Rada by som vás zoznámila s organizmom: so slizovitou plesňou – Physarum polycephalum. Táto pleseň trpí krízou identity, pretože to nie je pleseň. A odpichnime sa od tohto bodu. Ide o jednu z 700 známych slizovitých plesní, ktorá patrí do triedy amoeba (meňavky). Ide o jednobunkový organizmus, bunku, ktorá sa spája s ďalšími bunkami a vytvára tak super bunku na maximalizovanie svojich zdrojov. Takže v rámci tejto slizovitej plesne nájdeme tisícky alebo milióny jadier so spoločnou bunkovou stenou, ktoré existujú ako jedna entita. Vo svojom prirodzenom prostredí nájdete túto pleseň v lesnatých oblastiach ako hľadá potravu, živí sa hnijúcou vegetáciou. Nájdete ju však aj vo výskumných laboratóriách, triedach či umeleckých ateliéroch. So slizovitou plesňou som sa prvýkrát stretla pred 5 rokmi. Môj kamarát mikrobiológ mi dal Petriho misku s malou žltou guľôčkou a povedal, nech si to zoberiem domov a hrám sa s tým. Jediné inštrukcie boli, že to má rado tmavé a vlhké prostredie a najradšej sa živí ovsenou kašou. Patrím medzi umelcov, ktorí roky pracujú v oblasti biológie, vedeckých procesov. Živý materiál preto pre mňa nebolo nič nového. Pracovala som s rastlinami, baktériami, sépiami, octovými muškami. Tešila som, keď si túto guľôčku donesiem domov, aby som zistila, čo dokáže. Doniesla som ju domov a pozorovala. Skúšala som jej dávať rôznu stravu. Sledovala, ako sa rozťahovala. Vytvorila si sieťové prepojenie medzi zásobami jedla. Sledovala som cesty, ktoré za sebou nechávala, naznačujúc, kde už bola. Všimla som si, že keď ju prestala baviť táto jedna Petriho miska, ušla a našla si lepší domov. Svoje pozorovania som zachytávala pomocou fotografovania časového obdobia. Slizovitá pleseň rastie asi 1 cm za hodinu, preto nie je úplne ideálna na pozorovanie. Jedine, ak je to súčasťou nejakej extrémnej meditácie. Časom som však bola schopná pozorovať veľmi zaujímavé správanie. Napríklad počas kŕmenia sa na kope ovsa, slizovitá pleseň sa vydala na prieskum okolia v rôznych smeroch naraz. Ak sa náhodou niekde stretne samú seba, vie, že tam už bola, spozná to tam a namiesto toho, aby sa vrátila späť, vydá sa ďalšími smermi. Ohromilo ma, že táto kôpka bunečného slizu dokáže mapovať svoje okolie, spoznať samú seba a pohybovať sa s nejakým zámerom. Našla som nespočetné množstvo vedeckých štúdií, výskumov a článkov zaoberajúcich sa týmto organizmom. S niektorými sa s vami podelím. Tím na univerzite Hokkaido v Japonsku dala slizovitú pleseň do bludiska. Tá sa spojila do jednej veľkej bunky. Na dve miesta položili jedlo, ovos samozrejme, a sliz si vytvoril medzi jedlom spojenie. Z prázdnych a slepých uličiek sa stiahol. Existujú 4 možné trasy z bludiska a zakaždým si slizovitá pleseň vyberala tú najkratšiu a najefektívnejšiu cestu. Celkom šikovné. Záver tohto experimentu je taký, že pleseň je primitívne inteligentná. V ďalšom pokuse v pravidelných intervaloch vystavovali sliz studenému vzduchu. Nepáčilo sa mu to, tá zima. A ani sucho. Opakovali to pravidelne. Zakaždým, ako odpoveď, spomalila slizovitá pleseň svoj rast. Avšak pri ďalšom pokuse nepustili vedci studený vzduch. Ale pleseň začala spomaľovať, pretože očakávala príval studeného vzduchu. Vedela, že