že pravdepodobne žijeme v simulácii,

a niektorí vedci si tiež myslia,
že je to možnosť.

Títo vedci začali uvažovať
o experimentoch,

aby zistili, či je náš vesmír simulácia.

Predpokladajú, čo môžu byť
obmedzenia tejto simulácie

a ako by tieto obmedzenia mohli viesť
k zistiteľným znameniam vo svete.

Takže kde by sme mohli hľadať tie závady?

Jednou z myšlienok je,
že pri chode simulácie

sa môžu v priebehu času hromadiť chyby.

Na nápravu týchto chýb

by mohli simulátory upraviť konštanty
v zákonoch prírody.

Tieto zmeny môžu byť malé –

napríklad,

určité konštanty, ktoré sme zmerali
s presnosťou na milióntiny,

zostali stabilné po desaťročia,

takže akýkoľvek posun musí byť
v ešte menšom meradle.

Ale ak získame väčšiu presnosť
pri meraní týchto konštánt,

mohli by sme v priebehu času
zaznamenať mierne zmeny.

Ďalšia možnosť pochádza z konceptu,
ktorý obmedzuje výpočtový výkon.

Bez ohľadu na to aký je obrovský,
nemôže simulovať nekonečno.

Ak je priestor a čas nepretržitý,

potom aj malý kúsok vesmíru
má nekonečné body

a je nemožné ho simulovať
s obmedzeným výpočtovým výkonom.

Simulácia by teda musela reprezentovať
priestor a čas vo veľmi malých častiach.

Tie by boli takmer nepochopiteľne malé.

Možno ich však budeme môcť hľadať

použitím určitých subatomárnych
častíc ako sond.

Základný princíp je tento:
čím je niečo menšie,

tým citlivejšie to bude na narušenie –

pomyslite na náraz do výmoľa
na skateboarde verzus na nákladiaku.

Akákoľvek jednotka v časopriestore
by bola taká malá,

že väčšina vecí by cez ňu prešla
bez prerušenia –

nielen objekty dosť veľké na to,
aby boli viditeľné voľným okom,

ale aj molekuly, atómy a dokonca elektróny

a väčšina ďalších subatomárnych
častíc, ktoré sme objavili.

Ak objavíme malú jednotku v časopriestore

alebo meniacu sa konštantu
v zákone prírody,

bolo by to dôkazom toho,
že vesmír je simulácia?

Nie. Bol by to iba prvý z mnohých krokov.

Pre každé z týchto zistení
môžu existovať aj iné vysvetlenia.

Bolo by potrebných oveľa viac dôkazov
na stanovenie hypotézy simulácie

ako funkčnej teórie prírody.

Akokoľvek veľa testov navrhneme,

sme obmedzení určitými predpokladmi,
ktoré všetky zdieľajú.

Naše súčasné chápanie prírodného
sveta na kvantovej úrovni

sa rozpadá pri tom, čo je známe
ako Planckova stupnica.

Ak je jednotka časopriestoru
v tomto rozsahu,

neboli by sme schopní ju vyhľadať
s naším súčasným vedeckým porozumením.

Stále existuje široká škála vecí

menších než to, čo je
v súčasnosti pozorovateľné,

ale väčšie ako Planckova stupnica,
čo musíme preskúmať.

Podobne by zmeny konštánt prírodných
zákonov mohli nastať tak pomaly,

že by boli pozorovateľné
iba počas celého života vesmíru.

Takže by mohli existovať,
aj keď ich nezaznamenáme

po stáročia alebo tisícročia meraní.

Sme tiež zaujatí názorom,
že simulátor nášho vesmíru, ak existuje,

robí výpočty rovnako ako my,

s podobnými výpočtovými obmedzeniami.

Nemáme žiaden spôsob, akým zistiť,

aké by boli obmedzenia a metódy
mimozemskej civilizácie,

ale musíme niekde začať.

Možno nikdy nebude možné
definitívne dokázať, či vesmír je,

alebo nie je simulácia,

ale vždy budeme posúvať vedu
a techniku vpred

pri skúmaní otázky:

aká je podstata reality?