Prečo majú ambiciózne ženy ploché hlavy?

Dame Stephanie Shirley je najúspešnejšia tech podnikateľka, o ktorej ste nikdy počuli. V 60. rokoch založila priekopnícku čisto ženskú softvérovú firmu vo Veľkej Británii, ktorá bola napokon ohodnotená na 3 miliardy, a tak sa zo 70 členiek jej tímu stali milionárky. V tomto úprimnom a často vtipnom prejave vysvetľuje, prečo vystupovala ako „Steve“, ako prevrátila očakávania svojej doby, a zdieľa niektoré zaručené spôsoby, ako identifikovať ambiciózne ženy.

Keď som písala svoje pamäte,

vydavatelia boli skutočne zmätení.

Boli o mne, ako detskom utečencovi,

alebo o žene, ktorá založila high-tech
softvérovú firmu v 60. rokoch,

ktorá sa zverejnila

a napokon zamestnala viac ako 8 500 ľudí?

Alebo boli o matke autistického dieťaťa?

Alebo filantropovi, ktorý veľkoryso
dáva množstvo peňazí?

Ukázalo sa, že som všetko z toho.

Poviem vám svoj príbeh.

Môj príbeh začal, keď som nastúpila
na vlak vo Viedni,

časť Kindertransportu, ktorý zachránil
takmer 10 000 židovských detí

z nacistickej Európy.

Mala som 5 rokov, zvierala som ruku
svojej 9-ročnej sestry

a nechápala som, čo sa okolo mňa deje.

„Čo je Anglicko a prečo tam idem?“

Žijem jedine preto, že raz dávno
mi pomohli štedrí neznámi.

Mala som šťastie a to dvakrát –
lebo som sa neskôr znovu

vrátila k svojim rodičom.

Ale, bohužiaľ, už som si k nim
nevytvorila znovu puto.

Ale počas tých siedmych dekád,
od toho hrozného dňa,

keď ma moja mama nasadila na vlak,

som urobila viac, než by som pokladala
za možné.

A milujem Anglicko,
moju adoptívnu krajinu,

vášňou, ktorú možno môže cítiť len ten,
kto už stratil svoje ľudské práva.

Rozhodla som sa urobiť svoj život
hodným zachránenia.

A nejak mi to ostalo.

(smiech)

Vráťme sa späť do skorých
šesťdesiatych rokov.

Aby som obišla rodové problémy v tom čase,

založila som svoj softvérový podnik,

jeden z prvých
takých startupov v Británii.

Bola to tiež firma žien, firma pre ženy,

skoré sociálne podnikanie.

Ľudia sa smiali už na samotnej myšlienke,
lebo softvér, v tom čase,

bol dávaný zadarmo s hardvérom.

Nikto by si nekúpil softvér,
a určite nie od ženy.

Hoci ženy v tom čase vychádzali
z univerzít so slušnými diplomami,

náš úspech mal sklenený strop.

A ja som do toho stropu udierala
príliš často

a chcela som možnosti pre ženy.

Zamestnala som profesionálne kvalifikované
ženy, ktoré opustili odbor, keď sa vydali

alebo keď čakali prvé dieťa,

a usporiadala som ich do organizácie,
pracujúcej z domu.

Boli sme priekopníčky v myšlienke
návrate žien do práce

po pauze v kariére.

Boli sme priekopníčky v množstve nových,
flexibilných pracovných metód:

zdieľanie práce, zdieľanie zisku
a napokon spoločného vlastníctva,

keď som dala štvrtinu firmy
do rúk zamestnancom,

čo nestálo nikoho nič, len mňa.

Roky som bola prvá žena v tom
a jediná v tamtom.

A v tých časoch som nemohla
pracovať na burze,

nemohla som riadiť autobus či lietadlo.

Skutočne, nemohla som ani otvoriť
bankový účet bez povolenia manžela.

Moja generácia žien bojovala
za práva žien pracovať

a za ich právo na rovnakú mzdu.

Nikto veľa neočakával od ľudí v práci,
či v spoločnosti,

pretože všetky očakávania

boli o povinnostiach doma a v rodine.

A ja som sa na to nemohla pozerať,

tak som začala vzdorovať
konvenciám tých čias,

dokonca som si v obchodných správach
zmenila meno

zo Stephanie na Steve,

aby som tak prekĺzla skôr,
než si niekto uvedomí,

že on je ona.

(smiech)

Moja firma, nazvaná Freelance
Programátori – a presne to sme boli

nemohla začať v menšom:
na jedálenskom stole,

financovaná dnešným ekvivalentom
100 dolárov,

a financovaná mojou prácou
a na pôžičku na dom.

Moje záujmy boli vedecké,
trh bol komerčný –

veci ako výplatná páska, čo ma nudilo.

Takže som to musela vyvažovať
operačnou výskumnou prácou,

ktorá bola pre mňa zaujímavou
intelektuálnou výzvou

a komerčnou hodnotou,
na ktorej záležalo klientom:

veci ako plánovanie nákladných vlakov,

rozpisy autobusov, kopa a kopa
kontrol stavu zásob.

A napokon práca prišla.

Zakrývali sme prácu z domu
a polovičné úvazky tým,

že sme ponúkli fixné ceny
– ako jedny z prvých.