teraz nastal ten čas na studený vzduch, ktorý nemá rada. Záver tohto experimentu je taký, že pleseň je schopná učiť sa. Tretí pokus: Pleseň umiestnili do oblasti pokrytej ovsom. Rozširuje sa a rozvetvuje. Ako nachádza jednotlivé kusy jedla, vytvára sieť, prepojenia a pasie sa. Po 26 hodinách si vytvorila pomerne pevnú sieť medzi jednotlivými miestami s ovsom. Nie je na tom nič úžasného, pokiaľ si neuvedomíte, že centrum s jedlom predstavuje mesto Tokio a okolie tvoria predmestia so železničnými stanicami. Slizovitá pleseň napodobnila dopravnú sieť Tokia – (Smiech) – komplexný systém časom vytvorený obydliami, stavebníctvom, výstavbou mesta. Čo nám trvalo stovky rokov, slizovitá pleseň zvládla za jeden deň. Záver tohto experimentu je taký, že pleseň zvládne tvorbu efektívnych sietí a riešenie problémov podomových predajcov. Je to biologický počítač. Ako taký bol matematicky formovaný, algoritmicky analyzovaný, sonifikovaný, zdvojený, imitovaný. Tímy vedcov z celého sveta dekódujú jeho biologické princípy, aby pochopili jeho počítačové pravidlá a aplikujú tieto poznatky do oblasti elektroniky, programovania a robotiky. Otázka znie: Ako to vlastne funguje? Nemá centrálny nervový systém. Hoci nemá mozog vytvára aktivity, ktoré sa práve spájajú s mozgovou činnosťou. Je schopná učiť sa, pamätať si, riešiť problémy, rozhodovať sa. V čom teda spočíva jej inteligencia? Toto je mikroskopia, video, ktoré som natočila. Je 100-krát zväčšené, 20-krát zrýchlené, Vo vnútri slizovitej plesne sa nachádza rytmický pulzujúci tok, žilám podobná štruktúra prenášajúca bunkový materiál, živiny a chemické informácie cez bunky, najprv jedným, potom druhým smerom. Táto nepretržitá synchronická oscilácia v rámci buniek jej umožňuje vytvárať pomerne komplexné porozumenie jej prostredia bez akéhokoľvek rozsiahleho riadiaceho centra. A v tomto presne spočíva jej inteligencia. Týmto organizmom nie sú unesení iba akademickí vedci na univerzitách. Pred pár rokmi som vytvorila portál SliMoCo, čiže "Slime Mould Collective" (Kolektív slizovitých plesní). Ide o online otvorenú demokratickú sieť výskumníkov a zanietencov tejto plesne na zdieľanie svojich vedomostí a experimentov medzi disciplinárnymi a akademickými oblasťami. Členstvo v SliMoCo je dobrovoľné. Ľudia našli tento kolektív tak, ako pleseň nachádza ovos. Sú v ňom vedci, počítačový znalci a výskumníci, ale aj umelci ako ja, architekti, návrhári, spisovatelia, aktivisti atď. Ide o zaujímavé vyberavé členstvo. Napríklad: umelec maľujúci s fluorescentnou plesňou Physarum. Spolupracujúci tím kombinujúci biologický a elektronický návrh pracujúci s technológiami 3D tlače. Ďalší umelec používa slizovitú pleseň na to, aby táto očarujúca komunita zmapovala svoje územie. Tu môžeme vidieť, ako sa pleseň priamo využíva ako biologický nástroj, metaforicky ako symbol možností hovorenia o sociálnej súdržnosti, komunikácie a kooperácie. Existujú aj iné záujmové aktivity, venujem sa seminárom so slizovitou plesňou, kreatívne spôsoby práce s organizmami. Vítame ľudí, ktorí prídu a učia sa, čo všetko táto pleseň dokáže, vytvárajú svoje vlastné experimenty v Petriho miske, vlastné bludiská pre pleseň, čím testujú