Moc slova „zatiaľ“. Počula som o strednej škole v Chicagu, kde, aby ste zmaturovali, musíte prejsť istý počet predmetov, a ak neprejdete nejaký predmet, dostanete známku „zatiaľ nie“. Myslím si, že to je skvelé, pretože ak dostanete „nedostatočnú“, myslíte si o sebe, že ste nikto a nikde. Ale ak dostanete „zatiaľ nie“, pochopíte, že sa práve učíte. To vám dá nádej do budúcna. Známka „zatiaľ nie“ mi pripomenula dôležitú vec zo začiatku mojej kariéry, skutočný bod zlomu. Chcela som skúmať, ako sa deti vyrovnávajú s výzvami a problémami, preto som 10-ročným deťom zadala problémy, ktorých náročnosť o niečo presahovala ich schopnosti. Niektoré deti na ne reagovali prekvapivo pozitívne. Hovorili veci ako „Mám rád výzvy“ a „Dúfam, že sa z tohto veľa naučím.“ Rozumeli tomu, že svoje schopnosti môžu ešte rozvinúť. Ja tomu hovorím „rozvojový prístup“. Ale iní študenti to vnímali ako tragédiu. Z hľadiska ich nepružného pohľadu išlo o to, že niekto posudzoval ich schopnosti a oni zlyhali. Namiesto toho, aby si užívali moc slovka „zatiaľ“, väznila ich krutosť slova „teraz“. A čo takí študenti spravia nabudúce? Poviem vám, čo spravia nabudúce. V jednej štúdii nám prezradili, že nabudúce budú pravdepodobne podvádzať namiesto toho, aby sa viac učili, keď neprejdú testom. V inej štúdii, potom, ako zlyhali, hľadali niekoho, kto na teste dopadol ešte horšie, aby sa sami mohli cítiť dobre. Jedna štúdia za druhou potvrdzuje, že takí študenti unikajú pred ťažkosťami. Vedci merali elektrickú aktivitu mozgu vždy, keď študenti narazili na chybu. Vľavo vidíte študentov s nepružným nastavením mysle. Vidíme sotva nejakú aktivitu. Utekajú pred chybou. Nezaoberajú sa ňou. Napravo máme študentov, ktorých myseľ využíva „rozvojový prístup“, sú teda presvedčení, že schopnosti možno rozvinúť. Títo sa o problém veľmi zaujímajú. Ich mozog pracuje na plné obrátky. Problém ich veľmi zaujíma. Zaoberajú sa chybou. Učia sa z nej a napravujú ju. Ako vychovávame naše deti? Vychovávame ich pre súčasnosť namiesto „zatiaľ“? Vychovávame deti, ktoré sú posadnuté dostávaním jednotiek? Vychovávame deti, ktoré nemajú veľké sny? Ktorých najväčším snom je ďalšia jednotka alebo vysoký počet bodov na teste? Nesú so sebou potrebu neustáleho hodnotenia počas celého svojho života? Je to možné, lebo za mnou prichádzajú zamestnávatelia a hovoria, že už teraz sme vychovali generáciu mladých pracovníkov, ktorí sa ani jeden deň nezaobídu bez nejakého ocenenia. Takže čo s tým môžeme urobiť? Ako vybudujeme most k „zatiaľ“? Napríklad takto: Po prvé, začnime chváliť s rozumom, a nechváľme inteligenciu alebo talent. To nefunguje. To už nerobme. Chváľme skôr postup, ktorý deti používajú: ich úsilie, ich stratégie, ich sústredenie, ich vytrvalosť, ich zlepšovanie sa. Toto chválenie postupu vytvára odvážne a flexibilné deti. Sú aj iné spôsoby, ako odmeniť „zatiaľ“. Nedávno sme pracovali s teoretikmi hier z Washingtonskej univerzity na novej matematickej online hre, ktorá odmeňuje „zatiaľ“. V tejto hre boli študenti odmenení za úsilie, stratégiu a pokrok. Obyčajná matematická hra vás odmení za správne odpovede, ktoré zadáte hneď, ale táto naša hra odmeňuje postup. A my sme získali viac úsilia, viac stratégií, viac dlhodobého záujmu detí a viac vytrvalosti, keď deti narazili na naozaj ťažké problémy. Zisťujeme, že už samotné slová „zatiaľ“, resp. „zatiaľ nie“, deťom dodávajú viac sebavedomia, ukazujú im cestu do budúcnosti, čím napomáhajú ich väčšej vytrvalosti. A dokážeme aj meniť prístup študentov. V jednom pokuse sme ich naučili, že zakaždým, keď vyjdú zo svojej zóny pohodlia, aby sa naučili niečo nové a zložité, neuróny v ich mozgu vytvárajú nové, silnejšie prepojenia, a študenti postupom času zmúdrejú. Pozrite sa, čo sa stalo: študenti, ktorí sa neučili tomuto rozvojovému prístupu, naďalej vykazovali zhoršujúce sa známky počas tejto náročnej zmeny, ale známky študentov, ktorí sa to naučili, sa naopak prudko zlepšili. Dokázali sme túto zmenu u tisícok študentov, pričom išlo hlavne o problémových žiakov. Povedzme si teraz niečo o rovnosti. V USA existujú skupiny študentov, ktorí dlhodobo podávajú nižší výkon, napríklad deti z chudobnejších štvrtí, alebo deti z indiánskych rezervácií. Nedarilo sa im už tak dlho, že podľa mnohých to je normálne. Ale keď učiteľ nastaví deti v týchto triedach na „rozvojový prístup“, výkony detí sa odrazu vyrovnajú. Tu je ešte niekoľko príkladov. Jedna trieda materskej škôlky v newyorskej štvrti Harlem sa dostala na 95. percentil Národného výkonového testu. Mnohé z týchto detí nevedeli držať ani len ceruzku, keď prišli do školy. Za jeden rok sa zaostávajúci študenti 4. ročníka v Južnom Bronxe dostali na 1. miesto spomedzi 4. ročníkov v štáte New York na štátnom teste z matematiky. Za rok až rok a pol sa študenti školy v indiánskej rezervácii dostali zo spodnej priečky výsledkov svojho regiónu až na vrchol, pritom do tohto regiónu patria aj bohaté štvrte Seattlu. Takže deti amerických Indiánov prekonali deti Microsoftu. To všetko vďaka tomu, že sa zmenil význam úsilia a prekážok. Predtým sa kvôli úsiliu a prekážkam cítili byť hlúpi a chceli sa vzdať, ale teraz si ich neuróny vďaka úsiliu a prekážkam vytvárajú nové, silnejšie prepojenia. Vtedy sa rozvíja ich inteligencia. Nedávno som dostala list od 13-ročného chlapca. Písal: „Milá pani profesorka, páči sa mi, že Vaša práca sa zakladá na reálnom vedeckom výskume, a preto som sa rozhodol Vaše zistenia použiť v praxi. Viac pracujem na svojom výkone v škole, vzťahoch so svojou rodinou, vzťahoch so spolužiakmi, a vo všetkých týchto oblastiach som sa výrazne zlepšil. Došlo mi, že som dovtedy márnil väčšinu svojho života.“ Nemárnime už viac životov, pretože keď už vieme, že naše schopnosti môžu takto rásť, malo by byť ľudským právom každého dieťaťa žiť na miestach, ktoré takýto rast podporujú, na miestach naplnených slovíčkom „zatiaľ“. Ďakujem. (potlesk)