Pojem spiritualita má pre každého z nás rôzny význam.

Všeobecná definícia by však mohla znieť nasledovne: snaha porozumieť, aký zmysel má všetko okolo nás;

vnímanie seba vo vzťahu k "vyššej moci, vyššiemu princípu".

Zdá sa, že v súčasnosti má náboženstvo a mysticizmus monopol na spiritualitu.

Teistické náboženstvá sa zaoberajú vzťahom k bohu alebo božskému stvoriteľovi,

mysticizmus zas vzťahuje človeka k nadprirodzenej sile alebo moci.

Spoločný základ oboch týchto pohľadov je to, že spiritualita sa týka určitého vzťahu.

Zväčša je asociovaná so zmyslom života človeka a s jeho miestom na svete, nech je akékoľvek.

Aj keď je spiritualita subjektívnou záležitosťou, vidíme, že sa v tomto smere dejú určité zmeny,

keďže spoločenský pokrok má tendenciu vysvetľovať svet takým spôsobom, ktorý obstojí v skúške času.

V súčasnosti máme schopnosť dívať sa do minulosti a skúmať, čo naši predchodcovia považovali za skutočné

a porovnávať tieto ich myšlienky z tými našimi.

Mnohé "spirituálne" praktiky, ktoré existovali v minulosti, už dnes neexistujú kvôli tomu,

že sme pochopili mnohé prírodné fenomény.

Ako príklad môžu poslúžiť rané formy náboženstva, keď ľudia obetovali zvieratá s určitým zámerom.

K tomu však dnes už takmer nedochádza, pretože toto konanie sa ukázalo byť bezvýznamné vzhľadom k očakávanému javu.

Podobne výnimočné je aj vyvolávanie dažďa.

Dnes rozumieme tomu, akým spôsobom sa prejavujú zmeny počasia a tiež vieme,

že rituály nemajú žiaden preukázateľný efekt.

Podobne, myšlienka modlitby k bohu ohľadom konkrétnej záležitosti

má štatisticky malý alebo žiaden vplyv na výsledok, nehovoriac o dôkazoch, ktoré podporujú hypotézu,

že osoba stvoriteľa sa nedá dokázať žiadnym vedeckým spôsobom.

Miesto toho je odvodená zo starovekých literárnych textov, špekulácií a tradície.

Inštitúcia náboženstva je v mnohých ohľadoch zakorenená v neporozumení životným procesom.

Prezentuje napríklad svetonázor, v ktorom je človek postavený na vyššiu úroveň ako všetky ostatné prvky prírody.

Toto "duchovné ego" viedlo k mnohým vážnym konfliktom počas celých dejín,

a to nielen medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi a samotným prostredím.

Avšak veda s postupom času preukázala, že ľudské bytosti podliehajú zákonom prírody rovnako ako všetko ostatné.

Zistili sme, že sme tvorení rovnakými molekulami ako stromy, vtáky a ďalšie formy života.

Zistili sme, že nedokážeme prežiť bez prírodných zdrojov - potrebujeme čistý vzduch, jedlo, slnečnú energiu a ďalšie.

Keď porozumieme symbiotickým vzťahom života, uvidíme, že najdôležitejším vzťahom je náš vzťah k planéte Zem.

Na túto skutočnosť poukazuje práve veda,

keďže práve vedecká metóda nám umožnila nahliadnuť do podstaty prírodných procesov,

a vďaka nej dokážeme lepšie pochopiť, ako zapadáme do systému života ako celku.

To by sa dalo nazvať "duchovným prebudením".

Uvedomili sme si a vedecky sme si potvrdili fakt, že ľudia sa nelíšia od ostatných foriem života v prírode

a integrita nášho života je zachovaná len do takej miery, ako je zachované naše životné prostredie,

ktorého sme súčasťou.

Toto uvedomenie ponúka úplne iný "duchovný" svetonázor,

keďže vo svojom jadre ponúka myšlienky vzájomnej závislosti a prepojenia.

Prepojenie všetkých prvkov života je nepopierateľným faktom,

avšak naša spoločnosť si tento neustály dynamický vzťah úplnej prepojenosti veľmi neuvedomuje.

Spôsob organizácie našej spoločnosti a nášho vnímania je preto do veľkej miery v nesúlade s prírodou

a tým pádom je deštruktívny.

Príroda je našou učiteľkou, a preto by naše spoločenské inštitúcie a filozofia mali byť odvodzované

od tohto základného "duchovného" uvedomenia.

Čím rýchlejšie sa toto duchovné prebudenie rozšíri,

tým skôr sa spoločnosť stane rozumnejšou, mierumilovnejšou a produktívnejšou.