jej schopnosti. Vezmú si domov nové domáce zvieratko a svoje výsledky publikujú na stránke SliMoCo. Vďaka tomu sa mi podarilo vytvoriť spoluprácu s celou radou zaujímavých ľudí. Spolupracujem s filmármi na jednom celovečernom dokumentárnom filme o slizovitej plesni, zdôrazňujem celovečernom. Práve je v poslednom štádiu úprav a mal by sa čoskoro dostať do kín. (Smiech) Podarilo sa mi uskutočniť myslím, že prvý svetový experiment človeka a slizovitej plesne. Toto je časť výstavy z minulého roku v Rotterdame. Vyzvali sme ľudí, aby sa na hodinu a pol stali plesňou. Zviazali sme ich k sebe tak, aby vytvorili obrovskú bunku a nasledovali správanie slizovitej plesne. Komunikácia prebiehala pomocou kmitania, žiadne rozprávanie. Museli fungovať ako jedna entita, jedna obrovská bunka, žiadne samostatné osoby. Motiváciou pohybu a prieskumu prostredia je hľadanie potravy. A táto chaotická kopa zložená z cudzincov priviazaných k sebe žltými lanami a v tričkách s nápisom "Being Slime Mold" (Som slizovitá pleseň) sa túlala múzejným parkom. Keď narazili na strom, museli preskupiť svoje spojenie, pretvoriť sa ako jednotná bunka bez použitia reči. Ide o absurdný experiment vo všetkých možných smeroch. Nie je založený na hypotéze. Nechceme nič dokázať, neprotestujeme. Ale potvrdilo nám to spôsob angažovania väčšieho množstva širokej verejnosti pomocou inteligencie, organizovanosti, samostatnosti a poskytlo hravú platformu diskusie o veciach, ktoré z nej vyplývajú. Jednou z najzaujímavejších vecí, ktorá vzišla z tohto experimentu, bola konverzácia, ktorá nastala po ňom. Úplne spontánne sympózium, ktoré sa stalo v parku. Ľudia sa rozprávali o psychológii človeka, o tom, aké bolo ťažké nenechať sa uniesť svojou povahou a osobnosťou. Iní sa rozprávali o komunikácii baktérií. Každý do rozhovoru priniesol svoju vlastnú interpretáciu. Naším záverom tohto experimentu je, že títo ľudia spolupracovali ukážkovo, najmä po požití piva. Nedali sme im iba ovos. Dostali aj pivo. Neboli však takí efektívni ako slizovitá pleseň, Slizovitá pleseň je pre mňa fascinujúci objekt. Je biologicky fascinujúca, počítačovo zaujímavá. Je to tiež symbol zapojenia prostredníctvom komunity, kolektívneho správania, spolupráce. Veľa mojej práce čerpá z vedeckého výskumu a takto som vzdala hold experimentu s labyrintom, ale trochu iným spôsobom. Slizovitá pleseň je aj môj pracovný materiál. Je spoluautorom fotografií, výtlačkov, animácií a akcií. Hoci, pleseň nemá možnosť výberu spolupracovať/nespolupracovať so mnou, je to ten typ, ktorý spolupracuje. Viem predpovedať určité správanie vďaka pochopeniu procesu jej fungovania, ale neviem ju ovládať. Slizovitá pleseň má jednoducho posledné slovo v kreatívnom procese. Koniec koncov, má svoju vlastnú vnútornú estetickosť. Tieto vzory rozvetvenia, ktoré vidíme, vidíme medzi rôznymi formami, výtvory prírody, od delt riek po blesky, od krvných ciev po neurónovú sieť. Sú tu zreteľné viditeľné významné pravidlá v tomto jednoduchom a zároveň zložitom organizme, nezáleží na našom pohľade alebo názore, môžeme sa toho veľa naučiť z pozorovania a spolupráce s touto krásnou guľôčkou bez mozgu. Dávam vám Physarum polycephalum. Ďakujem vám. (Potlesk)