A kto by si pomyslel, že naprogramovanie

čiernej skrinky pre Supersonic Concord

bude spravené partiou žien,
pracujúcich z domu.

(potlesk)

Stačilo jednoducho dôverovať zamestnancom

a obyčajný telefón.

Záujemcov o prácu sme sa pýtali:
„Máte prístup k telefónu?“

Jeden z prvých projektov bolo
vyvinúť softvérové štandardy

pre protokoly kontroly manažmentu.

Softvér bol a stále je šialene ťažko
kontrolovateľná činnosť,

takže to bolo nesmierne dôležité.

Samé sme tieto štandardy využívali,

boli sme aj zaplatené, aby sme ich
postupne vyvíjali,

a napokon ich prijalo aj NATO.

Naše programátorky – všetko ženy,

vrátane gay a transgender –

s ceruzkou a papierom kreslili
vývojové diagramy,

definujúc všetky úlohy.

A potom písali kód, obvykle strojový kód,

niekedy binárny,

ktorý sa potom posielal poštou
do dátového centra,

kde bol vyrazený na papierovú pásku
alebo karty

a znova vyrazený, aby bol overený.

Toto všetko prv, kým sme sa vôbec dostali
k počítaču.

Také bolo programovanie začiatkom
60. rokov.

V roku 1975, 13 rokov po založení,

v Británii prišla legislatíva
rovnakých možností,

a tak sa naša pro-ženská politika stala
nelegálnou.

Ako príklad nečakaných dôsledkov,

moja ženská firma musela prijať mužov.

(smiech)

Keď som začala svoju ženskú firmu,

muži hovorili: „Toto funguje
len preto, že je to taká malá firma.“

A neskôr, keď narastala, uznali:
„Áno, je rozsiahlejšia,

ale bez strategického významu.“

A neskôr, keď to bola firma ohodnotená
viac ako 3 miliardami dolárov,

a zo 70 členov firmy sa stali milionárky,

povedali zhruba: „Výborne, Steve!“

(smiech)

(potlesk)

Ambiciózne ženy môžete vždy rozoznať
podľa tvaru našich hláv:

Sú navrchu ploché z toho,
ako ich blahosklonne poklepávajú.

(smiech) (potlesk)

A máme väčšie chodidlá,
aby sme stáli ďalej od šporáka.

(smiech)

Poviem vám dve tajomstvá úspechu:

Obklopte sa prvotriednymi ľuďmi
a ľuďmi, ktorých máte radi;

a veľmi, veľmi opatrne si
vyberte partnera.

Pretože keď som minule povedala:
„Môj manžel je anjel“,

iná žena si vzdychla –
„Máš šťastie,“ povedala,

„môj je ešte nažive.“

(smiech)

Keby bol úspech ľahký,
všetci by sme boli milionármi.

Ale v mojom prípade to prišlo uprostred
rodinnej drámy a krízy.

Náš zosnulý syn, Giles, bol jedináčik,
krásne spokojné bábätko.

A potom, keď mal dva a pol roka,

akoby zo zlého sna,

stratil tú trochu reči, ktorú ovládal,

a zmenil sa na divoké,
nezvládnuteľné batoľa.

Nebolo to len obdobie;

bol silno autistický
a už nikdy neprehovoril.

Giles bol prvým obyvateľom prvého
domu prvej charity, ktorú som založila

na vytvorenie služieb pre autizmus.

Potom prišla priekopnícka
škola Prior's Court

pre deti s autizmom,

charita pre medicínsky výskum,
znova pre autizmus.

Pretože kdekoľvek som našla medzeru
v službách, snažila som sa pomôcť.

Rada robím nové veci a chcem,
aby sa veci diali.

A práve som začala trojročný „think tank“
pre autizmus.

A aby časť môjho bohatstva išla naspäť
do priemyslu, z ktorého pochádza,

založila som Oxford Internet Institute

a iné IT podniky.

Oxford Internet Institute sa nevenuje
len technológii,

ale aj sociálnym, ekonomickým, právnym
a etickým problémom internetu.

Giles umrel nečakane pred 17 rokmi.

Naučila som sa žiť bez neho,

a naučila som sa žiť bez jeho potreby mňa.

Teraz sa venujem už len filantropii.

Nemusím sa obávať,
že by som sa raz stratila,

lebo by ma hneď rýchlo našlo
niekoľko charít.

(smiech)

Je jedna vec mať nápad na podnikanie,

ale ako mnoho z vás vie,

prebiť sa je veľmi náročné

a vyžaduje neobyčajnú energiu,
sebadôveru a odhodlanie,

odvahu riskovať rodinu a domov

a záväzok na 24/7, ktorý hraničí
s posadnutosťou.

Takže je dobre, že som workoholik.

Verím v krásu práce, keď ju robíme
poctivo a pokorne.

Práca nie je niečo, čo robím,
keď by som radšej bola niekde inde.

Žijeme naše životy.

Takže čo ma toto všetko naučilo?

Zistila som, že zajtrajšok
nikdy nebude ako dnešok,

a rozhodne nie ako včerajšok.

A vďaka tomu sa viem vyrovnať so zmenou.

Áno, časom zmenu uvítať,

hoci mi vravia, že som stále
veľmi náročná.

Ďakujem.

(potlesk)